Náš prvý komunistický prezident

Najprv prezident, potom velezradca

Antonín Janoušek sa narodil roku 1877 v českom Nymburku a od mladosti bol robotníckym a sociálno-demokratickým aktivistom. Do českej sociálno-demokratickej strany vstúpil v roku 1905, dlho pôsobil ako novinár. Na konci 1. svetovej vojny sa dostal do Budapešti, kde pracoval ako dopisovateľ kladnianskych novín Svoboda.
Na prelome rokov 1918/1919 sa zapojil do diania pri komunistickom prevrate v Maďarsku. V roku 1919 viedol českú a slovenskú sekciu v ústrednom výbore Maďarskej komunistickej strany. Keď v roku 1919 vojská Maďarskej republiky rád ovládli časť južného a východného Slovenska, 20. júna vyhlásil v Prešove Slovenskú republiku rád (SRR). Stal sa členom jej Revolučného výkonného výboru a predsedom Revolučnej vládnej rady (preto o ňom môžeme hovoriť ako o prezidentovi).
Do akej miery dokázala SRR reálne prevziať moc od maďarských revolučných vojsk na území, ktoré ovládli, je pochybné. Jej prípadná autorita sa zrejme obmedzovala len na Prešov a najbližšie okolie. Navyše 7. júla čs. jednotky vytlačili maďarské vojská z územia Československa a SRR zanikla. Jej inštitúcie sa presunuli na územie Maďarska a po porážke tamojšej komunistickej revolúcie zanikli.
Janoušek bol v čase Hortyho prevratu perzekvovaný a vydaný do ČSR. Je zaujímavé, že československé orgány ho mimoriadne neprenasledovali. V roku 1920 dokonca kandidoval v prezidentských voľbách proti Tomášovi G. Masarykovi, no, pochopiteľne, neuspel.
V roku 1921 sa pokúsil o ilegálny prechod do Sovietskeho Ruska, ale zadržali ho, obvinili z velezrady a v roku 1922 vydali do ZSSR. A tu sa začína nová, málo známa kapitola z Janouškovho života.

 

Otec humanista, syn brutalista

 

V Sovietskom zväze získal občianstvo. Bola to, mimochodom, bežná prax, v Moskve poskytovali takmer automaticky sovietske občianstvo všetkým významným zahraničným komunistom, ktorí boli v ohrození, alebo sa presťahovali do ZSSR.
Janoušek spočiatku pôsobil v organizácii Medzinárodná robotnícka pomoc (odnož Kominterny zameraná na pomoc hladom postihnutým oblastiam ZSSR) ako formálny zástupca Čuvašska. Tam sa aj usadil a veľmi sa angažoval v starostlivosti o mládež. Založil sirotinec a bol dlhé roky jeho riaditeľom. Toto zariadenie sa v Čuvašsku v tých rokoch hodnotilo ako výrazne progresívny krok, ktorý plnil aj vzdelávaciu funkciu.
Janoušek sa v Čuvašsku stal pomerne váženou osobnosťou, ktorej zásluhy uznala aj širšia miestna spoločnosť a v pamäti tam zostal dodnes. V hlavnom meste Čuvašska, Čeboksaroch po ňom dokonca pomenovali ulicu.
Ako dátum jeho skonu sa uvádza 30. marec 1941. Podľa prevažujúcej verzie zomrel prirodzenou smrťou, podľa inej zahynul v dôsledku politických represií. Jeho syn Jaroslav Janoušek sa stal dôstojníkom Červenej armády, neskôr tajnej polície NKVD a po roku 1948 aj československej ŠtB. Smutne sa preslávil svojou brutalitou.

 

Emigroval do seba?

 

Antonín Janoušek je dobrým príkladom toho, ako človek, ktorý emigroval, akoby pre svoju pôvodnú vlasť zomrel a v novej vlasti začína žiť neraz úplne odlišný život v zmenenej sociálnej úlohe. V úlohe, ktorá nemusí mať nič spoločné s predchádzajúcou. A o novom živote sa v pôvodnej vlasti nemusí nič vedieť – zmizol za horizontom vnímania...
Záhadou je, prečo sa po príchode do ZSSR Janoušek dlhodobo neuplatnil niekde v štruktúrach Kominterny alebo na vysokých postoch v sovietskom mocenskom aparáte, podobne, ako sa to podarilo Bohumírovi Šmeralovi alebo Bélovi Kunovi. Janoušek pritom musel byť vnímaný ako najhorúcejší kandidát na potenciálneho „vodcu československého proletariátu“ a držaný v zálohe pre prípad nového pokusu nastoliť niekde v ČSR komunistickú moc.

Dôvod jeho „odsunutia“ do provincie sa mi nepodarilo vypátrať. Dá sa iba špekulovať. Možno nebol dostatočne schopný a „kovaný“ súdruh (rozumej plne ochotný plniť všetky pokyny zhora), alebo sa dostal do osobných sporov. Ťažko vylúčiť aj to, že skúsenosti so sovietskou realitou uňho viedli k dezilúzii a oslabeniu „komunistickej viery“.
Preorientovanie na do istej miery apolitickú prácu s deťmi a sociálnu starostlivosť by v takom prípade bolo tichou, nenápadnou „vnútornou“ emigráciou, ktorá ho možno aj zachránila pred vlnami čistiek, ktoré v tridsiatych rokoch minulého storočia postihli väčšinu sovietskych a kominternovských kádrov na významnejších pozíciách v Moskve.
To sa však už zrejme nikdy nedozvieme.

 

Autor je politológ

 

(smihula.blog.sme.sk, 10. 8. 2010, medzititulky Slovo)