Dvaja Foscariovci

Opera vznikla krátko po dodnes častejšie hrávanom prepise Hugovho Ernaniho v roku 1844. Slovenskú premiéru mala roku 1987 v Štátnom divadle v Košiciach a mala väčší úspech u kritiky než u divákov. Príbeh o politických intrigách v Benátskej republike, pre ktoré musel dóža obetovať svojho skrivodlivo obvineného syna, poňal vtedy režisér Marián Chudovský ako príbeh politický a nadčasový. Zvýrazňovali to aj kostýmy Petra Čaneckého siahajúce od historicky verného oblečenia po dvadsiate storočie. Teraz sa k nej obaja vrátili na pôde opery SND a do inscenačného tímu pribrali scénografa Jozefa Cillera a dirigenta Friedricha Haidera.


Prienik do vnútra postáv

Raný Verdi má oproti vyzretému obdobiu svojej tvorby isté špecifiká. Je to predovšetkým ešte významnejší zástoj zborových scén a ansámblov, striktnejšie dodržiavanie modelu hudobných čísel (tých sólových zložených zväčša z árie meditatívnej a rýchlej, čiže z cavatiny a cabaletty), aký poznáme z diel Donizettiho a Belliniho, a predsa o čosi menej prepracovanú psychológiu postáv. To posledné neplatí pre Dvoch Foscariovcov, ktorí sú operou pomerne chudobnou na príbeh, zato venujú primárnu pozornosť trom hlavným postavám  - dóžovmu synovi Jacobovi, sužovanému nespravodlivým osudom, jeho žene Lucrezii, ktorá vehementne bojuje o záchranu života i cti svojho manžela, a predovšetkým Francescovi Foscarimu, ktorý ako dóža zvádza vnútorný boj medzi povinnosťami vladára a láskou k synovi. Hoci dielo neobsahuje známe melódie, tieto v pôsobivosti nijako nezaostávajú za oveľa častejšie hrávanými Verdiho operami.

Z tohto hľadiska treba dramaturgický výber naozaj pochváliť. Tým skôr, že SND v porovnaní s druhými dvoma slovenskými opernými divadlami doteraz v uvádzaní menej známych opier Verdiho (ale aj opier iných významných skladateľov) výrazne zaostávalo. Istým problémom je, že na dramatické (opäť nielen verdiovské) party nemá súbor SND v súčasnosti dosť sólistov, takže v obsadení prevládali hosťujúci speváci. To je však v globalizovanej Európe dnes už celkom prirodzené. Aj v parížskych či viedenských inscenáciách talianskych opier by sme márne hľadali „domácich“ spevákov.


Herectvo trochu v úzadí

Prechod od univerzálnosti ku konkrétnej dobovej a presne lokalizovanej fixovanosti príbehu začal scénograf.  Blízko portálu totiž umiestnil veľkú sochu benátskeho leva (jeho meno sa v librete spomína mimoriadne často) a na zadný horizont premietal panorámu Benátok, interiéry i exteriéry dóžovského paláca, medzi ktorými sa nie celkom logicky viackrát objavovala freska Raffaelovej Aténskej školy. Dobovú určenosť si uchovali aj Čaneckého kostýmy. Chudovského réžia mi pripomenula inscenáciu Marie Stuartovej vo Florencii v roku 1967, v  ktorej činoherný režisér Folco Lulli nechal hviezdy belcanta (ale aké!!!) Lejlu Gencerovú a Shirley Verretovú čarovať hlasom na rampe a v úzadí dotváral dojem komparzom a baletom. Exponovaním baletnej zložky  Chudovský nadviazal aj na svoju poslednú košickú inscenáciu Donizettiho Lucie, ibaže kým tanečníci mali výlučne pohybom vyjadrovať pocity v popredí spievajúcich hrdinov príbehu, tu (zavše, no nie vždy) štylizovane vstupovali aj do ideového plánu inscenácie zdôrazňujúc atmosféru intríg, zloby a triumfu nespravodlivosti. Málo pozornosti však venovala réžia práci s protagonistami, ktorých ponechala sústreďovať sa výlučne na zvládnutie náročných partov, takže zo šiestich účinkujúcich v troch hlavných postavách azda u dvoch sa dá hovoriť o akom-takom hereckom stvárnení.


Víťazstvom inscenácie boli zbory

Za najväčšie pozitívum popri dramaturgickom výbere považujem výkon orchestra pod taktovkou hosťujúceho Friedricha Haidera, ktorému po skúsenostiach s partitúrami Donizettiho nemôže byť cudzí ani raný Verdi. Až na niekedy pomerne voľnejšie tempá sa nedá jeho koncepcii nič vyčítať. Orchester znel „verdiovsky“ a po dlhšom čase v SND aj ohľaduplne voči sólistom. Spomedzi  šiestich interpretov hlavných úloh  ťažko vytvoriť nejakú kvalitatívnu hierarchiu, pretože každý z nich čímsi zaujal a v čomsi mal rezervy. Osobne ma v značnej miere uspokojil Mexičan Rafael Alvarez s tenorom krásnej farby a výrazným prežívaním, i keď jeho hlas je  mierne limitovaný vo vysokej polohe. Predsa len by som mu dal prednosť pred Maďarom Boldiszárom Lászlóm,  ktorému chýbala vrúcnosť prejavu i pútavejšia farba.  Aj prechod Jolany Fogašovej  k sopránovému odboru sa mi vidí ako správny krok. Vo farbe sa síce nič nezmenilo, ale najmä v lyrickejších vysokých polohách a v ansámbloch dokázala zaujať vrchovatou mierou. Bližšie k náročným verdiovským postavám má azda v SND angažovaná Louise Hudson, aj keď v kreovaní niektorých fráz  sa sem-tam nevyhla ťažkopádnosti a jej hlas neznel vždy celkom sviežo. Brazílčan Miguelangel Cavalcanti v úlohe dóžu mal impozantné výšky, no i viacero hluchých miest, kým banskobystrický Zoltán Vongrej, ktorý spočiatku spieval priveľmi lyricky, sa postupne rozospieval k dobrému výkonu.  Na javisku SND v inscenácii debutovali basista Ondrej Mráz ako Loredano a Michaela Šebestová ako Pisana. K „víťazným“ zložkám inscenácie, ktorá predsa len trochu zaostala za inscenáciou Belliniho Puritanov, patrili zbory v naštudovaní Pavla Procházku.

Autor je publicista

Foto: J. Fogasova a. h. (Lucrezia Contarini)
Autor foto: Joseph Marčinský, 2010

Foto:  M. Cavalcanti a. h. (Francesco Foscari)
Autor foto: Joseph Marčinský, 2010