Reklama
Reklama

Žiť iný život

Človek sa stáva mestským druhom. V súčasnosti už viac ako polovica ľudskej populácie na celom svete žije v mestách a urbanizácia pokračuje rýchlym tempom ďalej. Na Slovensku je situácia podobná – ľudia sa z vidieka sťahujú do miest, kde hľadajú najmä pracovné príležitosti, finančné zabezpečenie a vyšší životný štandard.
Počet zobrazení: 480

Človek sa stáva mestským druhom. V súčasnosti už viac ako polovica ľudskej populácie na celom svete žije v mestách a urbanizácia pokračuje rýchlym tempom ďalej. Na Slovensku je situácia podobná – ľudia sa z vidieka sťahujú do miest, kde hľadajú najmä pracovné príležitosti, finančné zabezpečenie a vyšší životný štandard.

Veľký tlak na urbanizáciu vytvárajú aj trendy ekonomickej globalizácie. Vidiecka kultúra pomaly zaniká a spolu s ňou aj stáročiami overený spôsob života založený na lokálnej sebestačnosti, rodinnom poľnohospodárstve a komunitnej spolupráci. Mestský život popri všetkých svojich výhodách prináša nemalé množstvo problémov, ktoré robia vrásky na čelách mnohým prognostikom a vedeckým výskumníkom, ale aj sociálnym a ekologickým aktivistom.

Úniky z panelákových bytov veľkomiest

Nositeľ Nobelovej ceny za rozvoj etológie Konrad Lorenz o mestách napísal: „Ak si pod mikroskopom pozriete rez zhubným nádorom, na ktorom vidno len maličké časti zdravého tkaniva, tak vyzerá presne ako letecká snímka nejakého mesta, kde sú staré časti obklopené novými, chaoticky zastavanými oblasťami, alebo naopak priveľmi pravidelnou sídliskovou zástavbou. Paralely medzi tvorením zhubných nádorov a kultúrnym úpadkom postihnutých miest sú značné. Nik nepochybuje o tom, že chov sliepok v hromadných liahňach je týraním zvierat. Ale neznamená život v betónových sídliskách rovnaké týranie človeka?“

Mestský život spôsobuje stratu alebo obmedzenie kontaktu s prírodným svetom. Umelé prostredie pôsobí odcudzujúco a často ľuďom zatvára oči pred ničením prírody a drancovaním pozemských zdrojov, ktoré zapríčiňuje najmä mestská civilizácia. Napriek tomu aj v mestách žije nemálo ľudí, ktorí začínajú cítiť svoju spoluzodpovednosť za všetky dôsledky mestského života a usilujú sa o vykonávanie pozitívnych zmien – znižujú svoju spotrebu, objavujú dobrovoľnú skromnosť, vzdávajú sa auta a jazdia na bicykloch alebo verejnou dopravou, triedia odpad, šetria vodou, plynom a elektrickou energiou, venujú sa dobrovoľnej pomoci iným. Niektorí však idú ešte ďalej a rozhodnú sa z mesta odísť bližšie k prírode, aby mohli realizovať svoje ideály o „zelenšom“ spôsobe života.

Príbeh prvý: Zaježová

Igor Chýra je bývalý počítačový inžinier, ktorý sa pred vyše desiatimi rokmi rozhodol opustiť panelákový byt v meste, prácu pri počítači, kúpiť si domček na lazoch v dedinke Zaježová neďaleko Zvolena. Aktívne sa zapojil do vytvárania spoločenstva tzv. novolazníkov, ktorí sem prišli zväčša z miest s cieľom napĺňať ideály o prirodzenejšom, súcitnejšom a jednoduchšom živote. Igor sa už počas svojho života v meste rád túlal v prírode a objavoval jej krásy očami víkendového turistu. Popri tom sa dostal do kontaktu s rozličnými ochranárskymi aktivitami a informáciami o ničení prírody. Postupne začal odhaľovať dopady svojho života v meste na prírodný svet. Premýšľal o svojej práci pri výrobe počítačov, o každodennom nakupovaní industriálnych produktov a výrobkov, o používaní všakovakých výdobytkov techniky. Začal sa sám seba pýtať, koľko deštrukcie, spotreby prírodných zdrojov a ničenia života na Zemi sa skrýva za všetkým, čo každodenne robí a používa.

Postupne sa mu podarilo nadviazať kontakt na podobne zmýšľajúcich ľudí u nás aj v zahraničí, čoho výsledkom bola jeho účasť na študijnom pobyte v celosvetovo známej liahni alternatívnych myšlienok Schumacher Collage v Anglicku. Predmetom prednášok, seminárov a diskusií boli napríklad trvalo udržateľný rozvoj, komunitné hnutie vo svete, lokalizácia ako alternatíva ku globalizácii, lokálna sebestačnosť, ekodedinky a podobne.

Po návrate z Veľkej Británie sa Igor spolu s kamarátom rozhodli myšlienky a ideály realizovať v praktickom živote. Výsledkom bolo založenie občianskeho združenia Pospolitosť pre harmonický život, ktoré na zaježovských lazoch postupne začalo realizovať rozmanité aktivity. Vzniklo tu recyklačné stredisko, kde sa triedi, separuje a znovuvyužíva odpad z mnohých domácností v tejto lokalite. Ďalším významným krokom bolo odkúpenie gazdovskej usadlosti Sekier postavenej v roku 1864. Cieľom bolo vytvoriť priestor pre tých, ktorí majú záujem vyskúšať si život v jednoduchých podmienkach, blízko k prírode, v spolupráci s ďalšími ľuďmi. Na Sekieri dnes býva niekoľko stálych obyvateľov, ktorí sa venujú bežným prácam spojeným s udržiavaním usadlosti, samozásobiteľstvom, poľnohospodárstvom, rozvíjaním remeselných zručností a podporou komunitného života. Niekoľkokrát do roka tu prebiehajú víkendové kurzy a letné tábory pre verejnosť.

Okrem Sekiera je na Zaježovej viacero domov roztrúsených po miestnych lazoch, ktoré si kúpili alebo postavili „novolazníci“. Na Zaježovej funguje bezpeňažný výmenný systém, niečo na spôsob v zahraničí známeho LETS (Local Exchange Trade System), v rámci ktorého si členovia miestneho spoločenstva vzájomne poskytujú svoju prácu, služby, výrobky a pomoc, bez potreby používania tradičnej peňažnej meny. Zaježová je na Slovensku zatiaľ zrejme najznámejším a najväčším pokusom o vytvorenie akejsi ekokomunity či vzájomne spolupracujúceho prírodného spoločenstva ľudí s podobnými ideálmi. Igor tu žije vo svojom domčeku, zúčastňuje sa na živote miestnej pospolitosti, venuje sa alternatívnej ekonomike a sleduje, ako sa celé spoločenstvo vyvíja, ako sa vyvíjajú pôvodné ideály a ich realizácia v praxi.

Príbeh druhý: Drieňovo

Lenka Balážová a Patrik Botló sa rozhodli svoje sny o prirodzenom, jednoduchom a skromnom živote v súlade s ich vierou napĺňať na laze Zastôlka, ktorý sa nachádza na kopci kúsok od stredoslovenskej dedinky Drieňovo. Lenka, učiteľka so sľubnou kariérou, Patrik, novinár zamestnaný v prosperujúcom denníku, predali byt v Bratislave, aby si kúpili dom s niekoľkohektárovým pozemkom, kde neskôr spoločne sami priviedli na svet dcérku Svetlanku. Lenka nám vysvetľuje:

„Naše svedomie nám už v Bratislave našepkávalo, že máme skúsiť žiť čo najskromnejšie, a tak čo najmenej ubližovať iným ľuďom a všetkým živým tvorom. Ešte keď sme bývali v Bratislave, prestali sme používať práčku, výťah, začali sme jazdiť na bicykloch, obmedzili používanie auta. Stali sme sa vegetariánmi a blížili sa k vitariánstvu (jedenie surových rastlinných potravín, ovocia, zeleniny, bylín, orechov, obilnín a semien). Odvtedy, čo sme odišli na lazy, sa už stravujeme iba vitariánsky, usilujeme sa naďalej zjednodušovať náš život a používať čo najmenej výdobytkov modernej techniky, ktoré podľa nás ubližujú prírode.“

Pred dvoma rokmi sa k Lenke, Patrikovi a Svetlanke prisťahovali mladomanželia Janka a Robo Péterovci, ktorých cesta bola podobná – opustili bývanie v dvojizbovom panelákovom byte na bratislavskom sídlisku, za ušetrené peniaze si kúpili obytnú maringotku a zakotvili s ňou na pozemku neďaleko domčeka. Motivácia bola tiež podobná – úsilie o súcitný, jednoduchý a sebestačný život v prírode.

A aký je teda ich každodenný život? Zbieranie a pílenie dreva, práca na záhrade, zbieranie a sušenie ovocia, sadenie stromov, spoznávanie miestnej prírody a kraja, príprava jedla, zbieranie bylín, práca okolo domu, čítanie kníh, spoločné modlenie, navštevovanie kostola, písanie listov, diskusie, vítanie návštev... Na Zastôlke sa nepoužíva elektrina, plyn ani iné inžinierske siete, v zásobovaní potravín sú z veľkej časti sebestační, obilie, orechy a med si vo veľkom kupujú od miestnych producentov hospodáriacich ekologickým spôsobom, odpad prakticky neprodukujú, kúria si v piecke iba suchým a odumretým drevom, živé nepília. Usilujú sa žiť skromne a v súlade so svojou vierou. Pred každým jedlom si nájdu čas na spoločnú modlitbu.

Príbeh tretí: Sečovce

Jozef Kratochvíľa zo Sečoviec sa pred dvoma rokmi ako 27-ročný tiež rozhodol opustiť pohodlie svojej panelákovej izby s ústredným kúrením a na okraji rodného mesta odkúpil kus zeme s cieľom vytvoriť na nej sebestačné a prirodzené ľudské sídlo harmonicky zasadené do miestnej krajiny. Motív pre tento krok popisuje Jožko takto: „Myslím si, že nie sme predurčení zničiť túto planétu. Chcem jednoducho iba hľadať spôsob života v súlade so všetkým životom a Zemou.“

Nevyhnutným predpokladom pre naplnenie jeho snov bolo práve odkúpenie pôdy, na ktorej by ich mohol realizovať. Rozhodol sa kúpiť niečo vyše hektára pôdy, ktorú dobre poznal od detstva. Potrebné peniaze (85 000 korún za 1,3 hektára) si zarábal na sezónnych prácach a stavbách u nás aj v Čechách. Keďže na pozemku nebola nijaká stavba, po jej odkúpení začínal takpovediac na holom poli. Prvé mesiace na pozemku prežil v indiánskom típí, ktoré si tu postavil. Neskôr s pomocou priateľov vlastnými rukami vybudoval malú chatku z dreva, hliny a trstiny, v ktorej sa dá aj prezimovať. Po zabývaní sa na pozemku, začali práce na jeho zúrodnení – založil bylinnú záhradu, nasadil ovocné stromy a kríky, orechy, gaštany, vinič, vyčistil potok, ktorý preteká pozemkom, i neďaleký rybník, kúpil včelie úle.

Jožovým dlhodobým snom je vytvoriť priestor, ktorý by poskytoval dostatok potravy, miesta na bývanie a uspokojovanie základných potrieb voľnému spoločenstvu ľudí, ktorí chcú žiť v súlade s prírodou. O podobný spôsob života prejavujú záujem viacerí jeho priatelia, ktorí ho chodia pravidelne navštevovať a pomáhať mu. Medzi jeho plány patrí aj postavenie väčšieho domu, v ktorom by mohli v budúcnosti prebiehať kurzy remesiel pre verejnosť. Tým, že svoje sny uskutočňuje v blízkosti Sečoviec, dáva mnohým ľuďom, ktorí ho tu navštevujú, možnosť vidieť spôsob života odlišný od toho, na aký sú zvyknutí v mestách.

Jožov príbeh zaujal aj médiá, reportáže o ňom sa postupne objavili v dvoch najsledovanejších slovenských televíznych staniciach, v najčítanejšom denníku a týždenníku. Tak sa z obyčajného človeka, ktorý sa usiluje žiť jednoducho, skromne a pracovať vlastnými rukami, stala mediálna hviezda. O tom, ako ho vnímajú niektorí ľudia hovorí:

„Nájde sa dosť takých, ktorí ma považujú za akéhosi extrémistu, či dokonca fanatika. Je to samozrejme ich názor, ktorí im nechcem brať. Chcem však povedať jedno: Viem, že po mojom fanatizme tu ostane kus úrodnej zeme, ktorá bude dávať život a obživu generáciám, čo prídu po nás. Po mojom fanatizme tu ostanú jablone, orechy a ďalšie stromy, čo som tu zasadil. Ale čo ostane po tých, čo sa dnes preháňajú autami po diaľniciach? Iba špinavý vzduch pre ich deti.“

Zúfalý pokus alebo alternatíva?

Podobných príbehov by sa na Slovensku dalo nájsť nepochybne oveľa viac. Všetky majú spoločné najmä jedno – ľudskú túžbu žiť v dnešnom svete s ohľadom na všetko živé a tiež na generácie, ktoré prídu po nás. Žiť jednoducho, skromne a v súlade s prírodou. Niekomu by sa mohlo zdať, že ide iba o zúfalý pokus, ako sa vymaniť z tohto sveta. Ale potom sa ukáže, že podobných ľudí je čoraz viac, že svojím odhodlaním priťahujú záujem mnohých ďalších a že nakoniec to, čo spočiatku nemalo politickú motiváciu sa do istej miery môže stať spoločenskou alternatívou.

Na celom svete existujú stovky až tisíce podobných príkladov – komunity či dokonca celé ekodedinky, ktoré začínali ako projekty niekoľkých ľudí odhodlaných napĺňať svoje ideály a dnes predstavujú fungujúcu alternatívu k negatívnym trendom prebiehajúcej globalizácie. Spomeniem aspoň niekoľko najznámejších: permakultúrna dedinka Crystal Waters v Austrálii, kde dnes žije okolo 200 ľudí. Komunita Findhorn v Škótsku založená v roku 1962 s počtom obyvateľov 450, ktorú OSN vyhlásilo za príklad „trvalo udržateľného ľudského sídla“. Kooperatívne spoločenstvo v Dánsku, v ktorom žije okolo 500 ľudí komunitným životom, experimentuje so štvorhodinovým pracovným dňom a živí sa organickým farmárstvom alebo stavbou ekologických obydlí. Írska Solheimar, jedna z najstarších fungujúcich komunít, založená v roku 1930, ktorej cieľom je vytvoriť prostredie, kde by mohli spolu žiť a spolupracovať ľudia zdraví aj telesne postihnutí (v komunite ich žije asi 40), venovať sa spoločne organickému farmárstvu, vysádzaniu lesov a rozličným ekologickým projektom. Stovky ekodediniek na celom svete sú spojené v medzinárodnej sieti The Global Eco-village Network, ktorej cieľom je podpora a vytváranie trvalo udržateľných ľudských sídel založených na vzájomnej spolupráci obyvateľov a rešpekte k prírodnému svetu.

Z tohto pohľadu nie sú ani naše tri príbehy izolovanými a beznádejnými útekmi z mesta, či snahou vrátiť čas naspäť, ale súčasťou spoločného úsilia ľudí na celom svete, z ktorých si mnohí uvedomili, že priemyselno-konzumná spoločnosť nie je trvalo udržateľná a rozhodli sa hľadať iné spôsoby života. Ide pritom o veľmi pestré a rôznorodé spoločenstvo, ktoré neponúka JEDINÚ správnu cestu, ale MNOHO alternatív, spôsobov a pohľadov na vec. Veľkým prínosom podobného úsilia o hľadanie alternatív je aj to, že pomáhajú zachovávať pestrosť životných štýlov vo svete, ktorý trpí čoraz silnejším tlakom konzumnej monokultúry.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama