Poézia proti zabúdaniu
Tadeusz Różewicz (1921), jedna z najvýraznejších postáv povojnovej poľskej literatúry, je u nás známy minimálne od šesťdesiatych rokov rovnako svojou dramatickou tvorbou ako aj poéziou. Tomuto autorovi európskeho formátu, ktorý má na svojom konte vyše dve desiatky básnických zbierok (knižne publikuje od 1946), vydali vlani pri príležitosti jeho osemdesiatky album poézie Profesorov nožík. V týchto dňoch sa táto knižka dostáva do kníhkupectiev v slovenskom preklade Karola Chmela.
Profesorov nožík – to je nástroj, ktorý si autorov priateľ, historik umenia Mieczysław Porębski, vyrobil kedysi v koncentračnom tábore z obruče na sud (spomienka naň evokuje azda Seifertov svietnik z nábojnice) a teraz ho má uložený medzi knihami na písacom stole. „Nie je to ani nôž na rezanie papiera / ani na čistenie (strúhanie) zemiakov / ani na ryby ani na mäso“. Nožík prechádza z básne do básne, zreťazuje sa so stále novými a novými asociáciami, raz so spomienkami na vojnu, inokedy na máj 1968, ktorý poľskou spoločnosťou otriasol okrem iného vďaka vlne antisemitizmu. Zdá sa, že jedinou funkciou nožíka, ktorému sa dávno otupilo ostrie a prerastá hrdzou, je už len vyvolávať spomienky. Tak je to, mimochodom, aj s väčšinou ďalších predmetov, ktoré majú v hlavnom cykle tejto Różewiczovej zbierky „po ruke“ obaja starí muži, vedúci (v básni Kolumbovo vajce) pri raňajkách napohľad banálne rozhovory o zdravej výžive a kuchynských riadoch.
Je to poézia staroby. Je ľahostajná voči túžbe búrať, objavovať a inovovať a trochu unavene za seba kladie hotové, vyzreté a neraz už aj inde použité obrazy. Pritom však ani zďaleka o sebe nie je presvedčená, že by preto oplývala múdrosťou. Sústredeným spomínaním sa usiluje bojovať proti neúprosnej zábudlivosti, ktorá ide s vekom. Z často zmätených a hmlistých spomienok na prežité a prečítané (je neuveriteľné, akou záľahou narážok na poľské i zahraničné literárne pomery Różewicz čitateľa zahlcuje!) sa postupne vynára predstava o dnešku ako o „železnom veku“, odvodená z Ovídia, a prekryje sa s vlastným vekom. Čo majú tieto dva veky spoločné, je zábudlivosť. Różewicz vyjadruje obavy o základné predpoklady kultúrneho jestvovania: ku kultúre vždy patrí vedomie minulosti, to sa zasa nevyhnutne spája so spomínaním, a k spomienke sa vždy radí aj rozpomínanie sa na prečítané. K historickej spomienke na tábory smrti – lebo tá je vďaka pôvodu profesorovho nožíka stále prítomná – neodmysliteľne patrí aj obraz Danteho pekla s nápisom, ktorý nad ním ranorenesančný básnik umiestnil: „zanechajte všetky nádeje / vy čo sem vstupujete“. V kultúrnej pamäti sa tento literárny odkaz navždy prekryje so spomienkou na Osvienčim, a to aj napriek tomu, že „peklo už demontovali / teológovia / a hlbinní psychológovia“ (báseň Brána).
Poľská poézia o koncentračných táboroch by mohla tvoriť samostatnú kapitolu dejín povojnovej poľskej literatúry (K. Boczkowski, T. Borowski, W. Broniewski, N. Chadzinikolau, J. Ficowski, S. Franczak, J. M. Gisges, M. Hillar, Z. Jerzyna, A. Kamieńska, J. Koniusz, B. Miązek, J. Przyboś, J. Radzymińska, K. Sopuch, M. M. Szargan, T. Śliwiak, T. Truszkowska, S. Wygodzki – aby sme spomenuli len tých známejších autorov tzv. osvienčimskej poézie). Sám Różewicz uverejnil niekoľko básní tohto druhu už roku 1949; odvtedy sa zmenil jednak autorov poetický duktus, jednak sa do zväčšujúceho odstupu, deliaceho tábory smrti od dneška, uložilo obrovské množstvo reálneho i myšlienkového materiálu, ktorý prináša čas. O priepasti medzi spomienkou a súčasnosťou hovorí napokon Różewicz sám v staršej poviedke Návšteva múzea, ktorá je o indolencii a vulgárnosti návštevníkov Osvienčimu. Ale už v deväťdesiatych rokoch mohol o dve básnické generácie mladší Marcin Świetlicki použiť predstavu tábora smrti aj ako autonómnu metaforu („koncentračná záhradka“) súčasnej atmosféry v krajine.
Hoci literárna téma koncentračných táborov prechádza takto rozličnými premenami, ktoré sa dajú najlepšie sledovať prostredníctvom citlivého média poézie, Różewicz patrí k autorom, zachovávajúcim práve jej historicko-emocionálne jadro. Ak poetické parlando niektorých básní súzvučí s monotónnym zvukom kolies transportov smrti („nákladný vlak / vagóny pre dobytok / veľmi dlhá súprava // ide cez polia a lesy / cez zelené lúky / ide po rastlinstve / tak ticho že počuť bzukot včiel...“, báseň Vlaky), nechce to byť nič nové; formálne to pripomenie rytmus najklasickejšej osvienčimskej básne, Celanovej Fugy smrti. Má to byť len ďalší z odkazov na kultúrnu pamäť, z ktorej táto poézia čerpá a ktorú sa usiluje programovo evokovať vo veku pokročilej kultúrnej senility.
(Tadeusz Różewicz: Profesorov nožík. Drewo a srd, Banská Bystrica 2001. Preložil Karol Chmel.)
