Reklama
Reklama

Liberalizácia finančných trhov

V SLOVE č. 30/2002 sme uviedli prvú časť zamyslenia nad poslednou knihou nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Josepha Stiglitza Tiene globalizácie. Jeho varovanie pred nezraniteľnosťou amerického modelu globalizácie vznikalo postupne v rokoch neoliberálnej eufórie.
Počet zobrazení: 1505

V SLOVE č. 30/2002 sme uviedli prvú časť zamyslenia nad poslednou knihou nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Josepha Stiglitza Tiene globalizácie. Jeho varovanie pred nezraniteľnosťou amerického modelu globalizácie vznikalo postupne v rokoch neoliberálnej eufórie.

Po ďalších krachoch zdanlivo neporaziteľných amerických gigantov Enronu a Worldcomu je zrejmé, že teologická oddanosť myšlienke neobmedzeného ekonomického rastu narazila na svoje limity. Analógia so zdanlivo nepotopiteľným Titanikom je namieste. Tentoraz na rozdiel od slávnej filmovej verzie musel pasažier prvej triedy zo-stúpiť do podpalubia, aby konštatoval: ,,Všetci sme na jednej lodi, pokiaľ sa more neupokojí.“ Domnienka niektorých liberálnych ekonómov, že by svetový oceán obchodu navždy mohol fungovať bez výkyvov a hĺbkových kríz, nie je súčasťou teórie. V čase, keď už v podpalubí existujú do neba volajúce diery, patrí do oblasti ideológie slobodného trhu.

Zvyšovanie rizík nestability

Autor Tieňov globalizácie nepodlieha čaru jednoduchých ideologických skratiek a nestal sa ani obeťou konšpiračných teórií. Globalizácia neznamená imperiálne sprisahanie mocných a nie je ani demonštráciou ďalšieho príkladu nevyhnutného zániku kapitalizmu na zemi. V spleti obrovských ekonomických síl a narastajúcej destabilizácie svetového hospodárstva si „rebel s príčinou“ všíma takmer banálne momenty zlyhávania – v porovnaní s veľkodejinným rozprávačstvom.

Rozpaky bývalého hlavného ekonóma Svetovej banky (SB) nad globalizáciou sa začínajú v bode, v ktorom ako v klasickej gréckej dráme nadpozemsky nevyhnutná globalizácia vykazuje pôvod v ľudskom konaní. Liberalizácia národných trhov sa z tohto dôvodu nedá pochopiť prostredníctvom magického zaklínadla o slobodnej hre a súčasne zákone ponuky a dopytu. Stiglitzova správa je jednoduchá: Aj tam, kde je reč o slobodnom trhu a odbúravaní štátnych zásahov do ekonomiky, ide o pravidlá, a preto o osud byrokratických inštitúcií, fungujúcich podmienkach celosvetovej masovej výroby, spotreby a presídľovania.

Kde ide o byrokraciu, vždy ide o riziko doktrinárstva, premeny problematických situácií na sériu dotazníkovo overiteľných dát a unisono vykonateľných direktív. Podľa Stiglitza sa táto metamorfóza odohrala už viackrát, naposledy v mene ideológie slobodného trhu. O ideológiách počúvame v politike. Ekonomika sa tradične považuje za sféru, kde sa rozhoduje na úrovni faktov a vedomostí. Stiglitz, podobne ako jeho slávny nemecký predchodca Peter Schumpeter, analyzuje inštitucionálny – byrokratický – spôsob presadzovania medzinárodnej hospodárskej politiky. Pritom konštatuje, že MMF a SB založili v Brestwoode v roku 1944, aby udržiavali stabilitu krízami sa zmietajúceho svetového trhu. Dnes, keď obidve kážu „opačné“ evanjelium sebestačne fungujúceho trhu, neeliminujú, ale zvyšujú riziká nestability globálneho vývoja.

Čo je to ideológia?

Málokedy sa dá pochopiť cez číry obsah, takmer vždy sa dá rozpoznať cez moment ľudského konania, ktorým sa uskutočňuje. Ideológiou môže byť všetko, aj proklamovaná nezaujatosť matematickej analýzy, ak nevedie, ale odvádza od faktov, ktoré signalizujú opak. Vo väčšine prípadov sa to stáva vtedy, keď sa ignoruje „možnosť lepšieho riešenia“, keď sa koná z pozície sily. Každá strata alternatívy, aj tá v mene liberalizácie sveta, je znakom nedemokratickosti a neprehľadnosti fungovania inštitúcií, ktoré sa o tieto hodnoty zasadzujú. V „prísne tajných“ správach možno čítať množstvo údajov podobných Fondu, podľa ktorého zavedenie dolára ako štátnej meny uvrhlo 51 percent obyvateľstva v Ekvádore pod hranicu chudoby. Takýto plán „pomoci“ programovo ráta so zamlčaním informácií o jej dôsledkoch pre tých, ktorých sa bezprostredne týka. V mene demokracie a slobody všetkých predpokladá umlčanie občianskej nespokojnosti a utrpenia politickými prostriedkami.

Na akútny nedostatok demokratickej prehľadnosti v globálnych inštitúciách ako MMF upozorňoval už francúzsky sociológ Pierre Bourdieue. Stiglitz preberá jeho definíciu ideológie, keď zdôrazňuje: „Jeden z najdôležitejších rozdielov medzi expertnou činnosťou a ideológiou spočíva v tom, že veda dokáže uznať hranice svojho vedenia: Vždy v nej zostáva miesto pre neurčitosť. MMF nechce diskutovať o neurčitostiach, spätých s opatreniami, ktoré odporúča. Radšej vzbudzuje obraz neomylnosti.“

Myslieť ideologicky neznamená v tomto prípade iba doktrinárstvo alebo revolučné nadšenie z očakávaného posledného dejstva dejín. Zmysel doktrinárstva sa ukazuje až v jeho väzbe na spoločný motív konania „nadriadených a podriadených“ v tých alebo iných aparátoch. Ide teda o autoritárstvo – dobre známy a zďaleka nielen pre komunistické aktívy príznačný stav, „keď ľudia formujúci hospodársku politiku preberajú hľadiská a prekrúcajú fakty tak, aby zodpovedali politickým postojom ich nadriadených“. Dominancia kritérií chodu byrokratickej mašinérie nad hospodárskou logikou vývoja je ďalšou vážnou výčitkou neoliberálnej doktríne.

Prípad číslo 1: Etiópia

Etiópia v čase Stiglitzovej misie v roku 1997 mala nízku infláciu a vysoké kvóty hospodárskeho rastu. Podľa štúdie SB ako jedna z mála afrických krajín mala nekorupčnú vládu, ktorá bola v stave krátiť vojenské výdavky a budovať koncepčný program boja proti chudobe. Ten sa stal kameňom úrazu v prípade pôžičky MMF. Etiópia prišla o finančnú pomoc s odôvodnením, že má rizikový rozpočet. Vláda mala v tom čase dva pramene príjmov – dane a pomoc z cudziny, ktorú chcela využiť na stavbu nových nemocníc a škôl. Zo strany fondu vznikla obava o dĺžke a zdrojoch financovania programu boja proti chudobe. A to z jediného dôvodu: zahraničnú pomoc podľa úradníkov z MFF nebolo možné pokladať za legitímny vládny príjem, „lebo to niekto povedal“. Ten veľký ,,niekto“ nezabudol pripomenúť: Vláda má predsa vydávať iba toľko peňazí, koľko dokáže vybrať na daniach. Riešenie? Zastaviť program boja proti chudobe.

„Keď som sa vrátil do Washingtonu,“ pokračuje Stiglitz, „nechal som overiť štatistiky, ktoré potvrdili, že zahraničná pomoc je dlhodobo v celej Afrike, nielen Etiópii, spoľahlivejším zdrojom príjmov ako dane. Pri konzekventnom uplatnení logiky fondu o stabilite vládnych príjmov by museli krajiny ako Etiópia zaratávať do rozpočtu zahraničnú pomoc, ale nie dane.“ Čo však v prípade, keď sa zahraničná pomoc nesmie zaratávať do príjmov vlády a dane sa „nerátajú“, lebo sa pre ich nedostatok ani nemôžu? „Každá krajina, nielen Etiópia, by bola v katastrofálnom stave,“ odpovedá Stiglitz a dodáva: „Opakom rigorózneho postupu v prípade kolísania príjmov vlády by bola flexibilná forma výdavkovej politiky. Pokiaľ vláda nemá dodatočné zdroje na vybudovanie ďalších škôl, jednoducho nebude stavať. Pokiaľ ich má, je jej povinnosťou ich využiť.“

Banky svoje zvyky nemenia

Druhý konfliktný stret etiópskej vlády s MFF nesignalizuje iba nesprávnu terapiu ináč správnej diagnostiky fondu, ale spochybňuje zmysel neoliberálnej liečby. K tomu Stiglitz píše: „V prevažne agrárnej krajine, ako je Etiópia, je dôležité, aby poctiví roľníci dostávali pôžičky na obstarávanie osiva a hnojív za prijateľných podmienok. Etiópsky bankový systém plnil túto úlohu mimoriadne efektívnym spôsobom.“ Napriek tomu požadoval fond liberalizáciu úrokov, vydaných napospas „slobodnej hre“ medzinárodných finančných trhov. V naivnej viere, že konkurenciou klesnú úrokové miery, a tým sa rozšíri ponuka kreditov požadoval otvorenie finančného trhu krajiny. O viere sa dá hovoriť preto, lebo už v tom čase boli známe katastrofálne dôsledky tejto politiky u východoafrických susedov.

O naivite zasa z iného dôvodu: teoretická schéma „dokonalej súťaže“ sa mala presadiť napriek prakticky overenej – negatívnej – skúsenosti v rozvojových krajinách. Tá potvrdzovala opak: Nielenže v podobných prípadoch úroky stúpli, ale situácia na kreditoch závislých roľníkov sa badateľne zhoršila. Etiópske banky sa devízovými rezervami na úrovni washingtonského predmestia s 55 000 obyvateľmi nemohli byť ani len v predstave konkurenciou pre monopoly ako Citybank alebo Chemical. Tie menia svoje návyky len pomaly. Aj po prevzatí domácej klientely v Etiópii boli oveľa veľkorysejšie pri poskytovaní pôžičiek medzinárodným monopolom ako malým roľníkom či stredným podnikateľom.

Pre takúto krajinu je to zmena, rovnajúca sa nebezpečenstvu vypuknutia hladomoru. Pre zodpovednú vládu zasa výzva k jedinému riešeniu: odmietnutiu takejto spolupráce. Pre MMF dôvod konať tak, ako keby to vláda s reformami nemyslela vážne – vysadiť hospodársku pomoc. Kruh sa uzatvára bez možnosti úniku. Stáva sa, možno poviete. Čo však so situáciami, keď sa pacientovi ako v stredoveku púšťa žilou a po kolapse sa zdôrazňuje, že zomrel, lebo sa mu nepustilo dosť?

Zabudnite na Stiglitza

Príklad Etiópie je poučný z viacerých hľadísk. Poukazuje na lesk a biedu Stiglitzových analýz, pretože sumarizuje to dôležité: zúženie pojmu globalizácie na činnosť MMF a SB so súčasným pou-kázaním na mimoriadnu dôležitosť tejto kritiky. V nedávno publikovanej recenzii Stiglitzovej práce v britskom The Economist sa objavila podobná my-šlienka: „Zabudnite na názov. Toto nie je práca o globalizácii. Zväčša ide o rozsiahly útok na MMF.“ Recenzent pokračuje otázkou: „Kde zostali kapitoly o svetovom obchode a nezamestnanosti, o trhových silách a životnom prostredí, o intelektuálnom vlastníctve, migrácii, kultúrnom imperializme – teda o záležitostiach, ktoré oslovujú antiglobalistov a ich stúpencov?“ Nie že by reč nebola aj o týchto témam, ale v tom treba dať britskému týždenníku za pravdu, sústredenú pozornosť venuje Stiglitz prevažne opisu fungovania MFF a SB.

Nezabúdajme na pozadie: Stiglitzova kritika inštitucionálnych predpokladov neoliberálnej hospodárskej politiky má svoje silné pozadie a tradíciu. Už podľa klasika Maxa Webera „osudová sila byrokracie“ predstavuje zásadnú črtu moderny. Úsilie o zisk, túžba bohatnúť či súkromné vlastníctvo sú staršie ako kapitalizmus. Nie že by Marxov vysvetľovaný kapitál nebol dôležitý, ale vo Weberovskej dikcii rozhoduje v konečnom dôsledku nietzscheovské spriemerňovanie človeka v podobe všadeprítomnosti inštitúcií. Trh, burza, štát, armáda, súdna moc, či šport predpokladajú masovú organizovateľnosť „podľa pravidiel“ prostredníctvom úradov. V nich sa vytvára základný rámec moderny, konflikt medzi nivelizujúcimi silami aparátu a individuálnou slobodou invencie a zodpovednosti. Aj podľa Schumpetera sa základný problém moderného trhu nedá redukovať na ziskuchtivosť maskovanú anonymitou ekonomických údajov. Problém treba hľadať v ošúchanom tvrdení: Inováciu nahradila rutinná práca. Najčastejším úskokom, ako sa vyhnúť ri-ziku riešiteľnosti práve vo sférach, kde ide o trho-vé riziko, je ignorancia jedinečnej situácie a jej premena na „štandardný prípad všeobecného pravidla“.

Fond zasahuje

Aj táto minca má dve strany. Jednou z nich je skúsenosť, podľa ktorej sa krízy úspešne riešia spravidla neštandardnými postupmi v danej situácii. Druhú predstavuje ich štandardizácia. Tá môže byť, a často je, dôsledkom a predpokladom autoritatívneho konania z pozície sily. Konanie z pozície sily, zakladajúce sa na poslušnosti „zhora“ a strachu z iného „zdola“ – byrokratickej nahraditeľnosti každého každým – je všetkým iným, len nie spôsobom zodpovedného konania. Skúste si však predstaviť vôľu spoznať a uznať argumenty, o ktoré ide, mimo okruhu svedomia a rizika postaviť sa za ne. Nefunguje to. A to nie je všetko. Tak alebo onak, tvrdí Stiglitz s istou dávkou zlomyseľnosti, problém leží aj niekde inde: pracovníci fondu vyznávajú síce „vernosť jednotnej metóde“, ale najradšej skúmajú „päťhviezdičkové hotely“. V nich strkajú predvolaným ministrom formulárovo pripravené dohody o reštrukturalizácii a robia s nimi „dobrovoľné dohody“.

Preháňa a zveličuje? Podľa otvoreného listu riaditeľa výskumu v MMF Kennetha Rogoffa určite áno. A to s vážnymi dôsledkami: „Joe (Stiglitz) kritizuje fond za byrokratické elitárstvo a jeho maniery. Zabúda, že tým podkopáva dôveryhodnosť fondu a prispieva tak k prehlbovaniu kríz.“ Rogoff pokračuje: „Bol si si stopercentne istý sám sebou a absolútnou správnosťou svojej politiky. V centre globálnej vlny spektakulárnych útokov, ktorými si navodil krízu dôveryhodnosti, zároveň si vyvolal panickú nedôveru ku každej inštitúcii, pre ktorú si pracoval. Uvedomil si si niekedy vôbec, že Tvoje konanie mohlo ublížiť práve chudobným v krajinách, o ktoré si si robil starosti?“ Paradoxne ide o výčitku-argument, ktorý možno nevymyslel, ale určite účinne uplatnil Stiglitz sám proti krízovému manažmentu MMF v prípade ázijskej krízy. V týchto analýzach už zďaleka nejde len o kritiku a opis byrokratického elitárstva MMF. Ich témou je skúsenosť, ktorá spochybňuje samotné jadro trhového fundamentalizmu: liberalizáciu finančného trhu.

Tridsať rokov v prospech väčšiny

Ázijská kríza zaskočila všetkých, veď krátko pred jej vypuknutím predpovedal MFF silný rast. V krajinách východnej Ázie sa práve končilo obdobie troch zázračných dekád: príjmy sa prudko zvýšili, zdravotný stav obyvateľstva sa zlepšil, chudoba sa výrazne zmiernila. „Gramotnosť sa nielenže stala všeobecným javom, ale medzinárodné testy z vedeckých disciplín a matematiky dopadli vo viacerých tamojších krajinách dokonca lepšie ako v USA.“

Nešlo iba o to, že sa v tomto regióne za posledných tridsať rokov zaznamenal nečakaný rast príjmov, ale aj o to, „že sa nimi zmenil chod spoločnosti v prospech väčšiny jej členov“. Rovnica ekonomického rastu v prospech väčšiny nie je samozrejmosťou práve v epoche globalizácie. Tzv. Trickle-down-efekt, po našom, predstava o privátnom bohatnutí niektorých a automatickom presakovaní bohatstva do zvyšku spoločnosti ovládla trh ekonomických ideí v období rozsiahlych privatizácií začiatkom 80. rokov. Ázijské vlády už dávnejšie pochopili, že táto téza nefunguje: úsilie o súkromný zisk nezabezpečí nárast všeobecného blahobytu.

Spôsob, akým „ázijské tigre“ dosiahli túto výnimku v globálne organizovanej ekonomike sa vymykal nariadeniam washingtonského konsenzu. „Kombinácia vysokých úsporných kvót, verejných investícií do vzdelania a štátnej priemyselnej politiky premenila zastaraný región na centrum vysokej dynamiky hospodárskeho vývoja.“ Údajne nijaká krajina nedokázala efektívnejšie šetriť a súčasne investovať ako štáty východnej Ázie – vďaka šikovnej vládnej politike. Neštandardnosť tejto politiky však skôr provokovala zvýšenie prísnosti „západných“ kritérií, než upozornila na dôležitosť skúmania domácich štandardov. Aj preto mohol MFF prehliadnuť domáce zdroje krízy a mechanicky aplikovať skúsenosti z Latinskej Ameriky. Tam naozaj nezodpovedná vláda spôsobila expanziu verejných výdavkov a takto uvoľnená monetárna politika rozkrútila inflačnú špirálu. V čom však spočíval základ ázijskej krízy?

Prípad číslo 2: ázijská kríza

Problémom tu nebola „ľahkovážna vládna politika“ ako v Latinskej Amerike. Stiglitz odmieta roz-šírenú mienku, že by na vine bola skorumpovanosť a nefunkčnosť ázijských inštitúcií. Predstava, že by tie fungovali tridsať rokov a pritom dokázali zvýšiť príjem na hlavu v priemere o 800 percent, je absurdná. Problémom ázijskej krízy „bol ľahkomyseľný súkromný sektor“. Ten však musel najskôr dostať priestor a šancu správať sa ľahkovážne - predčasnou liberalizáciou kapitálových trhov.

Podľa Stiglitzovej diagnostiky bola liberalizácia kapitálového trhu najdôležitejším jednotlivým faktorom „vzniku takmer sto kríz za posledných 25 rokov“, ktoré prebiehali podľa dvoch základných vzorov thajského „vekslovania vo veľkom“ a kórejského „úteku investorov“. V oboch štátoch mala platiť zásada: uvoľnením toku finančných prostriedkov „z krajiny do krajiny“ sa mal zvýšiť objem zahraničných investícií v domácich ekonomikách a v dôsledku medzibunkovej konkurencie znížiť úrokové miery. Nanešťastie, v oboch prípadoch sa objem peňazí začal znižovať a úrokové miery zasa zvyšovať.

Thajské vekslovanie vo veľkom

V Thajsku sa zvýšil odliv kapitálu v roku 1997 o 7,8 percenta a o rok neskôr až o 12,3 percenta hrubého národného produktu a to prevažne z jedného dôvodu: zavedenie voľne vymeniteľného kurzu. Očakávaný pokles domácej meny v čase krízy spôsobil, že špekulanti ju hromadne menili na doláre. V očakávaní, že masovým nákupom tvrdej meny klesne hodnota domácej, niektorí lepšie informovaní vybrali vysoké pôžičky „na vekslovanie“, aby ich za splnenia predpovede – o týždeň neskôr splatili s enormnými ziskami. Predstavte si, ak klesne hodnota domácej meny o 50 percent, máte za jednu vypožičanú miliardu dolárov 400 miliónov zisku: Ako poznamenal Stiglitz, išlo o „štátny príspevok za týždeň práce s minimálnym použitím vlastných prostriedkov“. Tento proces nazýva cyklom horúcich peňazí. Pritekajúca hotovosť je zväčša krátkodobým ka-pitálom, závislým od čo najvyššieho obratu v čo najkratšom čase. Výsledkom je vyčerpanie devízových rezerv štátu za niekoľko dní a poznanie, že každá špekulatívna bublina raz praskne – so zničujúcimi následkami pre celú krajinu. Nehovoriac o tom, že aj 80 miliárd dolárov následnej pomoci bolo požičaných tak, aby zadlžené domáce firmy splatili pohľadávky – zahraničným bankám.

Útek investorov z Kórey

Nie menej dôležitou skúsenosťou z ázijskej krízy bola Kórea. Podľa Stiglitza sa neocitla v kríze pre zlú ekonomickú bázu, ale na základe jedného v reči čísel zle vnímateľného fenoménu: paniky na finančných trhoch. S cieľom dosiahnuť nereálne nízku infláciu vyvinul MMF ostrý monetárny tlak, ktorý vyústil do prudkého vzostupu úrokovej miery. Liberalizáciou finančného trhu mohli kórejské firmy vzápätí zobrať pôžičky zo zahraničia, čo viedlo k jedinému výsledku – rýchlemu poklesu alebo rušeniu krátkodobých vyso-kých úverov v domácich bankách. Takmer každý investor podľahol panike, lebo videl, ako druhí vyberajú svoje vklady.

Dôvodom vzniku paniky bola diagnóza a liečba MMF. Tým, že rozsah krátkodobých úverov prevyšoval objem štátnych devízových rezerv, „začali sa nečakane na Wall Streete šíriť správy o neschopnosti Kórey platiť kredity“. Pointa Stiglitzových výkladov spočíva v tvrdení: „Išlo o typ predpovedí, ktoré provokujú a motivujú ich vlastné naplnenie.“ Zakrátko odmietli zahraničné banky poskytovať ďalšie kredity kórejským firmám. Kruh sa zatvoril, predpoveď sa naplnila: „Kórea bola naozaj v ťažkej kríze.“ Nasledovná kritika zo strany MFF o neplnení reforiem sa už rovnala výkriku „Pozor horí!“ v preplnenej kinosále. Namiesto obnovy dôveryhodnosti kórejskej ekonomiky nastal posledný masový odliv kapitálu z krajiny. Podľa Stiglitza by zrejme opačná reakcia, zvýrazňovanie nepochybných predností kórejskej ekonomiky upokojila trh i in-vestorov. Vďaka fondu stroskotala myšlienka, aby USA a Japonsko poskytli Kórejskej národnej banke úverovú pomoc. Za tohto predpokladu by tamojšia ekonomika zrejme zaznamenala mierny výkyv a pokles rastu, ale bez zničujúcich úverových a menových turbulencií.

Prečo by mal byť tento príbeh poučný aj pre iných a iné situácie? Pretože napáda neoliberálnu doktrínu vo viacerých rovinách. Nepovažujte ma za blázna, ak poviem: Stiglitzove úvahy majú niečo do seba i preto, lebo sú súčasťou širšieho a staršieho európskeho príbehu – kritiky inštrumentalizovaného rozumu. Kde je ho priveľa, objavuje sa nárok na inú rozumnosť človeka. Jej znakom je vôľa riešiť krízy tak, aby nemusel konštatovať, že „operácia sa podarila, pacient zomrel“. V situácii prežitia sa nedá argumentovať holými číslami a nádejou, že obete – bieda celých regiónov a krajiny – dostanú zmysel vo svetskom raji celoplošného blahobytu.

Iracionalita správania sa

Prvou námietkou proti evanjeliu sebestačného trhu je zdôraznenie rozhodujúcej závislosti ekonomických kríz od faktorov, ktoré sa vymykajú objektivistickému ekonomizmu. Stiglitz, nositeľ Nobelovej ceny za príspevok k teórii asymetrickej informácie, si všíma takmer psychologickú rovinu fungovania ázijských trhov: „iracionálnosť správania sa investorov“. Ich vôľa investovať alebo opustiť krajinu ani zďaleka tak nesúvisí so zákonom dopytu a ponuky, ako s „mienkou“ o dôveryhodnosti krajiny a návratnosti investícií. Liberalizácia finančných trhov zvyšuje túto iracionalitu a súčasne riziko špekulácií s peniazmi. Vo svojej poslednej práci Stiglitz upozorňuje síce na jeden, ale zato krikľavo iracionálny predpoklad neoliberálnej požiadavky: dôveru v trvalo neohraničený ekonomický rast hospodárstva.

Podľa týždeníka The Economist bol aj posledný kolaps niekedy neporaziteľných telekomunikačných gigantov na burze spôsobený otrasom tejto fikcie a následnej straty dôvery zo strany investorov. Nech už ide o 90-percentný prepad akcií nemeckého Telekomu v posledných dvoch rokoch alebo o trpký koniec Worldcomu, v oboch prípadoch praskla bublina euforického obchodu s budúcnosťou. Telekomunikačné firmy giganticky investovali do expanzie s cieľom dosiahnuť dominantnú pozíciu na budúcich trhoch. Prostriedky na fúzie alebo pohltenia slabších konkurentov si požičiavali od bánk.

Problémom bolo a zostáva, že za ne neručili „tradičnými majetkami“, ale svojimi akciami. Strata dôvery investorov znamenala radikálny pokles hodnoty akcií a následnej neschopnosti koncernov splácať svoje záväzky. Tento pokles potvrdil silu i slabosť virtuálnej reality novodobých burzových špe-kulácií. Skúsme si predstaviť podobnú situáciu v prípade dôchodkovej reformy a zabudnime pri tom na dogmu neobmedzeného rastu. Výsledkom bude kardinálna námietka, o ktorej bola už v SLOVE reč v inej súvislosti. Nevypočítateľnosť správania sa investorov a labilita faktu dôveryhodnosti upozorňuje na to podstatné: nevypočítateľnosť budúcej rentability akcií a súčasne informačného deficitu, ktorý túto principiálnu neurčitosť zastrešuje.

Mimochodom, krátko po kolapse amerických kolosov na českej burze sa dal pozorovať paradoxný jav: výpredaj „horúcich akcií“ sa nezačal. Podľa istého známeho českého denníka preto, lebo v Čechách sa neisté časy radšej „vysedia“, ako aby sa v nich riskovalo, predávali a kupovali sa akcie. Účtovnícke kancelárie veľkých korporácií svoje „zlé časy“ nevysedeli. Museli riskovať a poskytnúť dostatok signálov o vysokom kurze dôveryhodnosti masovými podvodmi a falšovaním.

Spoločenská zmluva

O akú rozumnosť teda ide? Začnime tým, že k tejto rozumnosti patrí poukaz na všeobecnosť rozumu. Nedajte sa vyviesť z miery, reč nie je o diktáte jedinej normy, ktorý Stiglitz pripisuje jej nositeľovi MMF. Hovorí sa o inom, o nároku na rozumnosť každého z nás, a v danom prípade o tom, že vždy treba vedieť nájsť spôsob, aby sa presadzovaním „záchranných opatrení“ nezruinovala väčšina tých, ktorých sa týka. Stiglitz hovorí v tomto prípade len čiastočne ako ekonóm. Vychádza z pojmu spoločenskej zmluvy medzi všetkými rozumnými jedincami – tými, čo vedia vládnuť, a tými, čo potrebujú dobrú vládu:

„Dnes si opäť uvedomujeme, že občania jednej krajiny sú spojení medzi sebou a vo vzťahu k štátu cez spoločenskú zmluvu. Ak praktické opatrenia vlády vedú k strate platnosti tejto zmluvy, potom je pravdepodobné, že ani občania nebudú dodržiavať svoje „zmluvy“ navzájom a smerom k vláde.“ Za týmto takmer triviálnym konštatovaním možno objaviť ďalší závažný argument voči univerzálnosti nárokov trhového fundamentalizmu. Trh nielenže nefunguje dokonale, nielenže nie je zdrojom neobmedzeného rastu, ale odkázaný na seba má sebazničujúcu tendenciu.

Medzinárodný trh je do tej miery nestabilným a nefunkčným útvarom, v akej jeho aktéri majú možnosti nedodržiavať dohodnuté pravidlá. Dô-veryhodnosť a fairness, o ktorých naposledy hovoril americký prezident George Bush, sú predpokladom, určite nie však produktom trhových vzťa-hov. Naopak, ničím nelimitovaný trh má tendenciu podmaňovať si všetky hodnoty a robiť z nich predmety kúpy a predaja. Tie najdôležitejšie ako vymožiteľnosť práva alebo dodržiavanie platných zmlúv fungujú pod podmienkou, že sa kúpiť nedajú: Hoci tento druh spoločenskej zmluvy ne-existuje na papieri, nedá sa vypovedať bez ďale-kosiahlych následkov.

V tejto súvislosti kritizuje keynesovec Stiglitz neoliberálny model trhového fundamentalizmu, zakladajúci sa na myšlienke „dokonalej hospodárskej súťaže“. Podľa autora Tieňov globalizácie v epoche globalizácie nepochádza väčšina zisku z tzv. voľnej súťaže, ale vyplýva z dominantného postavenia nadnárodných korporácií na trhu. Z tohto hľadiska je nesprávna domnienka, že demo-kracia a globálny trh sú identickou hodnotou. Od ukončenia studenej vojny sa do rúk ľudí poverených šírením evanjelia trhu aj do najzapadnutejších kútov planéty sústredila obrovská moc. Títo ekonómovia, byrokrati a štátni predstavitelia konajú v mene USA a iných vyspelých krajín. Na-priek tomu však hovoria jazykom, ktorému bežní občania nerozumejú a z ktorého prekladaním sa obťažuje len veľmi málo politikov. Ekonomická politika je v súčasnosti najdôležitejšou oblasťou interakcie USA so zvyškom sveta. A predsa je kultúra medzinárodnej ekonomickej politiky najsilnejšej demokracie na svete nedemokratická.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama