Sladká, prekliata melanchólia
„Neexistuje jednoznačná, výstižná definícia melanchólie. Dejiny melanchólie sú dejinami spresňovania pojmov, ktoré sa nedajú uzavrieť,“ napísal budapeštiansky kultúrny historik László F. Földényi v úvode k svojim dejinám melanchólie, ktoré nedávno vyšli v slovenčine. Táto pozoruhodná, vyše tristostranová publikácia, v ktorej autor sleduje viac než dvetisícročný vývin predstáv o tom, čo všetko je, mohlo alebo môže byť považované za melanchóliu, mapuje predovšetkým protirečivý a meniaci sa vzťah západného človeka k svetu, k jeho poznateľnosti a v neposlednom rade k sebe samému.
Ak bol László F. Földényi (1952) okrem svojej krajiny donedávna veľmi dobre známy najmä v nemeckej oblasti, bolo to predovšetkým preto, lebo jeho filologická a filozofická erudícia sa z veľkej časti napája práve z nemeckých zdrojov a neustále sa vracia k nemeckému kontextu – najmä ku klasickej filozofii 18. a 19. storočia a myšlienkovému a umeleckému prúdu nemeckej „romantiky“. Od osemdesiatych rokov publikoval viacero knižných esejí, ktorých témy zreteľne prezrádzajú autorove špecifické kultúrne afinity: Caspar David Friedrich. Nočná strana maliarskeho umenia (1986), Fotografia z Berlína (1995), Heinrich von Kleist. V sieti slov (1999). Naposledy (vo februári tohto roku) uverejnil v Neue Zürcher Zeitung pod názvom Básnik umiera a umiera a umiera veľkú esej práve o Kleistovi. Táto esej, ktorej témou je dvojitý – lucidne existenciálny a zároveň úzkostlivo literárny – charakter samovrážd básnikov, svedčí nielen o autorovom suverénnom pohybe po určitom type kultúrnej krajiny, ale aj o myšlienkovej tradícii, tematizujúcej filozofiu života a bytia a vyznačenej menami Nietzscheho, Diltheya či Heideggera.
Tradície vedeckého „rozumenia“
Nie je to inak ani v prípade autorovej Melanchólie, prvý raz uverejnenej v maďarčine roku 1984, v rozšírenej verzii roku 1992. V inteligentnom a mimoriadne empatickom doslove k slovenskému prekladu druhej verzie Földényiho knihy (s veľkým jazykovým vkusom, múzickosťou a pochopením vnútorných súvislostí ju do slovenčiny preložila Juliana Szolnokiová) zdôrazňuje filozof Miroslav Marcelli, že maďarský autor prijal Nietzscheho výzvu z Radostnej vedy a podujal sa na napísanie „koloristických dejín morálnych záležitostí“, ktoré, povedané nemeckým mysliteľom, dodávajú bytiu farbu. Je pritom príznačné, že Földényi postupuje pri svojej rekonštrukcii dobových názorov na ťažko uchopiteľný jav melanchólie inak než povedzme francúzsky historik Yves Hersant, pracujúci na rovnakej téme od deväťdesiatych rokov 20. storočia metódami Novej histórie. Na jednom mieste Földényiho meandrickej, nie vždy jednoznačnej, no napriek tomu (alebo vďaka tomu?) fascinujúcej kultúrnohistorickej štúdie, ktorá rozhodne nemá ambíciu hlásiť sa k francúzskej „jasnosti“, čítame skryté priznanie sa k tradíciám diltheyovského intuitívneho „rozumenia“ – keď sa Földényi usiluje vystihnúť hlboký smútok renesančných portrétov, píše, že ten je vďaka tzv. dvojakej určenosti melanchólie (autonómiou voči spoločnosti i transcendentnému bytiu) „pochopiteľný, aj keď nie vysvetliteľný“. Vo vedeckej tradícii založenej v druhej polovici 19. storočia Wilhelmom Diltheyom bolo síce „chápanie“ či „rozumenie“ rezervované výlučne pre humanitné vedy, zatiaľ čo „vysvetľovanie“ patrilo k vedám o prírode, no v praxi sa ukazuje, že dnes už nie je možné a ani nemá zmysel za každú cenu dodržiavať takéto prísne – a vo svojej prísnosti obmedzené – rozlíšenie.
Melanchólia v antike
Princíp „rozumenia“ sa uplatňuje ešte pri autorovej interpretácii starovekých, stredovekých a niektorých renesančných názorov na melanchóliu – čím totiž ideme hlbšie do minulosti, tým je predstava sociálneho kontextu a spoločenskej funkcie melanchólie hmlistejšia, fragmentárnejšia a záhadnejšia. Földényi ukazuje, ako sa aristotelovské spojenie s filozofickou, politickou a umeleckou výnimočnosťou postupne dostávalo na okraj a začalo prevládať (staršie) chápanie melanchólie ako choroby, ktorá je dôsledkom narušenia rovnováhy medzi mikro- a makrokozmom (Hippokrates). Dozvedáme sa o celom rade antických – mýtických i skutočných – melancholikov (Aiás, Bellerofontes, Herakles, Empedokles, Platón, Sokrates, Lysandros), o ich spojitosti s veštectvom i šialenstvom a o ich postavení na hranici oddeľujúcej bytie od nebytia, no, žiaľ, autor nám neprezradí nič alebo takmer nič o dobových funkciách ich „choroby“ či výnimočnosti. Namiesto toho nám pred očami vyčarúva temné – a z hľadiska triezvejšieho, azda primálo trudnomyseľného čitateľa – nie vždy ani len teoreticky „overiteľné“ vnútorné konflikty melancholikov so svetom. Závoj tajomstva, zahaľujúci staroveké sociálne dejiny melanchólie, sa na chvíľu nadvihne nanajvýš prostredníctvom autorovho zaujímavého výkladu príslušnej astrálnej symboliky, spojenej s náboženstvami (ide o kultickú interpretáciu Saturna ako planéty melancholikov, ktorá sa objavila v Ríme 1. a 2. storočia). Tí, čo obľubujú diskurzívnu analýzu, zas ocenia Földényiho výklad náuky o štyroch temperamentoch a štyroch telesných šťavách.
Rím i kresťanský stredovek vykázali melanchóliu medzi odsúdeniahodné javy a pojmy. Napriek záujmu kresťanstva o Aristotela sa v stredoveku na jeho chápanie melanchólie úplne zabudlo: „Melanchólia už teraz nevedie k pochopeniu najhlbších súvislostí bytia, ale je sprievodkyňou zbytočného mudrovania,“ píše Földényi, no zároveň si všíma, ako sa jej jav čoraz častejšie spája s predstavou duchovného deficitu, ktorý paradoxne neraz vyplynie z prebytku. Mimochodom, táto myšlienková figúra prejde v západnej kultúre viacerými zaujímavými štáciami a v určitej forme sa zachová až dodnes, keď sa výraz „melanchólia“ pre mnohých z nás zmenil už len na staromódne slovo: tento oblúk siaha prakticky od Dürerovho košatého a intelektualistického výtvarného stvárnenia melanchólie, cez myšlienku prázdnoty v opulentom baroku až po duchovnú vyprázdnenosť, ktorú so sebou prináša každodenná presýtenosť moderným konzumom.
Stredovek: patológia a protiklady
V stredoveku sa po prvý raz objavuje sociálna patologizácia melanchólie, ktorá potom v 19. storočí vyústi do jej fatálnej psychiatrizácie. Ako Földényi píše, prekračujúc hranice tradičnej „rozumejúcej vedy“, melanchólia nadobúda ako nemoc v časoch rozkvitajúceho stredoveku aj politický význam – je nebezpečná, lebo ohrozuje zdravie spoločnosti. Ale v stredoveku sa prvý raz objavujú aj jej protirečenia – melancholický je kacír, ale i ten, kto veľa premýšľa o bohu. Vďaka oživeniu astrológie má čoskoro nastúpiť vek, keď sa toto ambivalentné chápanie melanchólie presadí naplno: „Saturnove deti“ zjednocujú množstvo ostrých a dynamicky sa meniacich povahových protikladov, a ten, kto túto črtu rozpracuje najpodrobnejšie, je Ficino, prírodný filozof florentského Quattrocenta.
Je zvláštne, že Földényi nevenuje pozornosť ďalším konkrétnym historickým osudom tohto zaujímavého chápania melanchólie. Na to, že vytvorí ideologickú základňu barokovej trúchlohry a jej predpoklad – predstava autonómneho jednotlivca – poznačí aj politické myslenie od Thomasa Hobbesa po Carla Schmitta, poukázal síce roku 1924 nemecký filozof a melancholik Walter Benjamin, no ak sa aj Földényi častejšie na Benjamina odvoláva, nikdy nie na jeho koncepciu melanchólie (ktorá by si tiež zaslúžila v rámci jeho diela historizáciu), ale vždy len na niektoré (ním citované, dobové) argumenty, ktoré sa mu práve hodia.
Filozofia a výtvarné umenie
Azda najcennejšie pasáže Földényiho knihy tvoria jeho interpretácie výtvarných diel, ktoré melanchóliu buď priamo stvárňujú, alebo ju podprahovo vyjadrujú. Tu sedí Földényi pevne v sedle, tu nemusí dbať na úskalia náuky o rozumení. Jeho výklad slávneho Portrétu manželov Arnolfiniovcov (1434) Holanďana Jana van Eycka a Vápencových skál na Rujane (okolo 1820) Caspara Davida Friedricha, kde objasňuje renesančné a romantické chápanie vratkosti a neistoty meštianskeho sveta i bytia, je ukážkou vcítenia sa do psychológie umeleckého objektu. Pre Földényiho znamená výtvarné umenie podobne ako pre mnohých jeho kolegov-filozofov posledných desaťročí veľmi vďačný predmet historického a filozofického bádania, stačí si spomenúť len na zmysel pre výtvarnosť u M. Foucaulta či J.-F. Lyotarda, alebo na architektonické záujmy J. Derridu. Ako hovorí Földényi, záujem filozofa o výtvarné umenie súvisí najmä s tým, že „maľovanie, to je skutočnosť, svet sa odohráva, kypí, utvára a mení aj v maliarstve. Maľovanie, to je praktický život, a vzťah k maľovaniu, percepcia, je taká istá životná technika (...) ako akákoľvek iná činnosť. Proces maľovania, hotová maľba a percepcia – to všetko je znovuvytváranie sveta, odohrávajúce sa v rozličných rovinách.“ Dodajme, že azda práve prostredníctvom výkladu diel výtvarného umenia možno najlepšie uskutočniť aj požiadavku napísať dejiny vecí, ktoré bytiu dodávajú farbu. Vedel o tom nielen Nietzsche – roku 1919 to na diele bratov van Eyckovcov predviedol jeden z najväčších moderných historikov a v istom zmysle Földényiho predchodca Johan Huizinga.
Čím bližšie Földényi preniká do súčasnosti, tým väčšmi sa mu melanchólia zjavuje v spoločenských súvislostiach; po renesančnom znovuzrodení aristotelovského chápania melanchólie prichádza úsilie meštianskeho sveta melanchóliu skrotiť a neutralizovať ju smútkom. Tento proces zasahuje hlboko do 20. storočia. Médiom alebo skôr „imanentným“ vyjadrením melanchólie sa stáva najmä hudba, ktorá neevokuje predstavu sveta, ale čistý duševný stav. Od tejto myšlienky je už len krok ku kritickému hodnoteniu „novodobej hudby“, ktorej sociálna výhoda – vzhľadom na zjavnú spoločenskú deštruktívnosť melanchólie – spočíva v jej nesémantickosti. Földényi tento krok nerobí, hoci o jeho možnosti veľmi dobre vie; v tej najradikálnejšej podobe ho však už svojho času urobil iný Stredoeurópan, Thomas Bernhard, vo svojom románe Starí majstri.
Vykročenie k moderne
Aj keď by bolo zbytočné chcieť za každú cenu prekódovať historické ambície Földényiho knihy z existenciálne-analytických na spoločensko-kritické, vyústenie jeho Melanchólie poukazuje práve na angažovane polemický zámer; už z tohto dôvodu si predchádzajúce kapitoly knihy zaslúžia, aby sme o nich spätne premýšľali vo svetle spoločensko-kritického poznania. Utrpenie, ktoré z melanchólie spraví na rozhraní 18. a 19. storočia romantizmus, resp. láska a smrť, s ktorými sa v ňom nerozlučne spája, vyvolajú vo vedeckom myslení 19. storočia prudkú reakciu – lekári ako Griesinger, Krafft-Ebing či Kraeplin chcú melanchóliu z medicíny vyhnať. O jej rehabilitáciu sa pokúsi najprv čiastočne Freud, potom „daseinsanalytici“ a psychosomatici; vedia, že napriek celkovej vágnosti pojmu by bol pohľad na svet bez neho nielen chudobnejší, a že tento pojem je v podstate nenahraditeľný. Földényi napokon nie je jediný, kto to vie. Vedeli to aj manželia Mitscherlichovci, keď pod názvom Neschopnosť smútiť uverejnili po 2. svetovej vojne slávnu sociálnopsychologickú analýzu pomerov v Nemecku. Földényiho obrana rozmanitých foriem melanchólie má teda už aj z „pedagogického“ hľadiska svojich historických predchodcov. Okrem historickej rekonštrukcie predstáv, ktorou sa táto kniha zaraďuje ku kultúrnym dejinám „morálnych záležitostí“, je takto aj výzvou k ďalšiemu (melancholickému?) zamysleniu sa nad širšími súvislosťami dnešného chápania humanity.
(László F. Földényi: Melanchólia. Kalligram, Bratislava 2001. Preklad Juliana Szolnokiová.)
