Verejnosť nie sú novinári a celebrity
S E. Višňovským sa zhovárala Etela Farkašová
Pre každého z nás, napríklad pre naše osobné ciele a projekty, kvalitu prežívania, ale aj pre základné životné naladenie je nesmierne dôležité, v akej spoločnosti žijeme, ako je usporiadaná, aké sú jej pravidlá, hodnoty, ideály... čo si myslíš o spoločnosti, v ktorej my tu a teraz žijeme?
Na komplexnú otázku „v akej spoločnosti to vlastne žijeme?“ niet jednoduchej odpovede, respektíve dobrých odpovedí by mohlo byť viacero. Václav Bělohradský napríklad hovorí o „spoločnosti nevoľnosti“, Ulrich Beck o „rizikovej spoločnosti“, ja by som sa priklonil aj k Gillesovi Deleuzovi, ktorý načrtol koncept „kontrolovanej spoločnosti“ atď. A kto by nechcel žiť v „dobrej spoločnosti“? O tomto koncepte písal už v 30-tych rokoch minulého storočia americký intelektuál Walter Lipmann a stotožnil ho s konceptom modernej spoločnosti. Súčasní americkí sociológovia Amitai Etzioni a Robert Bellah chápu dobrú spoločnosť ako dobre fungujúcu demokratickú komunitu, kým súčasný izraelský filozof Avishai Margalit zasa jednoducho ako slušnú, decentnú spoločnosť. Zmyslom utvárania „dobrej spoločnosti“ je veľmi široký filozofický koncept „dobrého života“ ľudí.
Myslíš si, že tieto otázky o povahe našej spoločnosti dnes u nás niekoho zaujímajú (azda okrem spoločenských vied)?
Ľudí dnes zaujíma predovšetkým ich vlastný život a cesta k blahobytu, niektorých (mnohých) ešte cesta k moci či sláve. Ale spoločnosť? Ak však v tejto otázke ide o našu spoločnosť na Slovensku, istú odpoveď ponúka aj profesor František Novosád vo svojej najnovšej knižke: žijeme v nezrelej či nevyzretej spoločnosti, dezintegrovanej a destabilizovanej so všetkým, čo to prináša. John Dewey by povedal, že žijeme vo „vnútorne rozdelenom dome“. Nejde o pesimistickú, ale realistickú odpoveď. Podľa môjho názoru výrazným znakom našej spoločnosti je napríklad vzájomná neúcta, neuznanie a nerešpektovanie sa. Akoby tu nikto nikoho za nič neuznával, prevláda paušálne zhadzovanie „šmahom ruky“. Akoby tu nikto pre nikoho nebol dosť dobrý. Hovorím o deficite normálnej ľudskej úcty a uznaní ako istom štandarde, pretože formálneho okiadzania a poklonkovania sa tým, ktorí to dotiahli „vysoko“ medzi rôzne „celebrity“, máme nadostač. No bez stavania na pozitívnom uznaní hoci len tých najmenších kvalít svojich spoluobčanov a bez vzájomnej podpory sa nikam nedostaneme.
Súvisí to podľa Teba medziiným aj so stavom, v akom sa u nás nachádza naša občianska spoločnosť? V súčasnosti sa u nás hovorí čoraz viac o problémoch občianstva a občianskej spoločnosti, ako vnímaš tento problém, najmä v kontexte diskusií o demokracii?
Občianska spoločnosť je starý a stále dosť rozmazaný pojem. Avšak takmer všetci (na pravej či ľavej strane politického spektra) sa dnes zhodnú na tom, že bez občianskej spoločnosti niet demokracie. Preto utváranie toho, čo sa nazýva „občianska spoločnosť“ (nech ju už chápeme akokoľvek), je dnes u nás totožné s utváraním demokratickej spoločnosti po tom, čo sa vyriešila otázka demokracie v oblasti štátnych inštitúcií ustanovením zastupiteľskej demokracie atď. Ide práve o to, akú reálnu moc, resp. vplyv na riešenie našich spoločných problémov, teda problémov, ktoré sa dotýkajú nás všetkých, ako občania máme nielen v čase volieb, ale hlavne v obdobiach medzi voľbami, pretože sa ukazuje, že iba odovzdanie moci svojim zástupcom nestačí na demokraciu (zastupiteľská moc je napr. limitovaná tým, koho volíme, akú kvalitnú ponuku máme pre svoju voľbu, ako sa zvolení zástupcovia vedia brániť korupcii atď., preto mnohí teoretici dnes hovoria o kríze zastupiteľskej demokracie). Zvolení zástupcovia na všetkých úrovniach moci by zrejme mali byť pod väčším tlakom a kontrolou zo strany občanov než doteraz a „princíp občianstva“ v ich rozhodovaní znamená zohľadňovať, aké dôsledky majú tieto rozhodnutia pre život občanov.
Čo podľa teba je hlavným jadrom princípu občianstva a v čom spočíva podstata aktívneho občianstva?
Podstatou aktívneho občianstva je jednak záujem o veci verejné (motivačný aspekt), jednak schopnosť prezentovať a obhajovať svoje záujmy (kompetenčný aspekt) a napokon schopnosť dosahovať reálne výsledky a vplyv (praktický aspekt). V neposlednom rade ide v občianskej spoločnosti aj o to, ako sa občania správajú k sebe navzájom vo verejnom priestore (napr. aj takom ako je ulica mesta, verejný dopravný prostriedok, dopravná komunikácia, supermarket atď., kde každý občan je voči druhému občanovi v role anonymného chodca, cestujúceho, vodiča, kupujúceho, turistu, spotrebiteľa atď.). V tomto zmysle znamená pojem občianska spoločnosť aj „civilizovanú“ spoločnosť.
Ako vysokoškolský profesor sa pedagogicky aj vedecky zaoberáš sociálnou/ politickou filozofiou, je známe, že dnes sa v tejto disciplíne diskutuje okrem iného aj o rôznych koncepciách a rôznych evolučných podobách, akými prechádza občianska spoločnosť; ktorá z týchto koncepcií je ti najbližšia?
Kľúčom k občianskej spoločnosti je združovanie (asociácia), dokonca čosi ako „združovací inštinkt“, ako potvrdenie Aristotelovho konceptu spoločenskej povahy človeka. Človek je svojou povahou „družná“ bytosť (pravda, každý jednotlivec v rôznej miere) a združuje sa s druhými hneď z niekoľkých základných motívov: predovšetkým na báze príbuzenských zväzkov a kvôli prežitiu. Je to vlastne základný ekonomický motív združovania (na začiatku bolo domáce hospodárstvo ako ekonomická jednotka), z ktorého sa v modernej spoločnosti vyvinulo združovanie za hranicami príbuzenských zväzkov na báze princípu zisku. Základnou spoločenskou inštitúciou tohto typu združovania je trh. Okrem toho sa ľudia združujú na báze politických motívov a princípom tohto združovania je princíp moci, základnou inštitúciou zasa štát. Napokon sa ľudia vždy združovali a združujú aj na báze sociálnych a etických hodnôt, čo by sme mohli nazvať „princípom civility“, resp. „princípom humanity“. A práve tento typ združovania sa v modernej dobe najviac stotožnil s pojmom „občianska spoločnosť“. Samozrejme, všetky typy združovania sa navzájom rôzne prelínajú a ovplyvňujú. Avšak pod občianskou spoločnosťou by som rozumel práve združovanie sa občanov na báze istých vedome zdieľaných spoločných hodnôt, noriem a strategických, dlhodobých cieľov.
Ako by sa dali charakterizovať vzťahy medzi občianskou spoločnosťou, trhovou ekonomikou, štátom a demokraciou?
To je komplikovaná záležitosť. V stručnosti: tradične sa občianska spoločnosť chápe ako výraz demokracie, protiklad trhu a doplnok liberálneho štátu, teda ako istá „sféra“ spoločnosti popri trhu a štáte, reprezentovaná dobrovoľnými občianskymi združeniami. Proti tomuto členeniu sotva možno niečo namietať, problémom však zostáva najmä vzťah k trhu. Podľa môjho názoru trh treba začleniť do občianskej spoločnosti, jednak napríklad preto, že aj trh je verejný priestor, jednak preto, že inak by sa trh dostal mimo sféru etických hodnôt, čo pôvodne nezamýšľal ani sám „teoretický otec“ trhu, Adam Smith. Takisto vzťah štátu a občianskej spoločnosti treba dnes konceptualizovať nanovo, pretože za tým je potreba novej konceptualizácie vzťahu „štát a občan“. Najradikálnejšie povedané: občan nie je menšia hodnota než štát. Nielen štát, ale aj občianstvo je inštitúcia. Štát bol už u Hobbesa stotožnený s občianskou spoločnosťou ako takou (oproti prirodzenému stavu) a dnes je potrebné nielen to, aby občianska spoločnosť mala vymedzený svoj vzťah k štátu, ktorým tradične bola napr. istá kontrolná funkcia, ale aj štát k občianskej spoločnosti, občianstvu a občanom. Demokratickosť štátu a jeho inštitúcií sa prejavuje v konečnom dôsledku práve vo vzťahu k občanovi: za čo považuje štát svojho občana? Iba za svojho voliča, daňového poplatníka a prostriedok či objekt moci, alebo za najvyššiu hodnotu, cieľ a subjekt, od ktorého sám závisí? To je otázka kultúry, nielen politickej.
Situácia, o ktorej hovoríme, zrejme súvisí aj s úrovňou občianskej kultúry v našej dnešnej spoločnosti... Čo u nás podľa teba najviac absentuje, čo je potrebné urobiť pre zmenu stavu?
Občianstvo a občianska spoločnosť a jej utváranie je vec kultúry v najširšom zmysle. Tam, kde niet kultúrnej demokratickej tradície, niet ani stabilnej demokracie v politickej sfére. Dewey to vyjadroval chápaním demokracie ako „spôsobu života“, nielen spôsobu vládnutia. Okrem toho rozvinuli niektorí súčasní teoretici koncept „občianskej kultúry“ ako kultúry aktívneho, participatívneho občianstva. Tento pojem zahŕňa viacero dôležitých aspektov, napr. občiansku „atmosféru“ kritickej verejnej diskusie, konanie sebavedomého, zodpovedného a kompetentného občana, ktorý vie kooperovať s ostatnými spoluobčanmi na utváraní spoločného dobra a vie zaujať aj neservilné, „neklientské“ stanovisko voči štátnym inštitúciám a najmä ich predstaviteľom atď. To sú aspekty, ktoré u nás určite absentujú. A takisto dôvera, spoločenská dôvera občanov medzi sebou navzájom a k ich vlastným inštitúciám. To je veľká otázka: kríza spoločenskej dôvery. Na zmenu toho stavu treba podľa môjho názoru robiť veľa: od „občianskej výchovy“ v najširšom zmysle (teda nie v takom poňatí ako existuje u nás na školách) cez kritiku médií (slúžiacich všeličomu a všelikomu, len nie občanom, až na výnimky) až po zmenu štýlu a charakteru politiky na najvyššej úrovni (nezohľadňujúcej „občiansky princíp“, ale záujmy korporácií, lobistických skupín atď.). Konkrétnou zmenou by napr. bolo založenie „občianskej či ľudovej lobby“, aká funguje napr. v USA už desaťročia. Iným krokom by bolo sformovanie politickej strany, ktorá dôsledne reprezentuje záujmy tzv. strednej triedy (čo zatiaľ nerobí žiadna napriek deklaráciám). Podobne by veci pomohol oveľa masívnejší a razantnejší hlas intelektuálov v médiách a verejnom priestore, kde by sa mali diskutovať najmä otázky spoločného riešenia verejných problémov, nie otázky súkromných káuz či pochybných morálnych profilov verejných aktérov.
Ako vnímaš verejný priestor u nás za posledných 20 rokov? Čo je v ňom podľa teba najväčšou slabinou, čo v ňom výrazne chýba?
Naša spoločnosť sa nevymyká všeobecnej kríze verejnosti, o ktorej už dlhšie píšu západní teoretici, navyše u nás pôsobia aj ďalšie faktory tejto krízy v súvislosti s nástupom nášho posttotalitného typu kapitalizmu: nová individualizácia a privatizácia života, ktorá zahrnula nielen privatizáciu predtým štátnych ekonomických statkov, ale dokonca aj privatizáciu verejného priestoru, ba aj štátneho rozhodovania. Korupcia nie je nič iné ako spravovanie verejných a štátnych statkov pre svoj súkromný (individuálny či skupinový) prospech. Ak tu kedysi bola „verejnosť proti násiliu“, dnes tu nie je verejnosť proti ničomu, ba ani „za“ niečo, pretože práve verejnosť ako taká tu nie je. Zrejme si niekto myslí, že „verejnosťou proti násiliu“ sa to začalo i rýchlo malo skončiť a verejnosť už nepotrebujeme, pretože sa rozložila do politických strán. Tie však reprezentujú len jednotlivé segmenty verejnosti, širšie či užšie, ak nie už čisto skupinové, partikulárne záujmy. Podobne aj médiá, ktoré pôsobia vo verejnom priestore, ak už neupadli do čisto komerčných a konzumných vôd. Takže, ak pod verejným priestorom rozumiem priestor pre verejné, otvorené a kritické diskusie, kde zaznievajú (a nielen zaznievajú, ale majú aj praktický účinok na verejnú mienku a rozhodovanie verejných aktérov) hlasy občanov, tak toto tu neexistuje. Zvlášť tu nezaznieva hlas intelektuálov a vzdelaných ľudí (napr. z našej rozrastajúcej sa akademickej obce) k verejným záležitostiam. Vo verejnom priestore sa na 90% (nepoznám štatistiku, bola by zaujímavá) prezentujú a diskutujú len mediálni pracovnici s politikmi a tzv. „celebritami“.
Myslím si, že absenciu verejných diskusií, ktoré by boli iniciované filozofmi, vedcami, umelcami, prosto, intelektuálmi ochotnými a cítiacimi potrebu angažovať sa na náprave „vecí verejných“, pociťujeme všetci. Aké sú podľa teba príčiny toho, že absentujú takéto hlasy v našom verejnom priestore?
V každej štandardnej modernej spoločnosti sa vyjadrujú intelektuáli, vzdelanci a odborníci k otázkami verejného záujmu, poskytujú svoje stanoviská, expertízy i morálne postoje. U nás musia vedci zorganizovať „vedeckú show“ („Noc výskumníka“), aby si ich verejnosť všimla, že vedia aj všeličo iné, nielen vedecky bádať a že sú to tiež „normálni občania“. Rôzne skupiny vedcov tiež vyhotovujú rôzne expertízy a analýzy pre tzv. decíznu sféru a rôzne štátne orgány na ich objednávku, z ktorých len minimum prenikne na verejnosť a mnohé zrejme zostanú v zásuvke či počítači štátneho úradníka. Nemusíme však chodiť ďaleko: akademická obec sama nemá verejnú diskusiu o otázkach vlastného verejného života, ktoré potrebuje riešiť. Riadenie sme bez diskusie odovzdali voleným zástupcom a manažérom, ba neraz horšie: byrokratom, na ktorých sa často menia aj tí prví. Kritika byrokratizácie, štandardizácie, technokratizácie, kvantifikácie, ekonomizácie atď. je napr. priestor pre oveľa väčší hlas humanitnej inteligencie vo verejnom priestore.
A teraz budem veľmi konkrétna, myslíš si, že máme dostatok (alebo aby som nebola maximalistická – aspoň niekoľko) výrazných osobností s morálnou a vedeckou autoritou? A ak ich aj máme, prečo nepočuť ich hlasy?
Kedysi sa u nás tradovalo (a čiastočne to i fungovalo), že intelektuál alebo aspoň spisovateľ je „svedomím národa“. Dnes je ním kto? Katolícky kňaz? Dajme tomu. Ale v modernej informačnej, postindustriálnej, na vede založenej, pluralitnej spoločnosti? O to však vari ani nejde: mať „svedomie národa“, stelesnené v nejakej výnimočnej osobnosti. Potrebujeme najprv rozprúdiť otvorenú verejnú občiansku diskusiu o kľúčových (aj morálnych) otázkach nášho spoločenského života a osobnosti sa z toho vynoria, vykryštalizujú sa. Verejný diskurz však nemôže prebiehať prevažne o „superstar“ či „ordinácii v Ružovej záhrade“, ale o podstatnejších veciach.
Venuješ sa dlhodobo filozofii pragmatizmu, nedávno ti vyšla monografická práca o ňom – čo ťa na ňom najviac oslovuje? Mohol by byť inšpiratívny aj u nás, v čom?
Pragmatizmus už dávno nie je iba americká filozofia, ale filozofia, ktorá má globálny potenciál, najmä v oblasti sociálneho myslenia a teórie. Mám na mysli predovšetkým Deweyho teóriu demokracie, Jamesovu etiku, ale i niektoré Rortyho názory o súčasnej kultúre atď., na ktoré nadväzuje dnes mnoho filozofov po celom svete. U nás existujú prevažne len predsudky a dezinterpretácie o pragmatizme, ak pominieme samotné slovo „pragmatizmus“ ako „škaredé slovo“ pre utilitárne, prospechárske, nekalé, neetické praktiky v politike či v živote vôbec. S tým pragmatizmus ako filozofia, samozrejme, nemá nič spoločné. Na pragmatizme ako filozofii ma, v stručnosti, oslovuje jeho antidogmatizmus a úsilie produkovať myšlienky, ktoré sú relevantné životu. Je toho viac, čím by mohol byť inšpiratívny aj u nás, napr. Deweyho koncepcia sociálneho liberalizmu s jeho centrálnym konceptom tvorivej demokracie a inteligencie ako civilizovaného nástroja riešenia spoločenských problémov priam volá po svojom uplatnení a naplnení aj v našich podmienkach.
Ilustračné foto: Uggboy, Qualat-isafmedia a woodleywonderworks
