Skľúčená ľavica

Koncom vlaňajšieho novembra sa stretli "šerpovia progresívnych vlád" pri príprave ďalšieho vrcholného stretnutia svojej novej stredo-ľavicovej siete v malom zámku v blízkosti Štokholmu. Duchom prítomný tam bol aj niekto, kto tam nepatril: George W. Bush. Pomocníci terajších 15 prezidentov a predsedov vlád mali presne určený program rokovania.
Počet zobrazení: 913

Koncom vlaňajšieho novembra sa stretli "šerpovia progresívnych vlád" pri príprave ďalšieho vrcholného stretnutia svojej novej stredo-ľavicovej siete v malom zámku v blízkosti Štokholmu. Duchom prítomný tam bol aj niekto, kto tam nepatril: George W. Bush. Pomocníci terajších 15 prezidentov a predsedov vlád mali presne určený program rokovania.

Hovorilo sa tu o rozšírení tohto kruhu o prezidenta Poľska a Južnej Kórey, o elektronickom prepojení ich viacstupňových sietí (od expertov k "šerpom" až k prezidentom a predsedom vlád) a o programe vrcholného stretnutia v roku 2001. No dôležitou okrajovou témou ich rozhovorov boli i americké voľby a úspech konzervatívneho Texasana.

A preto všade, kde sa stretnú európski sociálni demokrati, je na pretrase jedna otázka: Prečo "Európan" Gore napriek úspechu ekonomiky za vlády prezidenta Clintona tak zle obstál? Prečo sú voliči takí nespravodliví? Akých sa Al dopustil chýb? Aké z toho plynie pre európsku ľavicu ponaučenie? Je Bushov oheň varovaním pre progresívne vlády Európy?

Hlavnou témou na konferencii think-tankov v Londýne bola sociálna spravodlivosť v zmene-ných svetových hospodárskych štruktúrach. Na verejnej konferencii strany, ktorá sa uskutočnila začiatkom novembra v Amsterdame za účasti predsedov vlád Wima Koka a Gerharda Schrödera, sa zase zaoberali "moderným sociálnym štátom". Rozhovory sa však vždy krútia aj okolo politickej a dokonca intelektuálnej výzvy, ktorá sa skrýva v úspechu Bushovej kampane pre európske stredoľavicové vlády. Je mysliteľné, aby tento "nový republikán" (Bush) predbehol modernizátorov z myšlienkovej školy - Clintona, Blaira a Schrödera?

Konzervativizmus ľudskosti

Jedna z kľúčových postáv v sieti modernizátorov, holandský štátny sekretár Dick Benshop, vyslovene varuje svojich partnerov, aby Busha nepodceňovali. Predovšetkým treba zobrať vážne jeho heslo, že je zástancom nového konzervativizmu - konzervativizmu ľudskosti ("compassionate conservatism"). Benschop, už veterán v relatívne mladom diskurze modernizácie medzi vládami, je presvedčený, že ak bude Bush prezidentom, "spôsobí zmenu klímy". So svojím posolstvom konzervativizmu ľudskosti si nárokuje miesto v strede. "To je pre nás výzvou. Compassionate conservatism je tretia cesta pravičiarov". Rozptýlené duše európskych kresťanských demokratov a konzervatívcov, ktoré v súčasnosti trpia pod kultúrnou hegemóniou európskej reformnej ľavice minimálne tak ako stará ľavica, môžu nájsť v Bushovi nový orientačný bod.

To nie je bezvýznamné. Modernisti si veľmi dobre spomínajú, ako bol pre nich samotných dôležitý Clinton, predovšetkým jeho znovuzvolenie v roku 1996. Tento prezident s imidžom opatrného reformátora sa zaslúžil o zníženie výdavkového deficitu, o vytvorenie nového štátu blahobytu a prišiel s ponukou ľavicovej politiky. Ako prvý použil pojem tretej cesty a oprášil ho z rétorickeho rezervoáru. Spoločne s Tonym Blairom urobil z tohto pojmu transatlantický projekt. Londýnsky sociológ Anthony Giddens mu dal akademické požehnanie.

K projektu sa nakoniec po istom váhaní ako prví pripojili Európania: Holanďania, Belgičania, Nemci a Švédi. Medzitým sa na debate zúčastnil aj juh. Predovšetkým Francúzi, ale dokonca aj doteraz veľmi odlúčené Grécko. Aby im vyhoveli (ale aj sčasti s ohľadom na situáciu v SPD), stredoľavicové vlády sa medzičasom veľkoryso zriekajú pojmu tretia cesta. Pododne ako stiahli z verejnej debaty dokument Schrödera a Blaira v krízovom lete 1999.

Ako určenie miesta na nájdenie niečoho nového, mimo tradičných protikladov ľavice a pravice, sa osvedčil slogan tretia cesta. Málokedy sa stalo, aby nejaké heslo bolo politicko-intelektuálne také úspešné ako Third Way. Globalizácia filozofie druhej strany tohto obnovovacieho konceptu našla odozvu široko-ďaleko, ako len málo politických ideí predtým.

Tretia cesta pre konzervatívcov

Napodobnia konzervatívci tento úspešný model, s Bushom a Third Way Republicans, ako nazval britský Economist Bushových predchodcov? Vybudujú si vlastnú európsku opozičnú sieť? Veď článok o zásadách "My spoločnosti", ktorý napísala šéfka CDU Angela Merkelová pre FAZ, sa číta ako kresťanskodemokratická varianta "compassionate" konzervatismu (avšak zriekajúc sa znakov kresťansko-konzervatívnej ľudskosti v otázke migrácie a azylu). Súťaž o stred na úrovni predchodcov a skutočných spisovateľov sa už možno začala.

No nielen Bush živí nervozitu vládnucej ľavice. Ani víťazstvo Al Gora by nebolo prinieslo veľké uľahčenie. Keby Biely dom zostal v rukách demokratov, určite by zobral z plachiet morálny vietor pre konzervatívnu opozíciu v európskej aréne. Ale v každom prípade poučenie z amerických volieb znie: volebný pat. Úspech samotný sa nepočíta. 86 percent Američanov považovalo hospodársku situáciu Ameriky za veľmi dobrú, ale menej ako 50 percent by volilo Gora. Týmto príkladom ilustroval britský poradca vlády v Londýne dilemu. Ale tak to už raz je: voliči sú nevďační, táto stará novinka sa v Amerike len potvrdila. Politická nevďačnosť sa môže prejaviť brutálnejšie ako predtým. V čase individualizmu, alebo, ako možno čoraz častejšie počuť, v spoločnosti winner takes all, kde v súťaži vždy jeden zhrabne všetko a ostatní, teda tí, čo prehrali, vyjdú naprázdno, je čoraz silnejšie zakotvené myslenie o nárokoch a právach. Pripomenutie povinností, hlavný znak pri formulácii modernizácie stredoľavicových reformátorov, naráža na otvorenú agresiu. V myšlienkovej výmene medzi šerpami a poradcami je reč o nedôvere, na ktorú možno často naraziť. A o odňatí sociálnej citlivosti.

Zlá nálada v Európe blahobytu?

Tu by bolo celkom praktické, keby mali občania aspoň dôveru k svojej vláde. Ale to už nie je primerané dobe, práve naopak. Nedôvera rastie tým viac, čím viac sa vláda snaží krajinu v mnohých oblastiach znateľne prebudovať - od zdravotného a dôchodkového systému až po finančné usporiadanie a sociálne služby. Obzvlášť sa to týka vlád tretej cesty a ich filozofie aktívneho štátu. A je jedno, čoho sa chytia, všade sa dotknú tradičných záujmov. Kde sú tieto záujmy organizované, odpor sa stupňuje. Pouličné zátarasy vodičov nákladných áut, protesty tradičných spojencov v odboroch, odpor vo vlastnej strane - s tým všetkým sa musia vládnuci modernizátori potýkať.

Reformná politika, aj keď preukazuje úspechy, nie je populárna, najmä keď nemá nič na rozdávanie. "V deväťdesiatych rokoch sme mali problém jobless growth," opisuje dôležitý poradca Tonyho Blaira tento problém z pohľadu Downing Street. "Dnes máme problém joyless growth". Po raste, ktorý neprodukoval pracovné miesta, je tu rast, ktorý síce produkuje dobre zaplatené pracovné miesta, ale žiadnu radosť. To stavia modernizátorov v epoche globalizácie pred dilemu: Prečo je to tak? Odkiaľ prichádza zlá nálada v Európe blahobytu, z čoho vychádza toto antipolitické nepriateľstvo?

Holandsko - odvaha k reformám

Konzekventná reformná politika môže byť v každom prípade, okrem postihnutých napr. úspornými opatreniami v sociálnom rozpočte, bolestivá aj pre reformátorov. Na druhej strane nás Kohlov prípad učí, že ničnerobenie a čisté vychutnávanie si moci nás raz môže prísť draho. A reformy správne sprostredkované a konzekventne uskutočnené, môžu byť aj úspešné, ne- hľadiac na americkú lekciu.

Holanďan Benschop si spomína na vášnivo vybojovanú dôchodkovú reformu a reformu trhu práce: "Naša strana sa na tom skoro rozpadla." Dnes, po tom, čo sa reforma podarila a krajina je na okraji prezamestnanosti, sa Wim Kokova strana konfrontuje s úplne novými problémami. No s takými, ktoré by iné krajiny mali rady (napr. ako investovať prebytok rozpočtu bez toho, aby sa nenarušil modernizačný proces v štáte). Predseda vlády, ktorý sa svojho času už chcel vzdať funkcie, je na holandské pomery značne obľúbený, jeho Strana práce vedie v anketách. Gréckeho predsedu vlády Konstantisa Simitisa, ktorý je spomedzi stredoľavicových vodcov Európy najmenej známy, pre jeho tvrdú ozdravnú politiku vlastná socialistická strana skoro zvrhla. Avšak v apríli minulého roku presvedčivo vyhral. V súčasnosti má odvahu riskovať a doviesť svoju krajinu do eurozóny.

Dánsko - žiarivá hviezda

Veľkoryso deregulovaný pracovný trh malých krajín vo vesmíre modernizátorov sa medzičasom považuje za žiarivú hviezdu, ktorú sa oplatí sledovať. Predovšetkým sociálni vedci, od Giddensa v Londýne až po Wolfganga Merkela v Heidelbergu, oceňujú dánsky model sociálnej starostlivosti, s odstupom aj príklad Švédska, ako najefektívnejší a zároveň najspravodlivejší. Charakteristické sú vysoké investície do vzdelávania, vysoká úroveň zamestnanosti (už aj vo Švédsku), malá istota pracovného miesta, ako napríklad v strednej Európe, ale veľké sociálne istoty a zároveň krátke trvanie nezamestnanosti, ako v Nemecku, vo Francúzsku, alebo v Belgicku. Okrem toho, obe krajiny vykazujú najmenšie rozdiely v majetku v rámci krajín OECD. Napriek tomu, ani vládnuci sociálni demokrati nedokázali zabrániť tomu, aby v dánskom referende hlasovanie o eure neutrpelo porážku. Prečo tak občania rozhodli - zo strachu, že so stratou koruny stratia svoj blahobyt? Z namyslenosti? Alebo zasa z istej nechuti, ktorá pripravuje reformám také hlavybolenie?

Reformy zhora prinášajú cynizmus

Pokiaľ ide o náladu, nemusí sa Gerhard Schröder veľmi sťažovať. Po zotavení sa z krízy v roku 1999 prežil svoj rok reforiem 2000 doteraz pomerne bez vážnych škôd. Ale jeho vláda, bez priveľkej odvahy na modernizáciu, cíti nevôľu aj vo vlastných radoch. Chuť na reformy nie je v krajine na vyššej úrovni, než na konci Kohlovej éry stagnácie. A silnie kritika tých, ktorí boli od volieb v roku 1998 disciplinovane ticho. Niekedy je táto kritika len hlasné držanie sa starých zvyklostí alebo privilégií, a tým pádom je nelojálna a bezočivá. Spolu s prirodzene kritickou tlačou voči Schröderovi a spol., ako je to asi u všetkých vlád, tak vytvára rozpor vo vlastnom tábore. Verejná diskusia - a v tom sú šéfovia od pravice až po ľavicu jednotní - nie je vhodný nástroj na vládnutie. A znalci verejnej mienky, z inštitútov od Allenbacha až po Forsu, ich v tom len posilňujú. Jednota posilňuje, debata rozdeľuje. Basta!

Pre všetkých, čo chcú niečo zmeniť, je o to silnejšie pokušenie urobiť to bez toho, aby vzbudili pozornosť a urobili to prekvapujúco. Jedno aj druhé je pritom uskutočniteľné. Ale pôsobí to aj na tvorbu imidžu. Reformná politika zhora nadol má svoje úskoky. Jeden z predchodcov New Labour, riaditeľ uctievaného think-tanku Instiute for Public Policy Research (IPPR), Matthew Taylor v tom vidí v čase individuálnych premenlivých voličov a nevoličov nebezpečenstvo nielen pre stranu Tonyho Blaira: "V novom svete postideologickej politiky môže vyvolať nevôľu aj dojem, že ste arogantný." Tak sa môže reformná politika, bez verejnej podpory, dostať do krízy legitímnosti. Alebo bude závislá od súhlasu masmédií.

V jednej eseji pre časopis Prospect Taylor napísal: "Dokonca, keď sa zdá, že v štáte je všetko na dobrej ceste, môžu byť ľudia voči zodpovedným politikom nepriateľsky naladení. Naopak zasa - v oboch predchádzajúcich voľbách vlády počas recesie opakovane zvolili, aj keď bolo silné hospodárstvo rozbité." To sa môže opakovať. Bola by to potom nevďačnosť ľudu? Alebo skôr predsa len legitímna odpoveď na nedostatok v demokratickej komunikácii? Strach stredoľavicových reformátorov pred verejnou diskusiou si podľa Taylora žiada "cynizmus a politickú kultúru s dominujúcim vodcovským princípom". Následok: Pocity omdlievania u prívržencov, čo môže zasa spôsobiť postoj detského rebela. Vodcovia reforiem - Blair, Persson, alebo Schröder - to už pocítili.

Politika ako remeslo možností

Možno v tom je posolstvo amerických volieb, ako aj európskych debát a nedorozumení: modernizátori sa spoliehajú na to, že nevyhnutnosť ich projektov je zrejmá. Nedôverujú veľkým posolstvám alebo vôbec víziám. "Musíme si dávať pozor, aby sme sa nevrátili do starých koľají," pripomína Dirk Benschop. Gorova hlavná chyba bola v tom, že jeho pozícia bola príliš vľavo od Clintona. "Problémom bolo, že Gore sa usiloval získať Naderových ľavicových voličov, namiesto toho, aby sa snažil získať Clintonových voličov zo stredu." Pred priveľkým "posolstvom" varuje aj Wolfgang Nowak, Schröderov "šerpa" pre modernizáciu. "Nespoliehajte sa na programy, riešte problémy," odporúča vláde. Čistý pragmatizmus, politika ako remeslo možností.

Iní ľudia v okolí modernizátorov sú však proti tomu. Verejná nespokojnosť je pre nich krízou pragmatizmu. Veľké množstvo projektov a žiadne spoločné posolstvo, aj to môže znamenať rozdiel medzi úspechom a neúspechom. "Potrebujeme jednoduché vysvetlenie toho, čo zamýšľa-me," povedala na schôdzke v Londýne jedna grécka odborníčka na ekonómiu. "Občania chcú celkový obraz toho, čo chceme, a nielen veľa malých útržkov," pripomenula v Amsterdame Patricia Hewittová, ministerka Blairovho kabinetu.

Keď nie je reforma zhora vysvetlená, neprichádza nadol vždy ako zlepšenie. Ako má teda zavládnuť, pri všetkom raste, medzi ľuďmi veselosť? O tom by mali páni tretej cesty ešte popremýšľať. Na stretnutí v Amsterdame im aj nemecký odborár Hubertus Schmoldt, sám modernizátor, ktorému sa nepáči neústupčivý postoj vlády, vďaka čomu má problémy s niektorými kolegami z DBG, pripomenul: "Musíme ľudí strhnúť. Kto hovorí o flexibilite, ale neponúka dosť istôt, ten flexibilitu nedosiahne. Potom však v medzinárodnej súťaži prehráme." Skrátka, nie vždy sú na vine kritici, keď sa modernizátorom projekt nepodarí.

Autor je prispievateľ týždenníka Die Zeit Z nemčiny preložil Róbert Belkovič

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984