Nie, vláda nie

Veľa zmätených čitateľov sa po nečakanom ukončení vydávania tlačenej podoby týždenníka Slovo pýtalo, prečo ho vo svojich poštových schránkach či novinových stánkoch hľadajú márne.
Počet zobrazení: 2745

Veľa zmätených čitateľov sa po nečakanom ukončení vydávania tlačenej podoby týždenníka Slovo pýtalo, prečo ho vo svojich poštových schránkach či novinových stánkoch hľadajú márne.

Jeden z nich sa spytoval, či to zariadila súčasná vláda. Dosť ho prekvapilo, keď sa dozvedel, že nie. Že si to nijaká vláda (ani strana, ktorej môže byť nástrojom) už druhé desaťročie nedovolí. Vláda peňazí je však, ako sa vraví, iná šálka čaju. Peniazmi, nech už majú akúkoľvek podobu, sa totiž všetko nielen meria, ale aj umožňuje. Aj sloboda slova. A aj Slova. Tú slobodu nám síce zaručuje ústava, nie vždy je však každému umožnená a pre každého uskutočniteľná.

 Keď čitateľ napriek tomuto vysvetleniu zdôrazňoval, že predsa nejaké ľavicové periodikum aj pre čitateľov, ktorí nemajú možnosť dostať sa k internetu, u nás vychádzať musí, musela som sa v tejto súvislosti len smutno zasmiať. Musí je totiž veľký pán, ale nemusí je ešte väčší, hovorieva sa zavše deťom; niekedy aj na zakrytie toho, že za tým nemusí je v skutočnosti – nemôže. Pravda, nie preto, že by to bolo zakázané. Jednoducho preto, že nie každý má na to, aby si niektoré veci, činnosti či aktivity mohol dovoliť – zaplatiť. Môže o nich nanajvýš slobodne snívať. Alebo hľadať niekoho s podobnými snami, ale podstatne solventnejšieho, ktorý by sa spolu s ním podujal premeniť tie sny na skutočnosť.

Postarať sa o to, aby si vo všetkom prišli na svoje všetky vekové, názorové či profesijné alebo politické skupiny ľudí, už jednoducho štát zariaďovať nebude. Nemusí. Socializmus nielen so svojimi výhodami (lebo nepochybne existovali, hoci je dnes módne za nijakú cenu nepripustiť ani jedinú), ale aj so všetkými svojimi obmedzeniami a neduhmi (ktorými tak radi zastierame obmedzenia a neduhy súčasné) sa skončil. Tí, ktorí ho zažili, nech zabudnú.

Sloboda každého druhu sa niečím vykupuje, nijaká nie je zadarmo. Jedna krvavo, iná nežným štrngotom kľúčov, iná farbami. A slobodne možno nielen žiť, a to, paradoxne, aj v tej najväčšej neslobode (pravda, nie každý to dokáže), slobodne možno aj zomrieť. A opäť rôznymi spôsobmi, nie iba fyzicky. Lenže nijaká sloboda nie je bezbrehá, ani tá, ktorá je zaručená ústavou. Môcť si napríklad hocikedy, len tak, zaletieť pár kilometrov za hranice na luxusný obed či večeru, by bolo pred vyše dvadsiatimi rokmi pre našich občanov nemožné. Situácia sa zmenila – už môže hocikto. Ak na to má. Ale ak si aj nič podobné nebude môcť dovoliť, nijaká vláda ani strana mu to s najväčšou pravdepodobnosťou nezakáže. V tomto štádiu vývoja našej spoločnosti by totiž nijaká ani za svet nepripustila, aby ju ktosi obvinil, že nie je demokratická. Dokonca ani taká nie, ktorej členovia toho o pojme demokracia veľa nevedia.

S peniazmi je to iné. Tým je absolútne jedno, čo si o nich kto myslí. Veď z ich postu ich vzhľadom na usporiadanie sveta odvolať nemožno, takže s obmedzeniami slobôd, ktoré závisia od ich množstva v peňaženke, vrecku alebo na účtoch, sa veľmi nebabrú. Máme ich – umožnia nám mať či robiť, na čo si len zmyslíme. Inak máme smolu.  A či ich máme, alebo nie, je vládam (aspoň dovtedy, kým to nejako neohrozuje postavenie ich členov) v podstate jedno.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984