Anarchiou za slobodu
V starovekých dobách rímskej republiky mal úradník na svoju ochranu liktorov. Ich odznak tvoril zväzok prútov fasces. Odtiaľ pochádza aj slovo fašizmus.
Otec talianskeho fašizmu Mussolini v snahe pozdvihnúť svoj národ k niekdajšej antickej veľkosti uvrhol ho do najväčšej katastrofy. Povýšil štát nad každú inú náboženskú a občiansku au-toritu. Fašistická vláda potrebovala silného, oportunistického vodcu s osobným šarmom. Benito Mussolini i Adolf Hitler sa stali známi jednoduchým označením –vodca, Il Duce a der Führer. Fašizmus nahradil heslá Francúzskej revolúcie voľnosť, rovnosť, bratstvo talianskym: veriť, poslúchať a bojovať. „Jedine vojna vybičováva ľudskú energiu k najvyššiemu vypätiu,“ povedal Mussolini a dodal: „Vojna je pre muža to, čo materstvo pre ženu.“
Podradná populácia?
Oveľa menej však vieme, na akých koncepciách sa zakladal nacizmus: aspoň v predstavách niektorých vodcov. Hitler sa vyjadril: „Preklínajú nás ako nepriateľov ducha. Áno, sme takí. Ale v oveľa hlbšom zmysle, ako sa o tom buržoáznej vede v jej hlúpej pýche zdá.“ Fašistická vláda sľubuje riadenie hos-podárstva v prospech celej spoločnosti. Skutočnosťou však je, že to robí dosť neúspešne a za cenu osobnej slobody. Oslavovaním vojny sa v Taliansku a Ne-mecku vytvorili politické monštrá. Ako si možno vysvetliť túto hroznú zvrá-tenosť všetkých hodnôt? Príčiny vojny sa neobjavili náhle v 30. rokoch minulého storočia. A, žiaľ, ani s jeho koncom nezmizli.
Korene zla vyrastajú z túžby po moci, z uzavretej mysle a z fanatizmu, ktoré si štafetovo odovzdávame z pokolenia na pokolenie. Spomeňme si na slová nemeckého filozofa Friedricha Nietzscheho: „Celá naša európska kultúra sa pohybuje s bolestným napätím akoby smerom ku katastrofe: nepokojne, násilne. Podobá sa prúdu, ktorý chce doraziť ku koncu a ktorý sa už nezamýšľa, pretože sa bojí premýšľať.“ Ďalším predpokladom vzniku fašizmu sa stala Darwinova teória evolúcie a prirodzeného výberu. Ideológovia dokazovali, že namiesto toho, aby štát venoval energiu na ochranu slabých, mal by túto podradnú populáciu zavrhnúť v prospech silných a zdravých.
Trochu tomu pomohol aj Nietzsche, ktorý volal po vládnucej elite, rase nad-ľudí. Pritom však nemal na mysli kon-krétnu rasu ani národ. Najmä nie Nemcov, ku ktorým neprejavoval zvláštne sympatie. Viaceré jeho myšlienky si však nacistickí ideológovia prispôsobili, iné, ktoré sa nezhodovali s nacistickým uče-ním, zavrhli. Nietzscheho názory zvulgarizovali a zneužili. Tvrdili, že miešaním rás ľudia strácajú svoju vitalitu a tvorivosť. Delenie ľudských druhov na rasy je čiastočne tradičné a čiastočne závisí od osobného pohľadu, ale v nijakom prípade nenaznačuje hierarchiu. Na celom svete ľudí posudzujú podľa tvaru očí alebo farby pleti, no jestvujú i nejaké vrodené duševné či povahové rozdiely medzi rasami? Bentley Glass o tom hovorí: „Ak existuje priepasť medzi ľudskými rasami a národmi, je psychologická a sociologická, ale nie genetická!“
Evolučná teória
Roku 1735 uverejnil švédsky biológ Carl Linné spis Systema naturae. V ňom človeka pokrstil za homo sapiens, človeka rozumného. Ľudstvo zoskupil podľa geneticky získaných čŕt a urobil zaujímavé charakteristiky osobnosti. Tvrdil, že Európania sú jemní, prudkí a vynachádzaví, Aziatov popísal ako vážnych, pyšných a chamtivých, kým Afričanov ako mocných, pohodlných a nedbanlivých. Linné sa mýlil. V každej ľudskej populácii existuje približne rovnaká rozmanitosť pováh a podobný rozsah inte-ligencie. Moderné systémy často rozde-ľujú ľudstvo do troch skupín, založe-ných vyslovene na telesných rozdieloch, no nie každý úplne zodpovedá jednej z týchto kategórií.
Inak sa na vec pozeral francúzsky spisovateľ, diplomat a etnológ Joseph Arthur de Gobineau. Roku 1879 vydal Rozpravu o nerovnosti ľudských rás, v ktorej zastáva názor, že indoeurópske spoločnosti sa udržia na kultúrnej výške len vtedy, ak sa izolujú od afrických, ázijských a židovských vplyvov. Keď však európske národy začali budovať koloniálne impériá, stalo sa pre nich ekonomicky výhodné vykorisťovať do-máce obyvateľstvo. Milióny Afričanov odvliekli z domovov, vypaľovali im znaky, predávali ich ako zvieratá a nútili pracovať bez mzdy. Ako tieto skutky mohli morálne ospravedlniť národy, ktoré sa vyhlasovali za kresťanské? Tí, čo hľadali podporu pre myšlienku, že farební ľudia sú menejcenní, sa chopili evolučnej teórie. Dokazovali, že obyvatelia kolónií sú na nižšom stupni evolučného rebríčka. Iní tvrdili, že farební sú výsledkom iného evolučného procesu, a nie sú úplne ľuďmi.
Černosi, Židia a Rómovia nespĺňali ani podľa nacistických teórií ľudské kri-tériá. Podľa nich sa zrodili náhlou mutáciou: akýmsi nešťastným potknutím sa prírody. Vraj iba napodobňujú človeka, ale nepatria k druhu. Môže teória zalo-žená na nerovnocennosti rás tvoriť základ, na ktorom by sa dala založiť dobrá vláda? Odpoveď hľadajme u Brieho: „Pieskom v súkolí našej doby je piesok, ktorý si sami sypeme do očí.“
Zvrchovanosť jednotlivca
Anarchia zasa naopak hlása návrat k úplnej slobode človeka. Zvrchovaný je jednotlivec, a nie spoločnosť či štát. Požaduje úplné odstránenie štátu a akejkoľvek verejnej autority a spoločenskej organizovanosti pomocou zákonov. Odmieta akúkoľvek formu vlády ľudí nad ľuďmi. Čo je však sloboda? Nespôsobuje priveľká sloboda problémy iným ľuďom?
Anarchisti svorne tvrdia: preč so štátnou administratívou, centralizáciou, clom, štátnym náboženstvom, bankovým monopolom, reguláciami, obmedzeniami, daňami a zbožnou morálkou! Anarchia je slovo gréckeho pôvodu a znamená byť bez vlády. Toto slovo použil roku 1840 francúzsky spisovateľ Pierre-Joseph Proudhon. Filozofiu anarchizmu však opísal už dvesto rokov predtým Angličan Gerrard Winstanley. Vyslovil zásady, ktoré sa neskôr stali princípmi anarchizmu: moc ničí, bohatstvo je nezlučiteľné so slobodou, autorita býva pôvodcom zločinu... Ľudia vraj môžu byť slobodní a šťastní iba v spoločnosti bez vládcov, kde sa všetci delia o prácu a jej výsledky, kde sa nesprávajú podľa zákonov určených zhora, ale podľa svojho svedomia.
Bez vlády, ktorá robí rozhodnutia, ako to navrhoval Winstanley, by každý jednotlivec poslúchal len príkazy vlastného svedomia. Nie je pravdepodobnejšie, že by každý sledoval svoje záujmy často na ujmu rovnakých zákonných práv ostatných? Pokusy zaviesť anarchiu nedokázali zlepšiť osud ľudstva. V Rusku, vlasti teoretikov anarchizmu Michaila Bakunina a kniežaťa Petra Kropotkina, neuznávali nijaké autority štátu či cirkvi. Autoritu chápali ako nátlak a vzburu považovali za výraz ľudskej slobody. V boji proti štátu však siahali k individuálnemu teroru. Cieľmi ich útokov sa stali hlavy štátov a vysokopostavení úradníci. Sám Napoleon Bonaparte sa o tom vyjadril takto: „Ak je výsledkom inštinktu davu poslušnosť, vzbura je výsledkom jeho uvažovania.“
Iluzórny štát
Je teda vláda naozaj nevyhnutná? Oprávňuje to, čo robili vlády počas storočí, na ich ďalšiu existenciu? Ak nie, má ich nahradiť anarchia? Tá sľubuje absolútnu slobodu. Neobmedzená sloboda však často vyústi do chaosu. A nielen to. Oveľa nebezpečnejšia je bezzákonnosť, ľubovôľa, stav bez noriem, ktorého výsledkom je hromadné porušovanie práv. Sprevádzajú ho pocity straty životných hodnôt, individualizmus, vzájomná nedôvera, vláda zákona silnejšieho a svojvôľa na dosiahnutie cieľa bez akéhokoľvek ohľadu na iných. Existuje vôbec nejaký princíp práva, poriadku, pokoja, stability, harmónie a logiky? V ktorých krajinách žijú najmiernejší, najmorálnejší a najšťastnejší ľudia? Jean Jacques Rousseau sa usiluje na to odpovedať: „Chcete vniesť do štátu stabilitu? Potom obmedzte extrémy, ako to len bude možné. Netolerujte ani boháčov, ani žobrákov.“
V renesančnom období sa objavili prvé významné sociálne utópie, podnietené Platónovými úvahami o ideálnom štáte. Thomas Morus v spise Utópia a neskôr Tomasio Campanella v diele O slnečnom štáte sa usilovali zdôvodniť víziu ideálneho štátu založeného na myšlienke zrušenia súkromného vlastníctva a široko rozvinutých, často veľmi iluzórnych a v detailoch až fantastických inštitúciách. Ich úlohou malo byť zabezpečenie sociálnej rovnosti všetkých príslušníkov spoločnosti. Kniha Utópia sa stala obžalobou hospodárskych a politických pomerov, ktoré vôbec nepôsobili ideálne pre vtedajšiu Európu.
Slovo utópia má grécky pôvod a znamená žiadne miesto (outopos). Možno vytváralo slovnú hračku s podobným výrazom eutopos (dobré miesto). Avšak ktorá forma ľudskej vlády si môže dovoliť kritizovať slabosť inej? Mnohí napriek tomu stále hľadajú ideálnu vládu. Ak by sa zmenila agresívna a egoistická mentalita ľudstva, dospeli by sme v oblasti poznania hádam oveľa ďalej. Ľudstvo vymyslelo takmer všetky druhy vlády. A aké sú výsledky po tisícročiach pokusov a omylov? Vo svete je módou, že politici stoja na pódiách a neustále rečnia o rozvoji a pokroku. Ale aký rozvoj a pokrok? Koho to ohlupujeme? Stačí sa pozrieť na štatistiky. Nedokonalí ľudia jednoducho nemôžu vytvoriť dokonalé vlády. Vystihol to spisovateľ Thomas Carlyle: „Po určitom čase je každá vláda presným obrazom ľudí, ktorí ju tvoria, s ich múdrosťou i hlúposťou.“
Predchádzajúce časti seriálu uverejnené v číslach 29, 30 a 31/32
