Začalo sa to magickým odriekaním

Náboženský synkretizmus je splývanie vieroúk a obradov rozličných náboženstiev. Vyskytoval sa pri vzniku a šírení každého náboženstva, aj kresťanstva, ktoré v zmenenej forme obsahuje prvky starých orientálnych a antických kultov i prapospolného uctievania nadprirodzených bytostí.
Počet zobrazení: 1923

Náboženský synkretizmus je splývanie vieroúk a obradov rozličných náboženstiev. Vyskytoval sa pri vzniku a šírení každého náboženstva, aj kresťanstva, ktoré v zmenenej forme obsahuje prvky starých orientálnych a antických kultov i prapospolného uctievania nadprirodzených bytostí.

Prvým príkladom synkretizmu je modlitba. Zachovala si magický charakter pôsobenia na nadprirodzenú bytosť. Podobá sa prastarým magickým odriekaniam s cieľom splnenia rozličných túžob a želaní. Niekde ju zmechanizovali do modlitebných mlynčekov, kolies, či pátričiek. Styk s nadprirodzenými silami, bytosťami zabezpečovali mágovia pomocou rozličných úkonov, obra-dov, ceremónií, spevov, tancov, kropení, okiadza-ním, pomazaním, rozličnými pohybmi rúk a nôh.

Jedenie totemu a prvotný hriech

Poverčivý vzťah príbuzenstva ľudí k rastlinám a zvieratám viedol k náboženským obradom, k úcte zvieracieho predka. V mitraizme (vzniklo v Iráne v posledných storočiach p.n.l.), ktorý sa rozšíril aj do Rímskej ríše spolu s kresťanstvom, bolo zaužívané jedenie totemu vo forme chleba a vína. Tie sa pokladali za prevtelenie boha úrody. „Jedenie totemu“ v dnešnom kresťanstve predsta-vuje sväté prijímanie kňazov podobojím a hostia laikov. Totemistickí veriaci zvieratám pripisovali moc bohov. Aj židovský Jehovah mal najprv podobu býka, kresťanský baránok boží je zvyškom starého totemizmu podobne ako holubica znázorňujúca Ducha svätého.

Synchronizmus prezrádza aj otázka hriechu. Jeho vznik vysvetľuje babylónska legenda: ľudia kedysi žili v prekrásnej záhrade, kde rástol aj strom odevu a strom života. Napriek zákazu ochutnali plody z prvého stromu. Bohovia ich zo sadu vyhnali, nechceli, aby jedli aj plody zo stromu života, lebo by sa stali nesmrteľnými. S touto legendou v trochu pozmenenej forme splýva aj biblická legenda o vyhnaní Adama a Evy z raja.

Taoizmus (Čína, 6. st. p.n.l.) žiadal dodržiavať päť prikázaní: nezabíjať, nepiť víno, neklamať, ne-kradnúť a nesmilniť. Konfucianizmus (5. st. p.n.l.) uzákonil princíp „li“ – dodržiavať obrady, ceremó-nie, etiketu – a princíp „žen“ – láska a úcta k starším a iné humanistické prikázania. Zoroastrizmus (Irán, 7. st. p.n.l.) mal pre svetlo a dobro boha Ormudza, pre tmu a zlo boha Arimana, ako aj prikázania o konci sveta, posmrtnej odmene, poslednom súde, vzkriesení z mŕtvych i narodení spasiteľa z panny. Základom hinduizmu sú zákony o dharme (povinnosť), karme (odmena) a sansáre (neprerušenie života duše). Budhizmus (6. st. p.n.l.) hlása štyri ušľachtilé pravdy (život na svete je utrpenie, príčina utrpenia spočíva v túžbach, oslobodenie od utrpenia si vyžaduje zrieknutie sa túžob, cesta zbavenia sa túžob je v nasledovaní Budhovo učenia) a osemnásobnú cestu k nim. Džinizmus (8. st. p.n.l.) má päť prikázaní: neubližovať živej bytosti, neklamať, nekradnúť, nesmilniť a nebyť chamtivým. Kresťanstvo prevzalo desatoro v nezmenenej podobe od Židov v Starom zákone.

Vzory pre evanjelistov

V Starom zákone je prorokmi zakotvená myš-lienka Mesiáša, vykupiteľa, osloboditeľa, Božieho Syna, učiteľa, hebrejsky mesiach, grécky christos, ktorý sa stal symbolom oslobodenia Židov spod útlaku a ktorý založí pre nich tisícročné kráľovstvo. Jediným prameňom obrazu Krista Spasiteľa je Nový zákon, ktorého časti vznikli v 1. až 2. storočí nášho letopočtu. Obraz Ježiša je veľmi podobný Budhovi, ako ho popisuje Tripitáka. Budha, občianskym menom Siddhartrha Gautama (624 - 544 p.n.l.) bol tiež nepoškvrnene počatý, mal piatich učeníkov, chodil po vode, robil zázraky, hlásal lásku k ľuďom, osvietený vstúpil na nebesia.

Zmŕtvychvstanie je pozostatkom prírodných božstiev. Boh úrody každoročne zomieral a vstával z mŕtvych. Evanjelisti mali veľa vzorov: v Egypte Osirisa, v Malej Ázii Adónisa, vo Frígii Attisa, v Perzii Mitru a v Babylónii Tamusa. Aj mytológie prastarých náboženstiev hovoria o spolužití bohov so smrteľnými ženami. Otec, Syn a Duch – trojjediný kresťanský boh je tiež dôkazom synkretizmu. Už taoizmus mal na vrchole svojho panteónu trojicu bohov (Šandu, Laoć a Pangu), podobne ako babylónske náboženstvo (Anu, Enlil, Ea), egyptské (Osiris, Isis, Horus) i brahmanizmus (Brahma, Viš-nu, Šiva).

Kresťanská Veľká noc je pozmenený sviatok umierajúceho a z mŕtvych vstávajúceho boha úrody, plodnosti a života. Vianoce boli pôvodne dňom narodenia Mitru, svätil sa 25. decembra. Keď sa do Ríma rozšírilo kresťanstvo, tento sviatok v roku 350 premenovali na oslavu narodenia Ježiša Krista. Panna Mária má predchodkyne v egyptskej Iside, v babylónskej Ištare, vo fenickej Astarte, či v maloázijskej Kybele. Boli to všetko darkyne a ochrankyne plodnosti, úrody a života. Máriu oficiálne uznali za bohorodičku až v roku 431 na efezskom koncile.

Syntetické kresťanstvo sa rýchlo rozšírilo a stalo sa svetovým. Napriek niektorým nedostatkom a chybám sa zaslúžilo najmä o rozvoj vzdelanosti a kul-túry v Európe.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984