Vždy na (ne)správnom mieste
Na nesprávnom mieste je názov autobiografie súčasného palestínsko-amerického literárneho vedca Edwarda W. Saida, ktorú tento priekopník kultúrnych štúdií, autor závažných literárnokritických prác ako Orientalizmus (1978), Kultúra a imperializmus (1993) alebo Reprezentácie intelektuála (1994), vydal po anglicky roku 1999. Kým v Orientalizme podrobil radikálnej kritike predsudky Západu voči Orientu a v Kultúre a imperializme analyzoval vzťah britského impéria k hodnotovým systémom kultúr jeho kolónií, Saidova autobiografia, ktorá vzbudila v anglofónnom svete veľký ohlas a zakrátko bola preložená do viacerých svetových jazykov, je knihou veľmi intímnou, s prekvapivo malým množstvom priamych politických presahov. E. W. Said, ktorý je nielen významný a medzinárodne vysoko uznávaný predstaviteľ svojho odboru, ale aj neúnavný bojovník za práva palestínskeho národa (dlhé roky bol členom exilového palestínskeho parlamentu) a exponovaný kritik súčasnej americkej a izraelskej politiky, vo svojej spomienkovej knihe práve cez intímne stránky vlastného životného príbehu odhaľuje, povedané slovami Salmana Rushdieho, čo to znamenalo byť za posledných päťdesiat rokov Palestínčanom.
Intímne ladenie Saidovej autobiografie má vnútorné opodstatnenie. Autor ju začal písať v situácii krajnej osobnej tiesne – po tom, čo sa v septembri 1991 dozvedel, že je smrteľne chorý. Ako na jednom mieste knihy spomína, to, že má leukémiu, mu telefonicky oznámil jeho lekár počas seminára, ktorý Said usporiadal v Londýne pre palestínskych intelektuálov a aktivistov tesne pred madridskou mierovou konferenciou a krátko po nešťastnom vystúpení palestínskeho politického vedenia za Saddáma Husajna. Zoči-voči náhlemu ohrozeniu života akoby sa odrazu všetko zastavilo. Všetko, za čo dovtedy ako angažovaný intelektuál vášnivo bojoval, akoby stratilo v podobe faktov izolovaných od najkrajnejších možností vlastného bytia zmysel. Said začal o sebe písať z potreby nanovo ozmyselniť svet, pre ktorý sa zasadzoval, nanovo ho premyslieť a precítiť z hľadiska vlastnej minulosti a vlastného životného príbehu. V priebehu niekoľkých rokov vznikla pozoruhodná kniha o detstve, dospievaní a mladosti, ktorej trpký facit je gnómicky zhrnutý v jej názve. Out of place, v nemeckom preklade Am falschen Ort, teda na nesprávnom mieste – to je elementárna pozícia, ktorá môže v človeku vybrúsiť kvality, akými sa vyznačuje práve moderný intelektuál Saidovho razenia.
O mnohoznačnosti identity
Said začína svoju knihu rozprávaním o rodičoch (k tejto téme sa neustále cyklicky vracia) a o tom, prečo ho jeho matka, anglofilská Palestínčanka, žijúca v Káhire a vydatá za Palestínčana s americkým občianstvom, porodila práve v Jeruzaleme. Edward W. (podľa otcovho mena Wadie) Said je ročník 1935, a v tridsiatych rokoch bola Káhira – na rozdiel od mondénneho „západného“ Jeruzalema – podľa všetkého špinavým, dosť provinčným mestom. Napokon, Wadie Said bol zámožný obchodník s kancelárskymi potrebami, grandseigneur a vášnivý hráč, ktorý neprehrával a pre ktorého nebol problém so svojou mnohopočetnou rodinou a služobníctvom pendlovať medzi severnou Afrikou a Blízkym východom. Je pozoruhodné, že z chlapca, ktorý si ako dospelý muž s nostalgiou spomína na proustovský lesk mnohých už neexistujúcich, kedysi luxusných letovísk (napríklad v Libanone), vyrástol ľavicový intelektuál. To však možno pripísať na vrub nesmiernej citlivosti, akou sa prejavoval napriek ochrannému obalu, ktorý okolo neho a jeho súrodencov vytvárali rodičia. Tá citlivosť mu neustále našepkávala: si na nesprávnom mieste.
Na nesprávnom mieste ako Palestínčan v Káhire, ako protestant medzi islamitmi, ako americký občan (po otcovi) medzi Egypťanmi. A súčasne ako etnický Arab v prestížnych anglických a po druhej svetovej vojne aj v amerických školách v Egypte (mimochodom, za spolužiaka mal neskôr slávneho herca Omara Sharifa), potom ako Palestínčan medzi Američanmi a ako Arab medzi americkými protestantmi a židmi na Princetonskej a Harvardskej univerzite.
Práve toto vedomie „nesprávneho miesta“ mu dodávalo po celý život silu, aby pre seba a sebe podobných – najmä pre Palestínčanov – hľadal pozíciu, z ktorej by sa dalo s vedomím vykorenenosti čo najplnohodnotnejšie žiť a zmeniť spoločenský status quo.
Zdanie harmónie
Leitmotívom Saidovej autobiografie sú jeho rodičia. Otec Wadie bol despotický patriarcha a hrmotný egocentrik, na ktorého pleciach spočíval celý morálny zákon rodiny i hviezdne nebo nad ním. Syn sa mu často pokúšal vyrovnať – či už vedomosťami, fyzickou zdatnosťou alebo inými zručnosťami – a zákonite vždy stroskotával na tom silnejšom. Otec ho duševne i telesne utláčal, hoci si sám toho nebol vedomý – ponižoval ho mimovoľnými poznámkami a trestaním, neustále mu dával najavo, že on je tým mocnejším a že sa mu syn nikdy nevyrovná. Je to náhoda, že ide o podobnú bolestnú skúsenosť – hoci zažitú o dve generácie neskôr – akú poznáme z Kafkovho Listu otcovi? Zrejme úplne nie, lebo kultúrne predpoklady tejto traumy sa v oboch prípadoch v základných kontúrach prekrývajú: meštianska stabilita bola v pražskom židovskom prostredí pred prvou svetovou vojnou a krátko po nej zrejme rovnako zdanlivá ako u Palestínčanov v medzivojnovom a povojnovom Egypte a autorita patriarchalizmu podobne chimérická, a pri väčších spoločenských otrasoch zhasla ako svieca. Na jednom mieste svojej knihy Said kruto demaskuje túto pseudoidylku rodinného prostredia: „Idealizovaná pastorálna existencia, o ktorej sme si mysleli, že si ju užívame, nemala v kolektívnom vedomí mesta (Káhiry – A. B.) nijakú hodnotu.“ Zvyšok, ktorým je „kolektívne vedomie“, si človek musí dosadiť z dejepisu: násirovský panarabský socializmus ani renesancia islamu v Egypte nemohli byť naklonené fluktujúcemu intelektuálovi s nejednoznačou etnickou a občianskou identitou a ani meštianskemu prostrediu, z ktorého vyrástol.
Vernosť víziám
Edward W. Said patrí k vzdelancom, ktorí sa neboja vstupovať do politickej arény a vždy si pritom zachovávajú cnosti, akými sa vyznačuje stav intelektuála prinajmenej od čias Émila Zolu a jeho vystúpenia v Dreyfusovej afére. V knihe Reprezentácie intelektuála (1994) opísal Said základnú intelektuálnu cnosť ako vernosť vízii, ktorá dokáže čeliť lákaniu moci, peňazí a špecializácie. A keď ho vlani na jeseň pozvali do Viedne, aby hovoril v rámci cyklu prednášok venovaných pamiatke Jana Patočku – do poslednej chvíle sa nevedelo, či mu choroba umožní pricestovať – o verejnej úlohe spisovateľov a intelektuálov, v sále nabitej prívržencami Šaronovej palestínskej politiky, ale aj sympatizantmi Jásira Arafata sa prejavil ako triezvo argumentujúci obhajca ľudských práv a dôstojnosti, odsudzujúci tak samovražedné útoky Palestínčanov, ako aj postoj súčasnej izraelskej politickej reprezentácie voči palestínskej otázke; on sám tento postoj označil ako mocensky arogantný a plodiaci nekonečnú reťaz zla. Tieto a ďalšie výroky mu vyniesli potlesk i pískanie – čo je zaujímavé, oboje u sympatizantov i odporcov palestínskeho hnutia.
V autobiografii sa vyjadruje aj o svojom komplikovanom pomere medzi vlastným intelektuálnym presvedčením a vášnivou lojalitou voči svojmu národu a krajine. Opisuje ho ako „zásadne nezmieriteľný“, pričom sa priznáva, že „intelektuálne vedomie malo pre mňa vždy prioritu pred národným alebo kmeňovým vedomím, akokoľvek ma to aj hnalo do osamelosti“.
Osamelosť a odpor
Vernosť ideálom si vždy musel vykúpiť osamelosťou, pôžitok z kolektívnosti zasa pocitom viny. Korene osamelosti, ktorú ako sociologický topos literáta poznáme z európskych kultúrnych dejín od romantizmu až po klasickú modernu, vysvetľuje Said vo svojom prípade z liminálnej, hraničnej existencie. Zdá sa, že ak sa aj tento model – daný nejednoznačným a ťažko definovateľným etnickým a kultúrnym pôvodom – v našej časti sveta dnes do veľkej miery vyčerpal, ešte to neznamená, že sa v autentických podobách nevyskytuje inde. Na mnohých miestach Saidovej knihy nachádzame opisy životných situácií, keď bol ako chlapec a neskôr ako mladý muž konfrontovaný s mocou inštitúcií a autorít a nezmohol sa na individuálny odpor – či už v škole, pripomínajúcej Joyceovo jezuitské kolégium, v rodine, kde vládol tvrdou rukou kafkovský otec, v chaose káhirskej multietnickej každodennosti, alebo od päťdesiatych rokov v sterilnej atmosfére amerických univerzít.
Schopnosť klásť odpor si vypestoval postupne, a pomohla mu v tom najmä literatúra. Práve tá mu umožnila pochopiť fenomén osamelosti nielen ako individálne špecifikum, ale aj ako osud moderného človeka a naučila ho vnímať svet v jeho komplexnosti: „Pod komplexnosťou rozumiem istý druh reflexie a sebareflexie s celkom osobitou koherenciou, hoci som tento proces nebol schopný dlhé roky artikulovať.“ V rokoch, keď sa to naučil, obsiahol vo svojej knihe Kultúra a imperializmus práve takýmto komplexným pohľadom prejavy kultúrneho imperializmu vo všetkých jeho odtienikoch – Said, ktorý je popri Theodorovi W. Adornovi a Georgovi Steinerovi jedným z mála filozofujúcich literárnych kritikov so zmyslom pre hudbu, zahrnul do spomínanej knihy aj štúdiu o Verdiho Aide.
Autobiografia ako výchovný román
Saidova autobiografia sa číta ako výchovný román o putovaní mladého človeka z meštianskeho, no pritom exotického prostredia plného orientálneho lesku, ale aj mentálnych obmedzení, k vlastnej intelektuálnej zrelosti. Táto púť je zároveň cestou do najhlbších zákutí zložitej duše najprv naivného, neskôr chápajúceho svedka sociálnych a politických pohybov svojej doby, no zároveň odhaľuje aj proces vnútorného osamostatňovania sa od autorít – od otca, od matky, od spoločenských inštitúcií. Je úžasné, že Said toto zrenie predstavuje tak plasticky a sviežo, že nie je možné neuveriť v nevyhnutnosť jeho vyústenia do formy, ktorá napokon charakterizuje jeho dospelý život – život angažovaného intelektuála, znášajúceho na vlastnej koži ľudské utrpenie, ktoré sa usiluje zmierniť.
(Edward W. Said: Am falschen Ort. Berliner Taschenbuch Verlag, Berlin 2002.)
