Pohyb, ktorý už nemožno zastaviť
Kultúrny radikalizmus šesťdesiatych rokov sa vyčerpal začiatkom osemdesiatych rokov. Jadrom tohto ideového výbuchu bola francúzska recepcia marxizmu (Bourdieu), nietzscheizmu (Foucault), freudizmu (Lacan) a heideggerizmu (Derrida). Vzbura proti administratívno-vojensko-ekonomickému komplexu, ktorý všetko a všetkých definoval podľa svojej logiky a potreby, sa fakticky skončila neúspechom. Systém sa totiž dokázal veľmi rýchlo zotaviť práve vďaka taktickému integrovaniu niektorých prvkov agendy nových sociálnych hnutí do programov etablovaných politických subjektov, čo značne oslabilo sily protestu.
Nová vlna občianskeho aktivizmu sa objavila až v polovici deväťdesiatych rokov. Svet sa v tom čase radikálne menil. Bill Clinton sa stal najvýznamnejším americkým prezidentom v dejinách, pretože doviedol Spojené štáty k vrcholu svojej globálnej moci. Za jeho vlády sa stali USA jedinou superveľmocou a ekonomická globalizácia (bezpochyby ich strategický projekt) začala nadobúdať reálne kontúry. Zároveň však rástol organizovaný odpor voči tomuto globálnemu hegemonizmu, ktorý ohrozoval základné znaky občianskej spoločnosti. Práve preto našli čoskoro spoločnú reč také rôznorodé skupiny, akými bezpochyby sú sociálne, environmentálne, kresťanské či etnické hnutia. Pochopili, že pri súčasnom charaktere vývoja prestáva hra o fazuľky. Na druhej strane barikády stojí totiž mimoriadne silný a arogantný neoliberálny súper, ktorý v pomerne krátkom časovom období z pozície okrajovej ideológie triumfoval do podoby dominantnej myšlienkovej schémy našej planéty.
Zrod globálneho sociálneho hnutia, ktoré organicky spojilo klasické i nové sily občianskeho protestu, bezprostredne súvisí s vypuknutím škandálu okolo prípravy Multilaterálnej dohody o investíciách (MAI). Návrh tohto dokumentu, ktorý celkom úmyselne (postarali sa o to francúzski socialisti) unikol z uzavretých rokovacích miestností svetovej politickej a ekonomickej špičky na internet, spôsobil medzi občianskymi aktivistami obrovské zdesenie a hnev. Pripravovaná zmluva by totiž oficiálne a legálne postavila štáty do pozície, ktorej sa politická ľavica dovtedy iba vizionársky a tak trochu propagandisticky obávala – do pozície akéhosi nočného strážnika redukujúceho svoje právomoci na bezpečnostný servis pre podnikateľské subjekty. MAI mala prisúdiť nadnárodným korporáciám všetky práva a štátom všetky povinnosti voči nim. V tej chvíli aj tým najnaivnejším predstaviteľom sociálnych hnutí došlo, o čo sa tu hrá. V stávke bol osud demokracie. Na jej obranu sa v rokoch 1997 – 1998 po prvý raz postavila nesúrodá koalícia združujúca najrozličnejšie záujmové skupiny. Títo ľudia si uvedomili, že zápas voči takýmto silám sa už nedá viesť na národnej úrovni. Pod nečakaným tlakom občianskej verejnosti museli najmocnejšie politické a finančné kruhy sveta napokon cúvnuť. Globálne sociálne hnutie, ktoré sa práve zrodilo, zaznamenalo prvý úspech.
Boj za odmietnutie MAI okrem iného ukázal, že ľavicové politické strany nemajú dostatočnú silu, aby premohli nadnárodné ekonomické záujmy. Ak majú (ak vôbec) úprimný záujem na naozajstných zmenách, nedokážu to bez opory sociálneho hnutia. Politická ľavica však dosiaľ nepochopila, že kormidlo zmien už nedrží v rukách ona, ale aktivizujúca sa občianska verejnosť, ktorá preberá zodpovednosť za vlastné životy. Strany tak prestávajú byť lídrom a stávajú sa súčasťou reťazca sociálnych pohybov.
Dočasný úspech v boji proti MAI však neznamenal upokojenie situácie. Naopak. V roku 1998 vydesilo summit skupiny G 8 v Birminghame 70 000 protestujúcich ľudí. A keď o rok neskôr vyšli v americkom Seattli do ulíc ďalšie desaťtisíce, ani médiá sa už nemohli tváriť, že nevznikol nový fenomén. Globálne sociálne hnutie si v roku 1999 vynútilo mediálnu pozornosť a odvtedy je neprehliadnuteľnou súčasťou politického boja o budúcu podobu planéty. Londýn, Washington, Götteborg, Janov, Praha, ale aj Johannesburg, Montreal, Barcelona či Berlín sa stali svedkami masových protestov, ktoré ustavične naberajú na intenzite a násilí. Je to zápas o všetko. Vzrastá násilie nielen zo strany protestujúcich, ale aj štátu. Nejestvuje spôsob, ako to povedať zdvorilo: ľudia v uliciach, osobitne tí mladí, sú rozhnevaní. Vidia svojich volených zástupcov, ktorí sú hluchí a slepí k skutočným potrebám občanov, ale pozorní k požiadavkám korporácií. Vidia vlády, ktoré počúvajú menšinu a ignorujú väčšinu. Vidia štát, ktorý je pripravený použiť voči nespokojným demonštrantom už nielen obušky, slzný plyn a vodné delá, ale aj ostrú muníciu. Tak, ako sa zrodila globálna koalícia sociálnych hnutí, vznikla aj koalícia národných vlád a nadnárodných korporácií, od ktorých sa nedá očakávať nič iné ako zvyšovanie represálií a kriminalizácia občanov dožadujúcich sa svojich práv. Dialóg s takouto mocou sa stáva zo dňa na deň problematickejším. Ona nás vlastne ani nechce počúvať, neželá si dialóg, ale priestor na vysvetlenie svojich pozícií.
V takejto atmosfére sa nevyhnutné intelektuálne zložky očakávaného prerodu presúvajú z insitných politických kruhov medzi nespokojné, anarchiou poznačené davy. K slovu sa začínajú dostávať nielen agresívni vrhači dlažobných kociek, ale aj koncepčne zmýšľajúci ľudia, ktorí mimo záujmu masovej spoločnosti pripravujú zmenu. Zatiaľ narážajú na totálny nezáujem médií, a to napriek tomu, že reprezentujú neporovnateľne väčšiu časť verejnosti ako finančníci v Davose. A možno je to tak dobre. Myšlienky predsa dozrievajú v tichu...
