Reklama
Reklama

Vzdelanie - podmienka len pre nevyvolených

Na vzdelaní a odbornosti na vysokých štátnych postoch nezáleží. Minister hospodárstva dal do dozornej rady firmy podnikajúcej s nehnuteľnosťami, do ktorej štát vložil 38,7 milióna €, šéfku kancelárie štátneho tajomníka - učiteľku materskej školy bez skúseností z vedenia podniku. Štátna tajomníčka ministerstva práce má len maturitu, ale minister povedal, že „nie je rozhodujúca škola“.
Počet zobrazení: 1741
dimitriadu_1.jpg

No a čo, povedia si zrejme mnohí. Veď to možno pokladať za vyzdvihnutie šikovnosti jednej z našich početných self made women. Zaoberať sa tým, že má len bakalárske vzdelanie, nemá skúseností s riadením väčšieho podniku a do politiky vstúpila, len nedávno, keď jej strana Sloboda a solidarita ponúkla 65. miesto na kandidátke? Alebo tým, že keď sa do NR SR neprekrúžkovala, ocitla sa pohotovo v exekutíve? Sotva by to bolo na niečo dobré. Veď podobnej nominácie, ako uvádza správa, sa dopustil aj predchádzajúci minister obrany, ktorý za šéfku kancelárie ustanovil a do predstavenstva Leteckých opravovní Trenčín posadil učiteľku základnej školy. Pravda, stupeň jej vzdelania sa v správe neuvádza. Alebo sa vari treba pozastavovať nad tým, že vysokoškolské vzdelanie nemá ukončené ani premiérkin hovorca a ona sa s týmto jeho hendikepom údajne vyrovnáva tým, že trvá na tom, aby tento stav napravil?


Quod licet Iovi, non licet bovi

A ako na pozadí týchto a mnohých ďalších podobných nominácií a usádzaní „svojich“ ľudí na vysokých, a teda aj dobre platených postoch hodnotiť skutočnosť, že na miesta štátnych tajomníkov na ministerstvách netreba mať ani len bakalárske vzdelanie? Niekde stačí aj maturita. Tá sa napríklad uvádza ako najvyššie dosiahnuté vzdelanie v prípade štátnej tajomníčky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Ako to hodnotiť a ako sa s tým zmieriť, ak sa od iných zamestnancov tohto ministerstva vyžaduje vysokoškolské vzdelanie? A ak im ani ono nepomôže dosiahnuť výšku štátnotajomníckeho platu? Okrem nevyhnutnosti šetriť ba sa azda dalo argumentovať tým, že majú menšiu (politickú?) zodpovednosť. O odbornej hádam pochybovať nemožno, keďže bez nej by miesto na ministerstve nedostali. Samozrejme, ak by sa na nich nevzťahovala nejaká (politická?) výnimka.

Minister sa na margo vzdelania svojej štátnej tajomníčky vyjadril, že „nie je rozhodujúca škola, ale znalosť problematiky, a to, čo má v sebe a čo vie ponúknuť“. Ona sama pre médiá uviedla, že síce chýbajúce vysokoškolské vzdelanie považuje za hendikep, no napriek tomu si na prácu trúfa, pretože dostala dôveru v strane a aj od voličov. A navyše si vraj pri rozhodovaní či ísť do exekutívy, alebo zostať v parlamente vybrala - zodpovednosť. Vyplýva z toho nebodaj, že ako poslankyňa by sa správala nezodpovedne?


Kto nie je náš, musí z kola von

Vo vymenúvaní podobných prípadov by sa dalo pokračovať donekonečna. Aj preto, že je celkom prirodzené, ak si človek na miesta, za ktoré zodpovedá, vyberá ľudí, ktorých pozná a predpokladá, že sa na nich môže spoľahnúť. Lenže napriek tomu bude, zdá sa, rovnako donekonečna trvať vzájomné obviňovanie z takýchto a podobných praktík jednotlivými vládnucimi garnitúrami. Ale aj stranami navzájom...

Ak niektorá vystihne optimálny čas a začne od ostatných žiadať zverejňovanie všetkých politických nominácií na miesta v štátnej správe či v podnikoch s účasťou štátu, ako to nedávno urobili „Obyčajní“ ľudia, môže sa nielen zviditeľniť a pričesať si imidž, ale aj bodovať. Až dovtedy, kým občania - obyčajnejší ako Obyčajní - nepochopia, že všetko môže byť aj inak. Podľa Obyčajných ľudí zostali na rôznych okresných a krajských pozíciách týkajúcich sa rezortu  sociálnych vecí a rodiny stranícki nominanti bývalej vlády a niektorí úradníci údajne sabotujú Mihálove reformy. Podľa agentúrneho zdroja sa líder strany Obyčajní ľudia vyjadril, že „v tomto prípade by sme nemali byť milosrdní. Tí, ktorí boli dosadení po kamarátskych alebo straníckych linkách, nech odtiaľ odídu“. Namieste je otázka, či aj vtedy, ak sú to odborníci. A aj iná otázka - podľa čoho sa v súčasnosti meria odbornosť? Na najvyšších postoch len zriedkavo podľa ozajstnej odbornosti a vzdelania. To už mnohé vládne garnitúry, a súčasná  nie je výnimkou, dokázali. Nemali by sa teda popri zverejňovaní politických nominácií na miesta v štátnej správe zverejňovať zároveň aj odborné kritériá, ktoré by boli okrem politickej príslušnosti nevyhnutné na obsadzovanie významných štátnych postov? A nemalo by sa zároveň zverejňovať aj ich obchádzanie spolu s odôvodnením, prečo sa ho ktosi dopúšťa?

Skutoční obyčajní ľudia a skutoční odborníci by aspoň vedeli, kde je v ktorom volebnom období sever a neplytvali by energiou napríklad na to, aby sa prihlasovali do rôznych výberových konaní s vopred jasným výhercom. Takí ako oni totiž v takých konkurzoch bývajú dobrí nanajvýš ako nevyhnutná štafáž, ktorá sa po použití odhodí.

Zároveň by možno bolo užitočné, keby tí, čo sú práve pri moci (jedno kto a v ktorom volebnom období) zverejnili, ako vnímajú vzdelanie či odbornosť a ich celoživotné prehlbovanie, a akú má pre nich cenu. Či ozajstnú, pred ktorou sa, ak treba, vedia aj skloniť, ba jej dokonca podriadiť svoje podenkové politické ciele, alebo len metaforickú, dobrú akurát na prázdne propagandistické účely. Bolo by poctivé priznať, že Slovensko v posledných rokoch význam vzdelania nesmierne podcenilo nielen tým, ako málo prostriedkov mu poskytuje zo štátnej kasy, ale aj tým, ako ho umožnilo hodnotovo aj spoločensky devalvovať.

V súvislosti požiadavkami na vzdelanie či odbornosť pritom sotva možno namietať proti skúsenostiam či dlhoročnému pôsobeniu v niektorom odbore, ktoré sa v istom zmysle môže vzdelaniu vyrovnať. Z histórie - pravda, nie z našej - sú predsa známe kultúry, ktoré (aj) na takýchto ľuďoch stavali svoju existenciu. A nebola to imidžovka, ale nevyhnutnosť. Stanoviť však isté podmienky a potom ich veselo porušovať s odôvodnením, že je to štátny záujem, je trápne. A nesmierne to znižuje autoritu pôvodcov takýchto praktík. Pravda, ak vôbec nejakú majú.


Noví ľudia v starých koľajach

Vzdelaný a osvietený rímsky cisár a český kráľ Karel IV. sa v hre Jaroslava Vrchlického Noc na Karlštejne a neskôr vo filme, ktorý podľa nej nakrútil Zdeněk Podskalský, vyjadril, že zákonmi by sa mal riadiť predovšetkým ten, kto ich vydal. A to aj vtedy, ak mu nevyhovujú. Či to Karel IV. naozaj povedal, už nikto nezistí. O tom, že nech už vznikla v ktorejkoľvek hlave, je to myšlienka hodna ozajstného štátnika, najmä ak ju napĺňa, však sotva možno pochybovať. A takisto nemožno pochybovať o tom, kam sa môžu dopracovať tí, ktorí nielen vzdelanie a odbornosť podceňujú, nedoceňujú, alebo sa ňou oháňajú len preto, aby z nej vytrieskali politický kapitál. Pravda, spoločensky, lebo siahať na svoje materiálne statky pripustia nanajvýš rečami v predvolebných kampaniach. Len čo dosiahnu, čo chceli, prevedú aj tí najobyčajnejší svoje majetky na príbuzných a formálne sa hlásia ako rovnocenní a chápajúci k tým, ktorí musia vyžiť - hoci aj z dôchodkov. Je pritom jedno, či sú vzdelaní alebo vzdelanie len formálne predstierajú; pretože kúpiť si dnes akýkoľvek titul nie je problém.

Ako paradoxné memento by v tomto prípade mohlo slúžiť hodnotenie pracovníčky Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied Kataríny Zavackej, ktorá pre agentúru SITA zhruba pred rokom uviedla, že „množstvo ľudí, ktorí sa dostali na rozhodujúce pozície po roku 1968, nemalo vzdelanie ani potrebný rozhľad a schopnosti pre riadenie štátu - a už vôbec nie v časoch zahraničnopolitických zmien. Bolo fascinujúce, ako im to nedochádzalo. Oni si boli takí istí svojou silou! Mysleli si, že pomocou mocenských zložiek, ktoré mali v rukách všetko zvládnu a všetko sa vráti do starých koľají.“

Žiaľ, zdá sa, že sa nemýlili. 

Foto: Riaditeľka kancelárie štátneho tajomníka MH SR Martina Chrena.
Zdroj foto: facebook.com

Foto: Štátna tajomníčka MPSVR SR Lucia Nicholsonová.
Autor foto: SITA/Jozef Jakubčo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama