Referendum: vstali noví boľševici

Je úplne zrejmé, že SaS do referenda zaradila populistické otázky, pričom názor verejnosti na ne je všeobecne známi. A patria do volebného programu strany, nie do ľudového hlasovania.
Počet zobrazení: 1518
Burza_SAS.jpg

Väčšina politológov pritom otvorene priznáva, že SaS prišla s referendom ako nástrojom vlastnej propagácie. Rovnako tvrdí, že väčšina otázok nemá čo v referende hľadať. Je úplne zrejmé, že SaS doň zaradila populistické otázky, pričom názor verejnosti na ne je všeobecne známi. A patria do volebného programu strany, nie do ľudového hlasovania.

 Povinné stranícke referendum

Lenže presne o to išlo. Zbieranie podpisov pod referendovú petíciu bolo súčasťou propagácie novej strany a otázky v nej navrhované boli zasa súčasťou predvolebného programu SaS. Ale ľudia programy nečítajú a strana, ktorá ako jediná má podpredsedu pre (vlastný) marketing, to dobre vie. Vylepovať billboardy rok a pol pred voľbami tiež nie je bohvieako účinné a tak „Sulíkovci“ spropagovali svoj politický program v podobe referendových otázok. Niet žiadnych pochybností, že okrem práv homosexuálov a legalizácie drog – čo zdôrazňovali médiá i politickí oponenti – boli práve referendové témy hlavnými ťahákmi SaS na voličov.
A tak je iba ťažko uveriteľné, pod aký tlak sa dostala verejnosť – i politici – aby sa na tomto referende zúčastnili. Je zarážajúce – a konečne by sa mohol nájsť niekto odvážny, kto by tento fenomén systémovo demaskoval – ako stranícky a zároveň iracionálne obhajovali toto referendum niektorí politológovia, ktorí dlhodobo neobjektívne obhajujú pravicové strany. Pritom sami sa vyjadrovali úplne protichodne: na jednej strane priznali, že referendum bolo straníckou propagandistickou akciou SaS, na druhej kritizovali tých, ktorí sa na ňom – práve preto – odmietli zúčastniť. 

Právo, nie povinnosť

Dokladujú to napr. slová Ivana Horského. Podľa neho iba referendum o vstupe SR do Európskej únie sledovalo všeobecné blaho občana. „Ostatných šesť malo nádych populizmu a straníckeho záujmu.“ Napriek tomu tvrdí, že „hlasovanie ukázalo, že politické elity si inštitút referenda iba veľmi málo vážia,“ lebo okrem SaS, ak nestáli proti, podporili ho iba „veľmi vlažne“. Nedokážem pochopiť, prečo by odpor voči referendu, ktoré „malo nádych populizmu a straníckeho záujmu“ mal byť dôkazom nízkej úcty voči „inštitútu referenda“. Ak si niekto referendum neváži, je to práve politik, ktorý ho zneužíva na stranícke účely, nie ten, ktorý takéto zneužívanie odmieta.
Návrat k boľševickému mysleniu asi vôbec neprekvapí u bývalého ideologického šéfa KSS Miroslava Kusého. Podľa denníka SME tento politológ „vníma pozitívne, že viacero hlasujúcich chápe voľbu ako svoju občiansku povinnosť, čo nepochopil prezident ani ministri.“ Tak to už je totálny návrat pred November 1989. Napriek tomu, že aj v EÚ máme štát, kde je volebná účasť zákonne povinná, podľa našej ústavy máme právo voliť (a hlasovať v referende), nie povinnosť. Každý má právo rozhodnúť sa podľa vlastného svedomia a ak niekomu svedomie nedovolí odovzdať hlas žiadnej z kandidujúcich strán, je jeho absolútne právo k voľbám nejsť. A človeka, ktorý sa pre volebnú neúčasť rozhodne uvážene, si treba vážiť (alebo minimálne úctivo rešpektovať) a nie dehonestovať jeho občiansku uvedomelosť. 

Nepolitická politika?

O dôveryhodnosti vyjadrení M. Kusého svedčí najviac fakt, že v tom istom rozhovore povedal, že „hlasujúci neprišli k urnám z politickej motivácie, ale s cieľom niečo zmeniť,“ aby vzápätí zdôraznil, že tieto referendové otázky „týkajú sa najmä tých, ktorí nad tým politicky rozmýšľajú“. Čiže neboli politicky motivovaní, ale Ak účastníci referenda „nad ním politicky rozmýšľali,“ ako pán profesor prišiel na to, že „neprišli k urnám z politickej motivácie“? Nehovoriac, že ak bol ich cieľ „niečo zmeniť“, aká iná je to motivácia, ak nie politická, keďže išlo o zmeny vo „veciach verejných“?

Tieto motaniny dokazujú, aké zúfalé a pritom neobjektívne je úsilie stranícky naviazaných politológov, obhajovať neobhájiteľné stranícke konanie. Stačí pár viet, aby odhalili svoju stranícku motiváciu a diskreditovali svoju odbornosť. V úbohej snahe zhodiť v očiach verejnosti politických protivníkov, zhadzujú sami seba. A tárajú nezmysly, ktorými si sami protirečia.

 „Neúcta“ k predvolebnej aktivite

V tomto svetle sa (opäť) ukázal aj Grigorij Mesežnikov. Ten sa obul najmä do prezidenta Gašparoviča. „Petičná akcia bola súčasťou straníckych aktivít predvolebnej kampane SaS, ale keď je už referendum vyhlásené, ide o to, aby sa občania vyjadrili k otázkam." Lenže komu o to ide? Prečo by politik, ktorý si váži inštitút referenda a vie, že v tomto prípade ide o „súčasť straníckych aktivít predvolebnej kampane“, mal ľudí hnať, aby hlasovali o volebnom programe jednej strany? Na to sú predsa parlamentné voľby a tie boli pred iba troma mesiacmi!
„Neviem, či si neuvedomil, že predsa len ako hlava štátu by mal mať väčšiu úctu k inštitútu priamej demokracie,“ povedal G. Mesežnikov o I. Gašparovičovi, ale neúcta druhého najvyššieho ústavného činiteľa k „inštitútu priamej demokracie“ mu zjavne neprekáža. Tento plebiscit bol podľa Mesežnikova „stranícka aktivity predvolebnej kampane SaS“, takže je neúprimné, keď sa pohoršuje nad prezidentom, že sa chcel od nej držať čo najďalej. Prezident napriek tomuto vedomiu hlasovať išiel práve preto, aby vyjadril úctu svojho úradu (hlavy štátu) k referendu ako inštitútu, hoci ako osoba (politik) s týmto referendom – ako „straníckou aktivitou predvolebnej kampane SaS“  - nesúhlasil.

 Profil politológov

Napokon, ako zvyčajne, sa G. Mesežnikov úplne strápnil výčitkou, že v roku 1998 Gašparovičovi ako členovi HZDS neprekážala stranícka angažovanosť sa v referende o zákaze privatizácie strategických podnikov. Veď ani dnes nikto nevyčítal R. Sulíkovi jeho angažovanosť v jeho straníckom referende. Prečo G. Mesežnikov nevyčítal vtedajšej pravici, že sa aktívne neangažuje za Mečiarovo stranícke referendum?
Nikto nemá právo dehonestovať radového občana i politika za prejavený názor (ak neprekračuje rámce demokracie), aj keď ho prejaví uvedomelou neúčasťou na referende (či voľbách). Navyše v tomto prípade bola neúčasť mnohých občianskym protestom proti straníckemu zneužitiu inštitútu plebiscitu.
Ak podľa Mesežnikova stanovisko I. Gašparoviča „do značnej miery poukázalo na jeho profil ako politika,“ (s čím nemožno nesúhlasiť), tak vyjadrenia M. Kusého či G. Mesežnikova „do značnej miery“ poukazujú na ich profil ako politológov. Zatiaľ čo prezident sa ukázal ako uvážlivý, rozvážny a nadstranícky politik s úctou k (priamej) demokracii, citovaní politológovia vyzerajú práve  opačne. 

Autor je podpredseda výboru NR SR pre sociálne veci za Smer-SD

Foto: Využila SaS referendum ako nástroj vlastnej propagácie?
Autor: SITA/Michal Burza

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa miLAN53@pobox.sk
#1
Milan Antal
25. september 2010, 23:20
Len nechápem, prečo si musel aj Braňo Ondruš kopnúť do socializmu, hoci s témou to priamo nesúvisí. Skôr mi to pripadá ako povinná daň kapitálu. Preto ako hľadám, tak hľadám, ale nedokážem nájsť znaky, prečo by malo byť Slovo ľavicovým médiom. To, že kritizuje iné strany, ako je strana Smer, ešte neznamená, že je ľavicové. Nestačí sa vymedziť len ako antipravicový, je nutné sa vymedziť ako ľavicový. A tuho rozmýšľam, ako súvisí antisocializmus s ľavicovosťou.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984