Horskí záchranári zjednotení
Po viacročnom úsilí je na svete zákon, podľa ktorého vznikne od 1. januára 2003 Horská záchranná služba (HZS) ako jednotná inštitúcia so sídlom v Poprade. Dôjde tak k spojeniu profesionálnych záchranárov, ktorí dosiaľ pôsobia v rámci neziskových občianskych združení a iných inštitúcií, napríklad v Tatranskej horskej službe.
Pracovníci horskej služby sa pred prijatím zákona postupne vyjadrili, že súhlasia s vytvorením jednotnej štátnej príspevkovej organizácie, ako to predpokladal vládny návrh schválený parlamentom. Bude ju riadiť ministerstvo vnútra a z jeho rozpočtu sa bude aj financovať. HZS bude činná v horských oblastiach, vrátane jaskýň a priepastí, v lokalitách Babia hora, Belianske Tatry, Malá a Veľká Fatra, Pieniny, Pilsko, Slovenský raj, Nízke, Vysoké a Západné Tatry. Naplnilo sa tak úsilie o právnu úpravu, ktorú dlhodobo presadzoval Ivan Gálfy (1933), nestor nášho horolezectva a horského záchranárstva, a niekoľko rokov pred ním i viacerí jeho predchodcovia.
Prvá známa obeť Tatier
,,V polovici 17. storočia zhynul na Bujačom vrchu spišskobeliansky richtár Adam Kalstein,“ odpovedá Ivan Gálfy na otázku, odkedy sa datuje horské záchranárstvo na našom území. ,,Počet ľudí pohybujúcich sa v horách rástol, postupne sa menil aj účel ich pohybu. Prichádzali turisti, s nimi viac úrazov i smrteľných nehôd. Bolo potrebné inštitucionalizovať aj záchranu ľudí v horách. Vznikom Uhorského karpatského spolku v roku 1873 sa vytváralo aj organizované horské vodcovstvo.“
Po prvej svetovej vojne rozbehol aktivity Klub československých turistov a v jeho štruktúrach aj Zbor tatranských vodcov z povolania. Istý zlom znamenal rok 1933, keď vzniklo Združenie pre záchrannú službu. Stále však išlo o dobrovoľnú organizáciu. Po založení Klubu slovenských lyžiarov a turistov v novembri 1938 sa horská záchrana dostala do jeho štruktúr. Jej činnosť zabezpečovali ako súčasť pracovných povinností aj príslušníci finančnej stráže a chatári.
,,Úsilia vytvoriť špeciálnu záchrannú službu sa ani po roku 1948 nevzdávali viacerí ľudia sústredení okolo Ivana Bohuša a Otta Oktaviána Krejšího. Tí aj vďaka bývalému členovi finančnej stráže a účastníkovi SNP, potom mužovi slovenskej politickej špičky Michalovi Chudíkovi presadili vznik profesionálnej Tatranskej záchrannej služby, ktorú pričlenili do štruktúr Jednotného národného výboru Vysoké Tatry v Starom Smokovci. Jej prvým náčelníkom bol inžinier Vladimír Šimo. Činnosť sa začala 1. januára 1950,“ pokračuje Gálfy.
Neskôr profesionálny záchranný zbor pričlenili na dlhé desaťročia k Správe Tatranského národného parku. Zvyšoval sa počet profesionálnych pracovníkov, materiálne a technicky sa podstatne zlepšovalo jeho vybavenie. Pracovníci tvorili aj metodiku, učili iných. Náčelníkom sa stal Július Andráši, po ňom veľmi krátko Ján Podobinský a Ján Klinko. František Mrázik, legendárna postava nášho horského záchranárstva, šéfoval horskej službe od roku 1956 dve desaťročia. V roku 1976 ho vystriedal práve Ivan Gálfy, ktorý pracoval ako ústredný náčelník Horskej služby na Slovensku až do roku 2001.
Zahraničné inšpirácie a finančné suchoty
,,Myšlienka vytvoriť podobný zákon, ako nedávno prijala Národná rada SR,“ spomína si Gálfy, ,,je veľmi stará. Vznikla v roku 1976 a zaoberal sa ňou Ferko Mrázik. Zrodila sa aj koncepcia zákona, ale skončila v niektorej úradníckej zásuvke. Po roku 1990 sme sa opäť pokúšali o podobnú právnu normu, vzniklo niekoľko verzií, no vždy sme narazili na neprekonateľné prekážky. Situácia dozrela hoci neskoro, ale predsa len až tohto roku.“
V každej krajine je horská záchrana právne usporiadaná trochu ináč, ale v podstate všetky patria do zložiek ministerstva vnútra, resp. armády. Pre tú na Slovensku bolo charakteristické, že každý rok dostávala na svoju činnosť menej a menej prostriedkov. Celé roky sa neupravovali mzdy. Bolo teda jasné, že ju treba dostať pod krídla štátu. Základný problém pri presadzovaní tejto idey spočíval v tom, že na Slovensku existovali dve, potom tri a napokon štyri horské služby. Pokiaľ ide o financie, celoslovenská horská služba požadovala 23-24 miliónov korún, no pridelili jej iba 18 miliónov. Na porovnanie: v rokoch 1998 až 2001 česká Horská služba pracovala s rozpočtom 65 miliónov českých korún. V roku 1996 THS získala zo štátneho rozpočtu 21,3 milióna Sk, no pre tento rok jej vyčlenili iba 15 miliónov.
,,Z tejto sumy sa nedá vyžiť, pretože iba na mzdy sme potrebovali 12 miliónov,“ konštatuje Gálfy. ,,Prevádzka objektov, náklady na dopravu boli takisto vysoké. Povinnosťou zamestnávateľa bolo, aby pracovníkov vybavil potrebným výstrojom a ten nie je lacný. Jeden vydrží tri až štyri roky a stojí okolo 40 tisíc korún. Záchranca potrebuje každý druhý rok nové lyže, kvalitné lyžiarky, oblečenie...“
A čím sa zaoberá tatranská legenda v prvom roku svojho dôchodku v tomto horúcom lete, keď završuje šesťdesiatdeviatku? Jeho horolezecké sny, čiastočne zrealizované vo výpravách na Hindikúš (1965 a 1967), Nanga Parbat (1969 a 1971) a Makalu (1974 a 1976) už patria minulosti. Pripomína nám ich iba prostredie novootvoreného Klubu horských vodcov – kaviarnička, ktorá dýcha horami i históriou nášho horolezectva a záchranárstva. ,,Mal som dosť práce,“ odpovedá na našu otázku. ,,Práve som zišiel z Rysov, kde robím odborného poradcu pri nakrúcaní českého hraného filmu Záchranári. Ide o šesťdielny seriál a javí sa mi, že bude úspešný.“
