Reklama
Reklama

Sto dní novej politickej kultúry

Človek, ktorý netrpí selektívnou stratou pamäti, by sa mohol nazdávať, že politická kultúra v podaní recyklovaných politických špičiek môže byť tiež len recyklovaná. V skutočnosti sa však koalícii pod vedením Ivety Radičovej podarilo za sto dní pozdvihnúť diletantstvo na takú kvalitatívnu a kvantitatívnu úroveň, aká nemá na Slovensku obdobu a urobiť z neho jeden zo základných princípov vládnutia.
Počet zobrazení: 517
IMG_0375.JPG

Nástup novej politickej kultúry nie je ani tak zásluhou predstaviteľov vládnej koalície, ako praktickým dôsledkom selektívnej straty pamäti časti spoločnosti a predovšetkým veľkej časti mienkotvorných novinárov a politických komentátorov. V inej krajine by totiž akúkoľvek kultúru, tobôž nie novú, mohli len ťažko stelesňovať ľudia, ktorí za sebou ťahajú svoje skupinky, vláčiky, igelitky či nahrávky. Na Slovensku však vždy platilo a ešte dlho bude platiť, že ak dvaja robia to isté, neznamená to nevyhnutne to isté. Realita, teda to, aké sa nám veci zdajú byť, totiž závisí od uhla pohľadu. V prípade „nezávislých“ inštitútov je tento uhol pravý.


Ľudová demokracia

Koniec-koncov, za novú kultúru možno pokojne považovať už počiatočnú snahu premiérky a predsedu parlamentu priblížiť sa pospolitému ľudu svojim bezprostredným vystupovaním. Postavenie Ivety Radičovej je v tomto smere jednoduchšie už len preto, že je žena. Keby si bol niektorý z jej predchodcov pozval do úradu novinárov a ostentatívne im ukazoval, či nosí alebo nenosí pančuchy, istotne by nezožal taký úspech ako súčasná predsedníčka vlády. Možno nám pani premiérka časom poodhalí aj iné osobitosti svojej garderóby, ktoré v slušnej spoločnosti ostávajú ukryté pred zrakmi verejnosti. Veď protokol je pre modernú emancipovanú političku zastaraný. Zdá sa, že Angela Merkelová či Hillary Clintonová sa majú od Ivety Radičovej čo učiť. Snaha Richarda Sulíka zaujať ležérnou úpravou svojho zovňajšku pri obede s diplomatmi však môže aktivitám pani premiérky pokojne konkurovať.

Správanie Ivety Radičovej a Richarda Sulíka možno po sto dňoch pri troche taktu hodnotiť ako „ľudové“. Na čele štátu tak máme tandem „ľudových“ demokratov. Spolu s Obyčajnými ľuďmi v parlamente môžeme pokojne hovoriť o novej ére „ľudovej“ demokracie. Slovné spojenie „pravicový populizmus“, ktoré by bolo možno výstižnejšie, sa v našich končinách totiž považuje za oxymoron.


Renesancia antického ideálu

Najväčšiu zásluhu na rozvoji demokracie na Slovensku má asi predseda parlamentu Richard Sulík, ktorý sa pokúsil o nebývalú renesanciu priamej demokracie antického typu, keď sa rozhodol zverejniť zmluvy na internete s komentárom, že si ich hádam niekto prečíta. Veď prečo by to mali robiť tí, ktorí sú za to platení?

Ešte výraznejšou snahou o zapojenie širokých más do rozhodovacieho procesu bolo referendum, ktoré bolo podľa niektorých analytikov úspešné. Tento názor, mimochodom, zastávajú presne tí politológovia, ktorí v minulosti hodnotili referendá s oveľa vyššou účasťou ako fiasko. Prejavom novej politickej kultúry odrážajúcim úroveň demokracie bol aj fakt, že väčšina parlamentných strán sa neunúvala nominovať do Ústrednej komisie pre referendum svojich zástupcov. V prípade SaS, ktorá referendum iniciovala, je to pochopiteľné. Všetci tí, ktorí stihli napísať e-mail Richardovi Sulíkovi, už totiž v čase konania ľudového hlasovania zastávali najvyššie funkcie vo vláde alebo v parlamente.


Cesta z krízy

Vláda Ivety Radičovej si stanovila ambiciózny cieľ: zachrániť Slovensko pred gréckou cestou. Podľa predvolebných vyjadrení lídrov súčasných vládnych strán malo byť slovenské hospodárstvo na pokraji bankrotu. Na zlepšenie tejto alarmujúcej situácie, stačila, zdá sa, iba samotná aura Ivety Radičovej a jej tímu ekonomických mágov. A tak odrazu na Slovensku nie sú najvážnejším problémom verejné financie, ale imunita poslancov.  Celý svet nám môže iba ticho závidieť.


Koniec systému pokus-omyl

Prejavom novej politickej kultúry je aj vyhlásenie Ivety Radičovej, že po sto dňoch od nástupu vlády sa konečne skončí systém pokus-omyl. Na Slovensku sa doposiaľ nestalo, že by nejaký politik verejne priznal, že si na viac ako tri mesiace urobil zo Slovenska pokusné laboratórium. Aspoň, že si pani premiérka uvedomuje, že takýto spôsob práce nie je najšťastnejší.

Človek, ktorý netrpí spomínanou selektívnou stratou pamäti, by sa mohol nazdávať, že politická kultúra v podaní recyklovaných politických špičiek môže byť tiež len recyklovaná. V skutočnosti sa však koalícii pod taktovkou Ivety Radičovej podarilo za sto dní pozdvihnúť diletantstvo na takú kvalitatívnu a kvantitatívnu úroveň, aká nemá na Slovensku obdobu a urobiť z neho jeden zo základných princípov vládnutia. Ak je podľa renomovaných analytikov práve toto cesta k vyššej miere demokracie, treba pani premiérke k úspechu zablahoželať a zaželať jej veľa ďalších múdrych pokusov.

Foto: 100 dní novej politickej kultúry pod taktovkou premiérky Ivety Radičovej.
Autor foto: SITA/Nina Bednáriková

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama