Štrougalove Pamäte a úvahy
Určujúcim znakom tejto knihy Pamäte a úvahy je fakt, že ju nenapísal nezaujatý pozorovateľ, ale jeden z najpoprednejších funkcionárov minulého režimu exponovaný vo vládnych funkciách (minister poľnohospodárstva, vnútra a dlhoročný predseda federálnej vlády). Preto do svojho popisu udalostí a úvah mohol 86-ročný Lubomír Štrougal vložiť aj určité informácie, o ktorých bežný občan nemal potuchy a ktoré sa nedajú doložiť existujúcimi dokumentami. Ak chceme, môžeme mu veriť, že jeho verzie udalostí sú pravdivé.
Pravdepodobnosť takého prístupu sa zväčšuje tým, že Štrougal je k štyridsaťročnej ére budovania socialistickej spoločnosti v Československu značne kritický, no aj tak sa nájdu pochybovači, ktorí mu budú pripisovať alibizmus a prikrášľovanie skutočnosti, jeho bývalí politickí súputníci zasa možno zradu ideálov.
Dôraz na kritiku vývoja ekonomiky
Základná premisa, od ktorej autor odvíja všetky následné pochybenia vedenia komunistickej strany a štátu, je podľa neho to, že sa u nás upustilo (aj pod tlakom medzinárodnej situácie a Veľkého brata) od budovania špecifickej vlastnej cesty k socializmu. Keďže Štrougal bol viac doma v ekonomickej oblasti, aj pri analýze vývoja si podrobnejšie všíma najmä ekonomické otázky (kritika rigídneho centrálneho riadenia hospodárstva a úplného potlačenia drobného podnikania), kým v oblasti politickej sú jeho zamyslenia nad príčinami zrútenia sa systému reálneho socializmu vágnejšie.
Ako závažnú chybu vidí nadradenie orgánov a rozhodnutí komunistickej strany nad právomocami vlády, kritizuje úzkoprsú kultúrnu politiku založenú na represii a pripúšťa ako omyl aj uzákonenie vedúcej úlohy strany v ústave štátu, spomína neinformovanosť straníckeho vedenia o náladách obyvateľstva a jeho neschopnosť prispôsobiť sa vývoju revíziou nesprávnych postupov.
Aj keď celkom oprávnene odmieta dnešnú kriminalizáciu celého obdobia (len naivný rojko verí, že okrem skrivodlivo obvinených tu po roku 1948 nepôsobili zahraniční agenti a ich domáci spolupracovníci), pokiaľ ide o teror 50. rokov minulého storočia, jeho kritika sa bude zdať najmä tým, čo trpeli, pomerne neadresná. A nemuselo ísť vždy len o priame politické procesy, ale o aj excesy ako bola akcia B, problémy so štúdiom detí z buržoáznych rodín alebo roľníkov, ktorí odmietali vstup do JRD, či postihy cirkví.
Zvaliť všetko na orgány Štátnej bezpečnosti a sovietskych poradcov sa nezdá veľmi presvedčivé. Pri analýze „socializmu s ľudskou tvárou“ naznačuje, ako by mala vyzerať jeho ekonomická základňa, v politickej oblasti však nejde do detailov.
Kriticky o Dubčekovi aj o Gorbačovovi
V Štrougalových pamätiach nájdeme aj hodnotenia jednotlivých osobností politického života. Tu akoby chcel narušiť všeobecne prevládajúce čierno-biele videnie a nachádza pozitívne vlastnosti aj u takých, dnes všeobecne zatracovaných postáv, aké predstavovali Viliam Široký či Antonín Novotný.
Naproti tomu v pasážach venovaných roku 1968, presadzuje názor, že vrcholní predstavitelia obrodný proces nezvládli, čo protirečí dnešnému prístupu časti politickej ľavice k jeho reprezentantom, osobitne k Alexandrovi Dubčekovi. Štrougal proti nemu stavia ako najschopnejšieho potenciálneho lídra v tom čase Oldřicha Černíka.
V období nasledujúcich dvoch desaťročí (tzv. normalizácie) podrobnejšie analyzuje neúspešné pokusy zachovať aspoň čosi z reformného procesu, pričom venuje mimoriadnu pozornosť stanoviskám (vysloveným väčšinou v súkromných diskusiách) doktora Gustáva Husáka, ktorý v jeho knihe napokon vychádza ako tragická postava prevalcovaná dejinami.
Pokiaľ ide o probrežnevovských radikálov, tu sa vyhýba akýmkoľvek osobným hodnoteniam, takže predstavujú len akúsi málo definovanú väčšinovú masu vo vedení KSČ.
Kriticky sa stavia k Michailovi Gorbačovovi, ktorý podľa Štrougala svoju úlohu reformátora systému v Sovietskom zväze nezvládol, takže z viacerým možných alternatív vývoja (autor ich žiaľ bližšie nešpecifikuje) vzišla iba jedná – totálny rozpad. Zaujímavým, vo verejnosti opomínaným faktom je Štrougalove tvrdenie, že Husák žiadal Gorbačova o stiahnutie sovietských vojsk z nášho územia a navrhoval aj zníženie vojenských rozpočtov, ale sovietsky líder na to vôbec nereagoval.
Porážka dogmatického modelu
V časti o kultúrnej politike autor porušuje svoju zásadu neadresnosti a takmer až démonizuje vedúceho oddelenia kultúry ÚV KSČ Müllera, proti ktorému stavia ako vzor tolerancie ministra kultúry SSR Miroslava Válka.
V rozsiahlej kapitole „Socialismus v ČSSR – český kapitalismus poté“ sa venuje autor porovnávaniu období 1948 – 1989 a 1989 – 2009. Mottom tejto časti, ale i celej knihy je myšlienka, že porážku neutrpeli základné socialistické myšlienky, ale dogmatický model socializmu.
Prekáža mu, že predstavitelia dnešnej moci a médiá pristupujú k hodnoteniu bývalého režimu neobjektívne až hystericky. V tejto súvislosti uvádza zaujímavú paralelu medzi uchopením moci v roku 1948 a 1989, v ktorých nachádza veľa podobností. Pričom to prvé sa vyhlasuje za puč a druhé za legálne prevzatie moci.
Pri hodnotení politického systému éry komunizmu málo akcentuje závažný fakt, ktorý prispel k jeho zrúteniu. Ide o problém slobody myslenia, názoru a pohybu, ako aj o to, že nestranníci sa brali ako ľudia druhej kategórie. Aj keď dnes po dvadsaťročnej skúsenosti vieme, že je to sloboda „zbytočná“, lebo koleso spoločenského vývoja sa u nás krúti bez toho, že by sme ho mohli ovplyvniť, ľudia zrejme potrebujú mať pocit i takejto „neužitočnej“ slobody. Tá chýbala intelektuálom, ktorí do svojich štúdií museli vsúvať marxistické poučky a skúsenosti zo ZSSR, ako aj robotníkom, ktorí povinne uzatvárali záväzky na počesť straníckych zjazdov.
Niekdajšie kastovné rozvrstvenie spoločnosti dnes podľa autora knihy nepodlieha straníckej príslušnosti, ale príjmovej stratifikácii. Závažné sú Štrougalove porovnania ekonomických úspechov oboch systémov. Významné sú dôkazy, že reštaurátori kapitalizmu nepreberali krajinu v ekonomickom rozvrate. Neexistovala vnútorná zadlženosť, no zahraničná zadlženosť ČR vzrástla za dve desaťročia nového kapitalizmu 13-krát.
Ako sa dal socializmus reformovať?
Kým za vlády komunistov sa celkový rozsah produkcie zvýšil 7,2-krát, od novembra 1989 do roku 2009 narástol len o 30 percent. Autor uvádza aj ďalšie čísla (populačná politika, bytová výstavba atď.) svedčiace o ekonomickom neúspechu reštaurácie kapitalizmu. Pravda, žiadalo by sa preskúmať, či niekedy neporovnáva veci neporovnávateľné.
Chýbalo tu vysvetlenie, prečo nás v prvých desaťročiach druhej polovice minulého storočia v životnej úrovni predbehli kapitalistické štáty. Len vďaka Marshallovmu plánu a direktívnemu riadeniu ekonomiky? Zámerom tejto časti pamätí však zrejme bolo postaviť sa proti demagogickému potieraniu všetkého kladného, čo starý režim vykonal, a kriticky prehodnotiť súčasné „úspechy“ spoločensko-ekonomického vývoja.
Listovanie v Štrougalových pamätiach je zaujímavým čítaním. Prináša okrem iného aj pohľad do zákulisia vysokej politiky a dokonca by mohlo pomôcť zorientovať sa a vytvoriť si celistvejší obraz o našej minulosti aj dezinformovanej a po pravde túžiacej mladšej generácii.
Na jednu otázku som však ani v týchto pamätiach nenašiel jednoznačnú odpoveď. Autor na rozdiel od dnešných apologétov kapitalizmu tvrdí, že socializmus ako systém bol reformovateľný. Ako? V tom ma ani on (najmä ak berieme do úvahy aj medzinárodné súvislosti) celkom nepresvedčil.
(Lubomír Štrougal: Paměti a úvahy, Nakladatelství Epocha, Praha 2009.)
