Kto je tu cynik
Afganská vláda, Spojené štáty americké či Európska únia sa poponáhľali s vyhláseniami o „úspechu“ prezidentských volieb v krajine. V prvom rade však ukázali zlyhanie snáh koalície v tejto stredoázijskej republike.
Kritici okupácie Afganistanu často čelia obvineniu z cynizmu – nech už je medzinárodná misia akokoľvek „zložitá“, bez nej by vraj krajinu čakala len občianska vojna alebo vláda tmárskeho Talibanu. V skutočnosti je cynický práve takýto argument. Bezvýchodiskovosť afganskej situácie – čoraz väčšmi nechcená okupácia, podporujúca menej a menej populárnu vládu, alebo opakovanie hrôz z 90-tych rokov – je iba dôsledkom absolútneho zlyhania medzinárodnej koalície.
Príkladom sú aj prezidentské voľby. Podľa predbežných správ sa na nich zúčastnila menej ako polovica občanov, čo je výrazne menej ako 70 percent voličov v roku 2004. Hlavným dôvodom boli údajne obavy z nedostatku bezpečnosti. Vláda podporovaná medzinárodnými jednotkami nedokázala zabezpečiť otvorenie volebných miestností v mnohých regiónoch. A aj do tých otvorených sa ľudia nehrnuli. Hrozba útokov Talibanu bola až príliš silná. Inak povedané, ani osem rokov po invázii nedokázali spojenci priniesť krajine sľubovanú „stabilitu“. Bojachtiví jastraby by to asi zviedli na nedostatočné nasadenie vojenských síl (hoci aj v tomto prípade by bola hlavným vinníkom jastrabia Bushova administratíva, ktorá si trestuhodne vyčerpala kapacity katastrofálnym dobrodružstvom v Iraku), v skutočnosti sú príčiny omnoho hlbšie: okupanti nedokázali krajine ponúknuť udržateľnú ekonomickú a politickú alternatívu, ktorá by bola schopná získať podporu dôležitej časti občanov.
Najmä kvôli tomu zlyhali spojenci aj v ďalšom cieli, eliminácii Talibanu. Voľby ukázali, že počiatočná radosť z rýchlej vojenskej porážky hnutia bola, mierne povedané, predčasná. Zbedačená, frustrovaná spoločnosť je opäť pripravená prijať (aspoň pasívne) bývalých tyranov, ktorí sa trochu poučili, trochu zmenili, ale predovšetkým sa stali bojovníkmi za slobodu. Taliban sa opäť stal reálnou politickou silou. Prakticky každý z prezidentských kandidátov sa vyjadril, že je v prípade víťazstva s nimi pripravený rokovať.
Zoznam prezidentských kandidátov odhalil ešte ďalšiu nepeknú správu o medzinárodnej okupácii. Osem rokov budovania „demokracie“ umožnilo vyplávať na povrch (alebo sa na ňom udržať) zbierke bývalých mudžahedínov, drogových barónov a vojenských veliteľov, medzi ktorými aj nekompetentná a korupčná vláda Hamida Karzaia pôsobí ako menšie zlo. V ich boji o moc, delenie sfér vplyvu a ziskov z drogového obchodu a medzinárodnej pomoci sú voľby iba nevyhnutným a čisto formálnym divadlom. Treba ho zahrať, lebo sa páči tým, ktorí majú v krajine 100-tisíc po zuby ozbrojených vojakov. Voliči sú však len trpený komparz.
Afganci, ktorí napriek tomuto všetkému prišli vo štvrtok k urnám, preukázali mimoriadnu dávku odvahy. Alebo zúfalej viery, že môžu niečo zmeniť. Ak však Spojené štáty americké či európske krajiny označia neslávny výsledok vlastných zlyhaní za „víťazstvo demokracie“, to chce veľkú dávku cynizmu.
