Ó tempora, ó mores!
Spísaním svojich osobných memoárov sa na Slovensku zastrája kdekto. Poniektorí neohrození jednotlivci svoje dielo (neraz skutočný opus skazy) aj šťastlivo dokonajú. Prednedávnom jeden z najčítanejších slovenských týždenníkov uverejnil na dve pokračovania kapriciózne prekáračky exmilenky bývalého prominenta (spravodlivo sa však žiada poznamenať, že nielen jeho) s neveľmi známou novinárkou.
Novinárka sa zrejme prederie na piedestál práve cez inkriminované zoznamy amantov, čo jej ohrdnutá metresa, pre zmenu dosť známa z verejnoprávnej obrazovky, neuvážene poskytla. Nemá zmysel rozpitvávať etický rozmer pikantného škandálika. Rovnako márne by vyznelo prípadné čudovanie, pohoršovanie, či nebodaj rozhorčovanie sa nad mierou mediálnej promiskuity. Úpenlivé Ó tempora, ó mores! treba prenechať rímskemu klasikovi.
Senzáciechtivosť býva podmienená nevyhnutnou dávkou exhibicionizmu a toho majú obidve znesvárené hrdinky smutnej tváre nadostač. Rukopis chystanej knihy o "sexuálnom boome" niekdajšej televíznej hlásateľky si dozaista nájde vďačného vydavateľa. Slovenský knižný trh sa dočká kasového trháka, ktorý poblúzni nezanedbateľnú časť čitateľskej pospolitosti aspoň tak, ako predvianočný Meinf kampf.
Komerčné, sťaby životopisno-faktografické, patričnou dávkou dymovej, efemérnej tajuplnosti zahalené edičné produkty občas zúfalo zápasia s elementárnymi atribútmi štýlu, s osnovnými pravidlami morfológie a syntaxe, podchvíľou sa na obzore zjaví konflikt úzko spätý s paragrafmi na ochranu osobnosti… A predsa popri všakovakých neduhoch plnia jednu pozitívnu funkciu: každý výtlačok rýchlokvasenej autobiografie nám nástojčivo pripomína, koho sme mali, či máme v osobnostiach Gavryla Gryzlova, Sláva Kalného, Bohuša Ujčeka, Romana Kaliského, Vlada Ferka a iných. Slovenská literatúra faktu nie je nijako, ale vonkoncom nijako odkázaná na "love stories" plytkého bulváru. Po najznamenitejších reportéroch ostáva knižničný fundament, ku ktorému sa oddá vrátiť aj po rokoch, ba niekoľkokrát. Rukopisy tejto generácie publicistov mali popri hľadačskom nerve svoju originálnu optiku a hodnotnú beletristickú poetiku.
Nevedno však, kto si do svojej súkromnej bibliotéky založí "rodinné striebro" zhmotnené v lepšom prípade do povrchných, približných, účelovo spísaných dojmológií postavičiek z branže showbiznisu, v horšom prípade pretavené do obskúrnych klebiet a invektív s neprofesionálnym pornografickým nádychom.
Autor (1958) je publicista
