Kto za koho (za koľko)?
Reklama je možno navonok „navoňaná zdochlina“, hovorí klasik reklamných kampaní, fotograf Oliviero Toscani. Pravda však je, že reklama je predovšetkým spôsob, ako podporiť dobrý tovar vtedy, keď nejde na odbyt.
V prípade politických strán na slovenskom predvolebnom nebi treba povedať, že ide o tovar rozličných akostných tried – od tovaru, ktorý sa predáva sám, až po produkty, pre ktoré akákoľvek reklama znamená zbytočne vyhodené peniaze. Lebo práve o peniazoch sú reklamné kampane. Volebné nevynímajúc.
Ak by vás niekto presviedčal, že sa na voľbách nedá zarobiť, neverte mu. Okolo každej kampane sa točia skupinky ľudí, ktoré dobre vedia, ako na to. Vo volebnom ošiali sa však dá aj prerobiť. A nielen peniaze, ale aj vlastná česť. Poviete si, to je už horšie. Skúsenosti však svedčia o tom, že nájsť na Slovensku stratenú tvár nie je vôbec problém. Pamäť ľudí je krátka a každá aférka trvá najviac tri dni.
Speváci, herci, moderátori. Žijú nielen svoj súkromný a umelecký život, ale vyjadrujú sa aj k veciam verejným. Vo zvýšenej miere práve pred voľbami. Politické strany totiž prišli na to, že jedným zo spôsobov, ako osloviť voličov a získať ich hlasy, je práve využitie tvárí známych osobností kultúrneho a spoločenského života. Autorita populárneho speváka, herca či športovca je totiž mnohokrát vyššia ako politika, voči ktorému ľudia často pociťujú averziu alebo mu nedôverujú. Že však prepožičanie tváre a hlasu tej-ktorej politickej strane neprináša vždy len želanú popularitu a finančný osoh, svedčí aj povolebné „haló“ spred štyroch rokov. Ale ako som už povedala, pamäť národa je krátka a drobné zakolísania sa odpúšťajú aj väčším a dôležitejším rybám, ako sú umelci. A napriek tomu, že niektorí svoju účasť na kampani neskôr ľutovali, mnohí šancu, ktorá sa vyskytne len raz za štyri roky, využili znova.
Schizofrénia za veľké prachy
Po prvýkrát sa ľudia zo šoubiznisu objavili na predvolebných mítingoch v roku 1998. Najviac vtedy vyniklo HZDS, ktoré pri naháňaní populárnych osobností nehľadelo ani na štátne hranice. Šéfom volebného tímu bol dnes už nebohý Alexander Rezeš a na kampani pracovala i agentúra Donar Fedora Flašíka, ktorý dnes manažuje kampaň Ficovho Smeru. HZDS prišli podporiť miliónové tváričky zo zahraničia ako slávna modelka Claudia Schifferová, herci Gérard Depardieua či Claudia Cardinallová. Megalománii hnutia vtedy neodolal ani Jožo Ráž či pseudoumelecký Senzus. Dnes stabilní prívrženci HZDS mlčia, alebo, ako v prípade Senzusu, podporujú iné politické subjekty. Na ich mítingoch preto môžeme stretnúť len umelcov lokálnej úrovne či vo svojich názoroch mierne prelietavú bývalú miss a letušku Karin Majtánovú.
Istá schizofrénia nie je vlastná len politikom. Tou predvolebnou trpí pravdepodobne aj spevák skupiny Tublatanka Maťo Ďurinda, ktorý už stihol podporiť široké politické spektrum. Od HZDS, SNS, SDK cez SDĽ až po Smer. Ďurinda je však prefíkaný. Atmosféru túto jeseň vytvára nielen na mítingoch SDĽ, kde vystupuje ako súčasť skupiny Tublatanka, ale aj na kampani Smeru, prezentujúc sa len ako Maťo Ďurinda. Jednou ranou dve muchy za jeden deň. Smeráckych politikov na ich ceste Slovenskom sprevádza aj Pavol Hammel, mladučký Robo Papp a herec Stano Král. Ako všetci svorne vyhlasujú, robiť niečo proti srsti, nie je ich štýl. Zostáva nám len veriť, že za peniažkami mága, ktorý z vody coca-colu robí, je aj kúsok presvedčenia.
Radšej voľ voliť, ako byť volom
Nie každá politická strana, ktorá sa uchádza o pozornosť voličov, má svoju kampaň podporenú aj médiami. Aliancia nového občana (ANO) má svoje barličky v denníku Národná obroda i v televízii Markíza. Tá poskytla „anáckym“ predvolebným mítingom aj svoje know-how. Obľúbeným tváram obrazovky spievajúcim predvolebný song „Hej my sme tvoje Áno...“ len ťažko uveriť, že ich výkony nie sú v tomto prípade podmienené lukratívnou odmenou a zbožnou vďakou ich stvoriteľovi. Osobný intímny vzťah k Pavlovi Ruskovi teda nadobudol nielen ľudový zabávač Jožo Pročko, ktorý má už svoje skúsenosti s mítingmi SOP-ky spred štyroch rokov, ale aj usmievavé hviezdičky Kveta Horváthová, Jana Hospodárová či Miška Marienková. Atmosféru dotvára moderátor Vilo Rozboril a spevák Robo Kazík. Oni všetci predsa sú „opakom Nie...“.
Medzi nováčikov, nie však ľudským potenciálom, ale svojou značkou, patrí čerstvo vzniknuté HZD Ivana Gašparoviča. To si na svoje akcie pozýva už spomínanú skupinu Senzus. Chlapcom z nej, ktorí sa vôbec netaja, že im ide v prvom rade o peniaze, zdá sa, nejaké chýbajúce S na konci vôbec neprekáža.
V minulých voľbách terajší premiér Mikuláš Dzurinda prebicykloval pod hlavičkou SDK celé Slovensko. Dnes sa po ňom v tričku SDKÚ vyváža v modrom autobuse. Stranu sprevádza už tradičná tvár humoristu Stana Radiča. Jeho odkaz voličom „Radšej voľ voliť, ako byť volom!“ však nevyvoláva na tvári len úsmev. Dzurinda tento rok vsadil na slovenské kapely. Gladiátor, Mantinels, Nocadeň, Desmond pokryjú široké spektrum hudobných chúťok potenciálnych voličov. Pre istotu.
Za menej percent menej muziky?
Či je veľkosť hviezd účinkujúcich na mítingoch priamo úmerná predvolebným preferenciám politických strán, ťažko povedať. Napríklad takmer desaťpercentná SMK nikdy do predvolebnej kampane neinvestovala prehnane veľa peňazí. Aj tento rok si na svojich mítingoch organizovaných najmä v jednotlivých mestách a mestečkách južného Slovenska vystačí s menej známymi maďarskými kapelami. Ďalšieho nováčika v týchto voľbách SDA prišiel podporiť aj napriek svoje známej pravicovej orientácii umelec vypredávajúci obrovské štadióny – Honza Nedvěd. Inak si Weissovci so zvučnými menami nerobia až taký problém – imitátori Kaiser a Meluš dokážu predsa preladiť na ktorúkoľvek osobnosť.
Červené tričká, ktoré boli pre SDĽ charakteristické pred štyrmi rokmi, zapĺňajú predvolebné mítingy aj túto jeseň. Tento rok červeň obohacujú mažoretky, tanečnice, Tublatanka so schizofrenickým Maťom Ďurindom, morským vánkom šmrncnutá Jadranka či východniarska odnož skupiny Lojzo Drišľak.
Kým predstavitelia KDH si tento rok zvolili tzv. krčmovú taktiku, pretože niet nad priamy kontakt s ľuďmi, Pravá SNS neváhala staviť na vešticu a liečiteľku. Proti chuti žiaden dišputát.
Dobre zaplatená voľba
Známe osobnosti však nekopú len na konkrétnu bránku. Kým niektorí z umelcov spievajú na predvolebných mítingoch, ďalší svojimi odtlačkami palcov, najmä však osobnou výpoveďou v televíznych spotoch iniciatívy Nie je nám to jedno vyzývajú ľudí, aby len jednoducho išli voliť. Projekt podporili také osobnosti spoločenského a kultúrneho života ako napríklad historik a spisovateľ Vojtech Zamarovský, spisovatelia Tomáš Janovic a Pavel Vilikovský, režisér Juraj Nvota, herečka Anna Šišková, speváčka Jana Kirschnerová či skupina Hex a mnohí ďalší. Všetci bez nároku na honorár.
Do akej miery však môžu známe tváre z umeleckých kruhov ovplyvniť rozhodnutie voličov, je otázne. Odlišné sú nielen názory samotných voličov, ale aj odborníkov. Jedni tvrdia, že osobnosť v službách politickej strany môže osloviť a bežní ľudia sú náchylní zopakovať voľbu po svojom obľúbenom hercovi, spevákovi či športovcovi. Na voľbe osobnosti musí byť predsa niečo pravdy. Že si túto pravdu nechá umelec veľmi dobre zaplatiť, ľudia už veľmi nevnímajú. V každom prípade podľa prieskumov Inštitútu pre verejné otázky (IVO) rozhodnutie človeka ovplyvňuje na prvom mieste rodina a známi a až potom nepolitické osobnosti. Šéfovia volebných kampaní zhodne tvrdia, že prítomnosť umelcov na mítingoch nemá za cieľ zvýšiť preferencie. Prečo sú potom ich vystúpenia súčasťou predvolebných mítingov, ak im nejde práve o to? Vzhľadom na to, že voľby v demokracii sa neodmysliteľne spájajú s predvolebnými kampaňami, ktoré sú svojráznou zmesou posolstiev a reklamných trikov, sa skutočne ťažko dá veriť, že chcú ľuďom dopriať len trochu zábavy.
