Mária Antoinetta: Márnotratná kráľovná
Iný kraj, iný mrav
Mladá kráľovná sa stala pre Francúzov symbolom márnotratnosti. V čase, keď štátna pokladnica začínala byť zúfalo prázdna, bil jej životný štýl a láska k luxusu do očí viac ako pred tým. Vyslúžila si prezývku „Madam deficit“. Za deficit štátneho rozpočtu síce mohli oveľa viac zámorské vojny, ale čo oko nevidí, to srdce nebolí. Vojny boli za oceánom, šaty, šperky a luxusné sídla Márie Antoinetty v Paríži. Keď prišla do Paríža, aby sa vydala za Ľudovíta XVI., mala len pätnásť rokov. Jej nezrelé správanie bolo primerané jej napoly ešte detskému veku. Navyše, dvorná etiketa v Paríži bola výrazne odlišná od viedenskej. To pravdepodobne mladú princeznú ešte viac zmiatlo.
Nevedela ako sa správať v spoločnosti starších dám, o ktorých sa verejne vedelo, že sú milenkami kráľa, starého otca jej manžela. Na habsburskom dvore nič ako oficiálna milenka neexistovalo a tak im Mária Antoinetta nepreukazovala úctu, aká im podľa ich názoru prináležala. Veľmi rýchlo preto stratila priazeň starších dám. Spolu s ňou prišla aj o šancu na určitú ochranu, či usmernenie, ako sa správať, aby si ju francúzsky ľud obľúbil.
Bez detí, ale kvôli kráľovi
Mladá princezná mala aj veľa dobrých vlastností, na svoju smolu ich však uplatňovala nesprávnym smerom. Míňala obrovské sumy nie len na vlastný šatník, ale štedro obdarúvala aj na svoje dvorné dámy, mladé dievčatá z rovnako dobre zabezpečených rodín.
Na popularite jej nepridalo ani to, že prvé dieťa porodila až po ôsmych rokoch manželstva. V tých časoch, nemať dediča trónu znamenalo nemať istotu. Aj obyčajný sedliak vedel, že ak kráľ zomrie a trón ostane bez následníka, príde pravdepodobne vojna. Nikomu však nezišlo na um, že by to nemusela byť vina „tej Rakúšanky“ ako ju volali, ale ich vlastného, francúzskeho kráľa. Potomka sa podarilo splodiť až po tom, ako sa Jozef II. vybral do Paríža skúmať príčiny, prečo ešte jeho sestra nie je tehotná. Po tom, čo zistil, že švagor sa v jej komnatách v noci zjavuje len veľmi zriedkavo, odporučil mu diskrétne jednoduchú urologickú operáciu, ktorá problém vyriešila.
Za rozpočtový deficit pod gilotínu
Revolúcia, vzbury a ľud, ktorý prejavuje svoju vôľu, boli pre Máriu Antoinettu čímsi nepredstaviteľným. Jej matka bola síce osvietenou panovníčkou, razila však zásadu „vláda pre ľud, ale bez ľudu“. Vo veľkej časti habsburských panstiev stále vládlo nevoľníctvo, a tak poddaní nemohli bez súhlasu svojho pána ani opustiť domov, či dať deti do škôl. To, že by si ľud dovolil niečo o politike kráľa vôbec myslieť, nieto ešte povedať, bolo nepredstaviteľné. Vo Francúzku sa v druhej polovici 18. storočia už formovala bohatšia meštianska vrstva, a medzi ňou sa šírila aj vzdelanosť. Fakt, že o daniach a osude krajiny rozhodujú dva privilegované stavy, šľachta a cirkev, bez toho, aby zvyšných 98% malo možnosť k tomu niečo povedať, bil do očí čoraz viac. Navyše, boli to práve ich peniaze, o ktorých sa rozhodovalo. Cirkevní hodnostári a šľachta boli od daní oslobodení. Chýbajúce peniaze v štátnej pokladni, obmedzená sloboda tlače a ignorantstvo kráľovského dvora boli ako sud s pušným prachom.
Ľudovít XVI., ktorý nebol práve zručným panovníkom, túto hrozbu tiež značne podceňoval a tak boli možnosti kráľovnej pochopiť vážnosť situácie aj po dvadsiatich rokoch pobytu na parížskom dvore obmedzené. V lete 1788 bol kráľ nútený vyhlásiť bankrot štátnej pokladne a zvolal na jar 1789 generálne stavy, ktoré panovnícka rodina ignorovala už takmer storočie. Ako vo väčšine prípadov, aj tentoraz poslúžil ako rozbuška hlad. Po katastrofálnej neúrode v roku 1788 nasledovala krutá zima. Koncom februára 1789 bolo ľud vyhladovaný a vyčerpaný. Povstania po celej krajine sa množili.
V tomto období Mária Antoinetta pochybila asi najviac. Absolútne nepochopiteľne bola presvedčená, že to, čo chcú nespokojní ľudia vidieť, je nádherná kráľovná v plnej paráde. Veľmi nesprávne predpokladala, že ľuďom pohľad na jej honosnú garderóbu dodá pocit istoty a prinavráti vieru v kráľovskú moc. Z tohto obdobia pochádza aj legendárny výrok „nech jedia koláče“, ktorým údajne počastovala ženy pochodujúce Parížom, a sťažujúce sa, že nemajú chlieb pre svoje deti. Nevedno, či bola kráľovná natoľko hlúpa, alebo to bol len veľmi nepodarený pokus o žart. Jednoznačne to bol jej najvýznamnejší výrok, ktorý sa zapísal do dejín a ktorý bol ďalším krokom bližšie ku gilotíne.
Duchaprítomný útek
Nakoniec to bola práve Mária Antoinetta, ktorá si ako prvá v rodine uvedomila blížiaci sa koniec kráľovskej rodiny. Keď pochopila, že ich dni vo Francúzsku sú spočítané, chcela zachrániť seba, svojho manžela a dve ich deti, ktoré ešte žili, útekom do zahraničia. Svojho najbližšieho priateľa a milenca presvedčila, aby sa prezliekol za kočiša. Svojho syna prezliekla za dievčatko a seba a manžela za jednoduchých mešťanov. Útek plánovala cez Provensálsko, sever apeninského polostrova, späť do rodného Rakúska. Verila, že na viedenskom dvore svojho brata nájde útočisko pre.
Táto duchaprítomnosť však už nezachránila všetko, čo Mária Antoinetta pokazila za dlhé roky pred tým. Bourbonovci opustili Paríž v noci 16. júna 1791. Rodinu chytili o deväť dní vo Varanesse. Syn bol daný na výchovu do obuvníckej rodiny a za nevyjasnených okolností zomrel dva roky po svojich rodičoch. Dcére sa podarilo prežiť ako jedinej. Neskôr sa vydala za bratranca Ľudovíta Antona Bourbonského a dožila sa pekného veku 73 rokov.
Smrť kráľovnej
Ľudovít bol postavený pred revolučný tribunál. Bol súdený ako občan Capeti. Ľudovít bol odsúdený na trest smrti a sťatý gilotínou 3. januára 1793. Po smrti jeho manželka, ktorá bola tiež vo väzení, odmietala prijímať potravu, ochorela na tuberkulózu a predpokladá sa, že trpela aj nádorovým ochorením. Jakobíni ju posmešne nazývali vdova Capetová. Po poprave bývalého kráľa vypukla vášnivá diskusia o jej ďalšom osude. Napriek podmienkam v ktorých sa ocitla, odmietala Mária Antoinetta pochopiť, že arogantné správanie voči revolucionárom nie je práve vhodný spôsob, ako si zachrániť krk. Výbor pre verejný poriadok váhal s definitívnym rozhodnutím o jej osude, nakoľko panovala obava z možného vyhlásenia vojny Svätou ríšou rímskou národa nemeckého. I keď Mária Antoinetta už nebola francúzskou kráľovnou, stále bola rakúska arcivojvodkyňa a sestra cisára. Navrhovalo sa preto domáce väzenie alebo exil v niektorej zámorskej kolónii.
Nakoniec to bol práve odpor ľudu voči márnotratnej bývalej kráľovnej, ktorý prinútila výbor postaviť 14.9.1793 Mariu Antoniu Josephu Joannu Habsbursko-Lotrinskú, alias vdovu Capetovú, pred revolučný tribunál. Bola odsúdená na rovnaký trest ako jej manžel. Vo svojej cele napísala list na rozlúčku svojej sestre, v ktorom ju požiadala, aby sa postarala o jej dve deti a v katolíckej viere odovzdala svoj osud do božích rúk. 16.októbra, 1793 ju odviezli na popravisko v jednoduchých ľanových šatách a o 12 :15 sťali gilotínou na Námestí revolúcie (dnešené Place de la Concorde).
Jej posledné slová boli « Prepáčte, nechcela som,« po tom ako šliapla katovi na nohu.
Foto: Pohrebné pamätníky kráľa Ľudovíta XVI a kráľovnej Márie Antoinetty (nie ich hroby), Bazilika svätého Denisa, Francúzsko
Ilustračné foto: wikimedia.org
