Buriatsky Tiger nad Dunajom
Na irkutskom letisku nás čaká vedúci tunajšieho speleoklubu Arabika a zároveň viceprezident Ruského speleologického združenia Alexander Osincev. Preberáme jaskyne, cárov, Sibír, bielogvardejcov, Stalina, ekonomiku, ale aj súčasného prezidenta Vladimira Putina. Irkutsko vybudovali na pahorkoch vypínajúcich sa nad Angarou. Nenájdete veľa ruských miest v takom peknom prírodnom prostredí. Drevená architektúra, obchody, múzeá, nábrežie rieky, trh a úhľadná železničná stanica navodzujú neopakovateľnú atmosféru. História mesta siaha do roku 1652, keď kozák Ivan Pochabov založil na pravom brehu Angary zimovisko. Vzhľadom na jeho výhodnú polohu na ceste do Číny a Mongolska i prístup k Bajkalu sa rýchlo rozrastalo, neskoršie sa stalo obchodným a správnym centrom východnej Sibíri. Na konci druhého tisícročia tu žilo 596 000 obyvateľov, z toho 90 percent Rusov. Ďalej to boli Ukrajinci, Buriati, Tatári, Židia a Poliaci.
Rodák z Liptova Pobyt v Irkutsku vypĺňam pátraním po rodákovi z Liptovského Mikuláša Vladimírovi Krivošovi, ktorý tu bol údajne v roku 1916 predsedom prípravného výboru na založenie vysokej školy. Bez problémov sa v univerzitnej knižnici dostávam k materiálu o vysokých školách, výstrižkom z novín týkajúcich sa dejín univerzity, biografickým slovníkom a rozličným encyklopédiám, no jeho meno tu nenachádzam. Tento Slovák s pozoruhodnými životnými osudmi patril ku géniom na reči, ovládal 40 jazykov. Do roku 1913 pracoval ako riaditeľ stenografickej kancelárie Dumy, viedol cársku knižnicu v Zimnom paláci a súčasne pracoval ako tajný radca cára Mikuláša II. V prvej svetovej vojne pôsobil ako tlmočník generálneho štábu. V roku 1915 ho zatkli pre podozrenie zo špionáže a odsúdili do vyhnanstva na Sibír. Po Októbrovej revolúcii mu V. I. Lenin zveril vypracovanie nóty bojujúcim štátom na ukončenie vojny. Po nespravodlivom obvinení pracoval v trestaneckých táboroch na Soloveckých ostrovoch, po návrate do Moskvy pôsobil v službách ministerstva zahraničných vecí. Napriek vynaloženému úsiliu sa mu domov vrátiť nepodarilo, zomrel v roku 1941 vo veku 77 rokov počas evakuácie v uralskom meste Ufa.
Cesta k Lene Ráno nastupujeme do vlaku smerujúceho na Bajkal. Blíži sa koniec týždňa, navyše je dovolenkové obdobie, a tak nečudo, že sa každý usiluje opustiť rušný Irkutsk. Vlak je natrieskaný. Transibírsku magistrálu odovzdali do užívania v roku 1900, no prekážkou sa stal Bajkal. Do vyriešenia tohto problému prepravu po jazere zabezpečovali lode. Pre túto úlohu na vodu spustili ľadoborec vyrobený v Anglicku. Začiatkom roku 1902 sa začala stavať Okružná bajkalská železničná trať, ktorá mala definitívne vyriešiť tento problém. Práve po nej sme za dva dni prešli okolo 30 kilometrov, kochajúc sa peknými výhľadmi na najhlbšie jazero sveta. Po asfaltovej ceste sa vezieme na sever. Okolo nás sa mihá stepná krajina s množstvom pasúceho sa dobytka. Túto časť obývajú najmä Buriati. Kŕdle dravých vtákov krúžiacich nad stepou signalizujú, že s ekológiou tu problémy nemajú. V Kačugu pretíname po moste rieku Lenu. Žiaľ, po chvíli sa asfalt končí, a tým sa rapídne znižuje aj naša rýchlosť. Prechádzame cez Verchnolensk s pekným pravoslávnym chrámom, míňame známe Šiškinské skalné kresby a rytiny na pieskovcoch. Ide o kolosálnu galériu dávnych vekov od paleolitu po stredovek. Večer prichádzame do Žigalova, prístavu na Lene. Začínajú nás otravovať mušky, prezývané hnus. Prenikajú na nechránené časti tela a bolestivo štípu. Skoro ráno opúšťame loďou táborisko. Nevysoké brehy lemujú husté zmiešané lesy. Plašíme kŕdle vtáctva, ponad rieku majestátne plachtia dravce. Pred obedom vystupujeme na breh pri ústí riečky Boty. Na nevysokom briežku rozkladáme oheň a varíme si obed. Lenu po prvýkrát uvideli Rusi v roku 1623. Vtedy sa k rieke dostala skupina kozákov pod vedením P. Pendu. Bolo to po trojročnom putovaní od Jeniseja proti toku rieky Nižná Tunguzka. Od zajatých Evenkov kozáci vedeli, kadiaľ sa vinie najkratšia spojnica cez Čečujský priesmyk k Lene, ktorú ešte v ten istý rok splavili až do Jakutska. Od názvu tejto veľrieky odvodil svoj pseudonym aj známy revolucionár Vladimír Uľjanov. Priezvisko Lenin začal používať po krvavom potlačení štrajku v roku 1912 v zlatých baniach v meste Bodajbo, ležiacom na pravostrannom prítoku Leny.
Najväčšia ruská jaskyňa Z drevenej základne vyrážame do Botovskej jaskyne, neuveriteľného labyrintu chodieb s doteraz preskúmanou dĺžkou vyše 60 kilometrov. S batohmi napredujeme pomaly. Najväčšiu váhu predstavuje voda, nesieme jej takmer 20 litrov. Horšie to ide v plazivkách jaskyne. Batoh sa zachytáva, pomáha len hrubá sila. Zastavujeme sa pri medvedích stopách. Desiatky brlohov nasvedčujú, že toto zviera tu prebýva často. Alexander nám rozpráva, ako nedávno natrafil na mackov „podpis“ v mäkkej hline. Váhal, či má pokračovať, pretože by sa stretnutie so šelmou nemuselo skončiť dobre. No odhodlal sa. O niekoľko desiatok metrov našiel vybielenú kostru. Po dvoch hodinách plazenia sme na mieste. Treba navariť čaj, natiahnuť spacie siete, vykopať toaletu a mnoho iných drobností. Teplota tu dosahuje takmer 3°C, hoci sme na území večne zamrznutej pôdy. Náš hlavný cieľ je pripraviť bivak pre veľkú zimnú expedíciu. Ešte pred večerou sa vydám na obhliadku jaskyne. Prechádzam odľahlými chodbami, študujem výzdobu. Príroda tu vytvorila fantastické tvary. Po márnych pokusoch dostať sa z Irkutska loďou na Bajkal sa túlame po meste. V odľahlých zákutiach zbadám použité injekčné ihly po narkomanoch. Ľútosť s bezmocnosťou sa ma zmocňujú pri opustených žobrajúcich deťoch. Ani nie desaťroční, ošklbaní chlapci v hlúčkoch zháňajú niečo pod zub. Často ich stretávam opitých a dokonca aj fetujúcich riedidlo z plastikového vrecúška. Oproti týmto úbožiakom sú v ostrom kontraste takzvaní noví Rusi, zbohatlíci, ktorí sa topia v peniazoch, získaných zväčša nie práve čistými cestami.
Opäť na Haškovej triede Fascinujúca tržnica pripomína stredoázijský bazár. Police sa prehýnajú od množstva tovaru. Sušené marhule, chalva, hrozno, broskyne, ryby, mäso a syry... V ústach sa mi začínajú zbiehať slinky. Po dlhom váhaní kupujem smotanu, ktorá má v Rusku neopakovateľnú chuť. S teplými pirôžkami azda niet lepšej pochúťky. V športových obchodoch vidno spacáky, laná, šplhadlá, batohy, stany a topánky ruského pôvodu, ktoré úspešne konkurujú západoeurópskym tovarom. Nemôžeme si nechať ujsť návštevu Švejkovej reštaurácie v centre mesta. Jaroslav Hašek, ktorý počas prvej svetovej vojny dezertoval z rakúsko-uhorskej armády, vstúpil v Rusku do československých légií, neskoršie aj do Červenej armády. Na sklonku pobytu v Rusku pôsobil práve v Irkutsku. Podľa neho tu pomenovali jednu z hlavných ulíc. Po dvojdňovom oddychu sa stretávame s Buriatom Šurom, ktorý nás má odviezť do srdca Východných Saján. Na sedle pri menšom prameni sa zastavujeme a obetovávame Burchanovi, miestnemu bohu, drobné predmety. Väčšinou ide o mince, kúsky potravy, prázdne fľaše. Ide ešte o predkresťanskú tradíciu. Pred Bajkalom predbiehame kolónu Mongolov, ktorí vezú ojazdené UAZ-y domov. V tejto krajine ruskú techniku naďalej veľmi obľubujú, pretože je jednoduchá a pracuje aj v najťažších podmienkach. To sa o japonských terénnych vozoch povedať nedá. Stačí poriadne blato, niekoľko brodov riek a elektronika vypovie poslušnosť. Na hraniciach Irkutskej oblasti s Buriatskou autonómnou republikou nás víta cestná kontrola, našťastie ju prekonávame bez problémov. Známe Tunkinské údolie, prezývané švajčiarska Sibír, sa topí v hmle, a tak obdivujeme len architektúru drevených dedín. Väčšina miestnych sú Buriati, národnosť patriaca do mongolskej jazykovej skupiny. Do začiatku 60. rokov sa v horách ukrývali Arati neuznávajúci sovietsku moc. Až nálety vrtuľníkov zlomili ich odpor. V dedine Mondy sa končí asfaltka, pod Munku Sardyk, vrch vysoký 3491 metrov, chýba len niekoľko kilometrov.
Hor sa na Munku Sardyk! So Šurom sa lúčime za poriadneho dažďa. Zohrieva nás niekoľko glgov vodky, posledný pozdrav civilizácie. Nasleduje kráľovstvo divočiny. Napriek nečasu kráčame niekoľko kilometrov oproti Strednému Irkutu. Ráno zažívame prvý mráz. Našťastie zlý čas sa pominul. Postupujeme údolím s nádhernou scenériou. Zazrieme aj kozorožca unikajúceho po strmých skalách. Často brodíme potok i s pomocou lana. Na peknej lúčke sa utáboríme. V noci sa vyjasňuje, teplota klesá na 11 stupňov pod bod mrazu. Z tábora vyrážame po snehobielej inovati práve, keď svitá. Zamrznuté čierne ríbezle v nadmorskej výške 2400 metrov predstavujú posledné rastliny. Stúpame po zľadovatenom svahu. Nerátali sme s tým, nemáme na to výstroj. Postupujeme nevýrazným žľabom. Po dosiahnutí hrebeňa sa dostávame na mongolskú hranicu. Vidíme jazero Chövsgöl, ktorého okolie považujú znalci za najkrajšie miesto v tejto pozoruhodnej krajine. Nostalgicky si spomínam na výpravu z roku 1994, keď sme na jeho brehoch táborili. Nás však ešte čaká náročný výstup na najvyšší vrch Saján. Tu uplatňuje svoje schopnosti Martin. Vedie nás cez exponované miesta, no asi po hodine sa vzdávame. Vrchol je stále v nedohľadne a každú chvíľu hrozí pád po strmom úpätí. Dosiahli sme iba predvrchol s nadmorskou výškou 3391 metrov. Zostup je smutný a symbolicky nad našimi hlavami zápasí čierny a biely vták.
Stretnutie s Bardunaevom Po rannom zostupe kráčame hlavnou cestou v nádeji, že sa blížime k sedlu Nuchu-Daban. Stále prší. Z času na čas stretávame autá. Cisterny vozia z blízkych baní chemicky upravenú želatínu so značným obsahom zlata. Dopravujú ju do Kanady, kde sa z nej špeciálnou technológiou získava cenný kov. Už sme poriadne premočení, keď nám zastáva UAZ vedený Buriatom. Zisťujem, že mapy nezodpovedajú skutočnosti a blúdime. Našťastie nás berie do auta s tým, že nám ukáže opustený zrub. Cestou sa rozprúdi rozhovor. Keď sa náš dobrodinec dozvedá, že sme zo Slovenska, tak hneď s nadšením odpovedá: „Dunaj, Bratislava!“ Našu rieku pozná podľa toho, že má priezvisko Bardunaev, čo v preklade z buriatčiny znamená Tiger nad Dunajom. Všimnem si na jeho tvári podliatiny a krv. Dozvedám sa, že ho zastavili na cestnej kontrole, a keďže z neho bolo cítiť alkohol, tak ho začal policajt biť. Buriat sa nedal a milicionára zbil. Potom ešte ďalšieho a bitku ukončila hrozba použitia služobného kalašnikova. Muži zákona neboráka poriadne zmlátili a dokopali. Asi po dvadsiatich kilometroch jazdy sa však musíme rozlúčiť. Nasledujú priateľské stisky rúk a opäť sme sami. Noc trávime v drevenici na brehu Okinského jazera. Večeriame chutnú zemiakovú kašu omastenú slovenskou prerastenou slaninou. Dlho do noci rozoberáme pre nás nepochopiteľné ruské paradoxy. Na jednej strane žalostný stav spoločnosti a na druhej ľudia s povestnou širokou ruskou dušou, ktorých stretávame na každom kroku.
Skončili sme v krajine Gesera Po celodennom pochode sa dostávame do sedla Nuchu-Daban. V jeho blízkosti sa nachádzajú staré tibetské kresby. Nachádzame sa v najzápadnejšej časti Buriatskej republiky - Okinskej oblasti, známej ako krajina Gesera. Geser-chán, zakladateľ tibetskej kráľovskej dynastie, sa stal hlavným hrdinom rozsiahleho eposu. V roku 1995 si pripomenuli tisícročné výročie vzniku diela tohto spoločného literárneho dedičstva Buriatov, Kalmykov, Mongolov a Tibeťanov. Po krátkom hľadaní nachádzame plošinku na postavenie stanov. Je to asi najmalebnejšie miesto, na ktorom sme počas celej expedície spali. Blízko zurčí voda, okolo stanov nájdeme veľa húb a brusníc, hneď ráno svieti na nás slnko a máme dobrý výhľad na kaňon Bieleho Irkutu. Nasleduje presun na Bajkal, výstup na vyše 2000 metrov vysoký Pik Čerského a návrat do Irkutska. Po tridsiatich dňoch pobytu na Sibíri sa v tesnom panelákovom byte lúčime takmer s celým speleoklubom Arabika. Po oficiálnych slovách sa začína hostina. Ako prvý chod servírujú uchu, chutnú rybaciu polievku. Nasledujú pirôžky, údený losos, cesnaková pasta a mnoho iných dobrôt. Ďakujeme novým priateľom za všetko, čo pre nás urobili. Bez ich pomoci by sa nám ani zďaleka nepodarilo navštíviť to, čo sme si naplánovali.
