Rakúsko: Vynútená neutralita ako benefit

Karl Renner: dvojnásobný otec vlasti

Len málo politikov sa môže pochváliť, že stálo pri zrode dvoch štátnych útvarov podobne ako Karl Renner. Napriek tomu, že sa narodil na Morave, jeho materským jazykom bola nemčina. Pochádzal zo sedliackej rodiny, ale po rozpade monarchie sa musel svojho dedičstva po rodičoch vzdať. Neskôr ho jeho oponenti posmešne nazývali „bývalým statkárom, ktorý sa stal marxistom“.

Jeho politická kariéra začala už za monarchie. Od roku 1907 zastupoval sociálno-demokratickú stranu v Ríšskej rade. Budúcnosť nemecky hovoriacich častí Rakúskeho arcivojvodstva videl v politickej únii s Nemeckom. Pre toto spojenie často sám používal slovo Aschluss (pripojenie), ktoré neskôr dostalo veľmi trpkú príchuť.

Jeho plány pokazila Siant-Germainská zmluva. Tá novovzniknutej Rakúskej republike, kde sa stal Renner prvým kancelárom, vyslovene zakazovala vstúpiť do podobného zväzku s Nemeckom. Napriek tomu, že išlo o nový štátny útvar, bola Rakúska republika oficiálnym nástupca monarchie. Tým pádom bola vnímaná ako jeden z hlavných vinníkov vojny. Keď bol v roku 1934 nastolený austrofašistický režim, vláda sociálno-demokratickú stranu zakázala. Renner v tomto čase stále podporoval myšlienku spojenia sa s Nemeckom. V marci 1938 privítal Ansluss ako šancu pre Rakúsko, kde panovala Dolfussova diktatúra jednej strany. Nemecký nacizmus bol stále vnímaný zakázanou opozíciou  Rakúskej vlády len ako prechodný fenomén. Napriek tomu sa Renner stiahol z verejného života. Neskôr sa to však ukázalo ako krok, ktorý mu pomohol doslova zachrániť Rakúsku krk po druhej svetovej vojne. 


Oslobodený alebo porazený?

V apríli 1945 tesne pred koncom vojny ustanovil Renner, spoločne s ostatnými predstaviteľmi troch obnovených strán, sociálno-demokratickej, komunistickej a rakúskej ľudovej vo Viedni provizórnu vládu. 27. apríla oddelila vláda deklaráciou Rakúsko od Nemecka a začala v zahraničí intervenovať za vnímanie Rakúska ako nezávislého štátneho útvaru. Táto Rennerova iniciatíva sa stretla s úspechom. Spojenci vnímali tento krok pozitívne a v duchu Moskovskej deklarácie z roku 1943 považovali anektáciu Rakúska Nemeckom za neplatnú. S Rakúskom sa malo po vojne nakladať ako s nedobrovoľným účastníkom a teda ako s „prvou obeťou nemeckého nacizmu“ a nie ako s porazenou stranou. Prvým spojencom, ktorý uznal Rennerov kabinet, bolo Rusko. Západné mocnosti boli voči kabinetu vedenému ľavičiarom trochu podozrievavé a s vyjadrením otáľali skoro pol roka. 20. októbra 1945  ho nakoniec uznali všetci. Renner sa tak stal prvým povojnovým kancelárom druhej Rakúskej republiky a neskôr bol zvolený aj za jej prezidenta. K uznaniu novej vláde pomohlo hlavne to, že väčšina jej členov bola počas vojny v exile, alebo sa minimálne nezúčastnila verejného života. Preto neboli jej členovia spájaní s nacizmom. Druhou stranou mince bolo, že v apríli 1938 súhlasilo v referende s anektáciou s Nemeckom viac ako 99 % všetkých Rakúšanov, vrátane staronového kancelára.

Jednou z hlavných úloh, ktorá stála pred spojencami, bolo zabezpečiť, aby sa Rakúšania nestali opäť obeťou vlastného zraneného postimperiálneho ega a nedostatku skúseností s pozíciou malého štátu v medzinárodných vzťahoch a nespravili podobnú chybu ako pred vojnou.


Cesta k (ne)dobrovoľnej  neutralite

4. júla 1945 bola ustanovená Spojenecká komisia pre Rakúsko, ktorá rozdelila Rakúsko aj Viedeň  do štyroch okupačných zón. Rakúsko malo ostať pod dohľadom spojencov desať  rokov. Spojenecká okupácia spôsobila, že Rakúsko sa hospodársky zviechalo len veľmi, veľmi pomaly. Až v júli 1946 dovolila spojenecká komisia Rakúsku viesť vlastnú zahraničnú politiku, samozrejme, pod ich drobnohľadom. Rakúsko sa tejto príležitosti uchopilo veľmi dobre a v roku 1948 sa stalo jedným zo zakladajúcich členov Dunajskej komisie, medzinárodnej organizácie, ktorá reguluje plavbu po Dunaji. Po politickej stránke bol vývoj mladej druhej republiky tiež uspokojivý. Na rozdiel od prvej republiky, kde od začiatku demokratické správanie strán pokrivkávalo. Dve najväčšie strany, Rakúska ľudová strana a Sociálno-demokratická strana Rakúska vládli v koalícii spolu s komunistami, tí však koalíciu opustili ako prví. Napriek tomu, že v porovnaní s dvomi hlavnými stranami mali pomerne malú podporu rakúskeho elektorátu, udržali sa v parlamente až do konca 50-tych rokov. Stabilná vláda úspešne viedla Rakúsko celým desaťročným obdobím spojeneckej okupácie až k definitívnej samostatnosti získanej v roku 1955.

Cesta k Zmluve o obnovení samostatného a nezávislého Rakúska bola dlhá a komplikovaná. O podpísanie podobnej zmluvy sa snažil už prvý povojnový Rennerov kabinet, jeho iniciatívu však odmietli spojenci s tým, že prv než dôjde k rokovaniam chcú vidieť podpísanú mierovú zmluvu s Nemeckom. Rokovania kompilovali aj nároky na niektoré časti Korutánska, ktoré  voči Rakúsku vznášala Juhoslávia, pod ochranou Sovietskeho zväzu, ako aj snaha Rakúska o pripojenie južného Tirolska, ktoré po rozpade monarchie pripadlo Taliansko. Oba pokusy boli neúspešné. Južné Tirolsko ostalo talianskym územím a Korutánsko rakúskym.

V 50-tych rokoch rokovania komplikovali aj vzájomné vzťahy veľmocí, ktoré ochladzovala studená vojna. K dohode napokon došlo 15.mája 1955. Ak by sa tak nestalo, spojenci by museli prehodnocovať svoj deklarovaný zámer zotrvať v Rakúsku najviac 10 rokov.

Zmluva obsahovala okrem základných ustanovení o Rakúskej republike zákaz akéhokoľvek spájania sa s Nemeckom, zákaz všetkých nacistických a fašistických organizácií a na nátlak Sovietskeho zväzu aj požiadavku o dodržiavaní práv Chorvátskej a Slovinskej menšiny. Neutralita nebola pôvodnou súčasťou textu, ale prísľub Rakúska, že po vstupe zmluvy do platnosti sa zaviaže k trvalej neutralite, bol dôležitým bodom, ktorý presvedčil Sovietsky zväz, aby so zmluvou súhlasil. To zaručovalo, že Rakúsko sa nestane ďalšou krajinou NATO. 27. júla sa tak začalo postupné sťahovanie spojeneckých vojsk z Rakúskeho územia. Posledné jednotky ho opustili 25. októbra.

Deň na to, 26. októbra 1955, rakúsky parlament schválil zaradenie klauzuly o neutralite do rakúskej ústavy. Tento pôvodne ústupok Sovietskemu zväzu sa ukázal byť neskôr benefitom, z ktorého Rakúsko profituje dodnes. Viedeň sa stala jedným zo sídiel OSN a za svoje miesto stretnutí si ju práve kvôli neutralite vybrali aj rôzne iné medzinárodné organizácie, napríklad OPEC.

Foto: Rakúsky parlament 
Autor foto: thisisbossi

Foto: Karl Renner
Zdroj foto: wikimedia.org

Foto: Mapa rozdelenia Viedne.
Zdroj foto: wikimedia.org