Len nestratiť dôstojnosť
Psie srdce je kniha, ktorú venoval Michail Bulgakov svojej druhej manželke Ľubov Jevgenijevne Belozerskej. Napísal ju veľmi rýchlo – od januára do 14. februára 1925 a dokončil ju v marci. Bulgakovov strýko Nikolaj Pokrovskij do smrti nevedel, že bol predobrazom literárnej postavy chirurga Preobraženského, ktorý premenil psa na človeka, keď mu voperoval mozog.
Lenže vedec sa pomýlil. Nerátal so zákonmi dedičnosti, a keď voperoval psovi hypofýzu zosnulého zlodeja Klima, u novej bytosti sa prejavili vlastnosti zosnulého: sklony klamať, sklon k zlodejstvu, k hrubosti, k alkoholizmu, či dokonca k vražde... Z dobrého psa vznikol nevydarený človek Šarikov. Vtedy sa chirurg Preobraženskij rozhodne vytvoreného človeka preoperovať naspäť na psa.
Zaujímavé je prostredie, ktoré Bulgakov opísal: dej sa odohráva v obvode Perečistenko, kde žili moskovskí vedci, lekári a inteligencia. Profesora Preobraženského vzrušuje problém omladzovania, rozličné výskumy, fanaticky verí v silu vedeckých objavov. Dostáva nezvyčajnú šancu, že nájde zodpovedajúce zviera – psa Šarika a ešte teplé ľudské telo. Preoperuje ľudskú hypofýzu a vajíčka psovi. Výsledkom operácie je zásah do prírodných procesov: vzniká nevydarený Poligraf Poligrafovič Šarikov (Polo-gróf, Polo-grófovič, ale je tu zjavná aj narážka na oficiálne vydavateľstvo MOSPOLIGRAF). Chúťky starnúceho zločinca Klima, ktorého telo chirurg použil, spájajú sa s duševným svetom psa. Poligraf Šarikov dostáva za úlohu vyčistiť mesto od mačiek. Pod vplyvom správcu domu Švondera začína často citovať Friedricha Engelsa a dospeje až k tomu, že napíše politické udanie na svojho tvorcu – chirurga Preobraženského. Vo chvíli, keď nad životom chirurga a jeho asistenta Bormenthala visí hrozba súdu za to, že Šarikov bol zavraždený, teda, keď prichádza milícia kvôli vyšetrovaniu, namiesto Šarikova nachádza len domáceho strážneho psa.
Bulgakov si uťahoval z nedotknuteľných autorít, napríklad z Engelsa, ale aj z praktík, keď sa udávanie stalo novým športom, robil si posmech z rýchlokvasených zbohatlíkov, preto sa amorálne kreatúry zasiahnuté šípmi satiry spojili proti spisovateľovi. Aj v tomto prípade platila stará Herodotova briskná myšlienka: „Ľudia, ktorí poškodzujú štát, sa navzájom podporujú.“
Mraky nad novelou Psie srdce
Po prvý raz Bulgakov prečítal Psie srdce redaktorom vydavateľstva NEDRA vo februári 1925. Novela sa zapáčila najmä Nikolajovi Angarskému, ktorý zviedol skutočne dlhý zápas za jej zverejnenie. Pravda Ľubov a Michail nemali ani len tušenia, aké mraky sa nad touto novelou sťahujú. Nasleduje iskrička, záblesk od Ľubov Belozerskej, s ktorou sa so mnou podelila, keď som ju navštívil v jej moskovskom byte:
„V jeden pekný večer na náš Holubník (tak nazývali Bulgakovovci svoj dom) zabúchal domovník, keďže sme nemali zvonček. A oznámil, že vedie hostí. Predo dvermi stáli dvaja čekisti. Nízky sa volal Slavkin a bol s ním aj jeho spoločník. Keďže som bola doma sama, požiadala som hostí, aby nezačali s prehliadkou bytu, kým nepríde gazda, teda Bulgakov. Všetci sa teda usadili v izbe. Nastalo mlčanie. Iba správca sa rozvalil v kresle. Bol to zhovorčivý chlapík, najmä po poháriku – dvoch vodky. Chcel preklenúť čas čakania aj trošku zľahčiť napätú situáciu a tak začal rozprávať anekdotu. Potichu som sa modlila a pobádala som správcu, aby ju len rozprával čo najdlhšie. Keď ju porozprával, sám sa jej uveličene zarehotal. Obaja čekisti Slavkin a jeho pomocník nepreriekli slova. Vtom som začula známe klopanie na dvere. Vrhla som sa, aby som Michailovi otvorila a šeptom ho stihla informovať:
- Maka, máme domovú prehliadku! - No Bulgakov sa držal ako chlap. Lenže Slavkin ihneď začal prehrabávať knihy aj rukopisy na poličkách, potom prevracali kreslá. Vtedy Bulgakov, verný svojej vtipkárskej povahe, zahlásil smerom ku mne:
- No, Ľubaša, neviem, neviem, ak tie tvoje kreslá začnú strieľať, ja za ne neručím! - Obaja sme sa začali spontánne smiať... V okamihu ako hostia na poličke našli rukopis Psieho srdca zabavili ho aj s poznámkovými blokmi so zápiskami. Všetko zobrali a odišli. Až po interpelácii Maxima Gorkého, po dvoch rokoch od tohto incidentu Bulgakovovi rukopis vrátili. Novelu po prvý raz uverejnili až roku 1968 v zahraničí. No redaktor Nikolaj Angarskij zachránil svoj exemplár rukopisu a po jeho smrti sa novela našla v jeho archíve.
Krátko po neohlásenej návšteve čekistov roku 1925, keď sme ešte bývali v Holubníku, prišli k nám na návštevu dvaja vysokí, no pritom celkom rozdielni ľudia: herec Vasilij Kuza a režisér Alexej Dmitrijevič Popov z Vachtangovovho divadla a navrhli Bulgakovovi, aby pre nich napísal komédiu. Pamätám sa, ako by to bolo dnes. Raz navečer Michail čítal v novinách Krasnaja gazeta rubriku Čierna kronika a naďabil na informáciu, ako milícia vypátrala skrýšu na tlačenie falošných prídelových lístkov na jedlo v krajčírskej dielni Zojky Bujalskej. Ihneď sa v Bulgakovovej hlave rozsvietili všetky kontrolky. Tak vznikol nápad a námet na komédiu Zojkin byt. Všetko ostatné – typy, situácie, ale najmä intriga je čistá, doslova holá Bulgakovova fantázia.
Zvláštne: hrdinovia komédie sú len záporní – Zojka, jej milenec, šľachtic Oko nedriemajúce... Režisér Alexej Popov hru naštudoval a uviedol ju 28. októbra 1928. Hrala sa takmer dva roky bez prestávky a mala obrovský úspech. Samozrejme, že ju stihol osud Bulgakovových hier – zakázali ju. Neskôr sa sám režisér tejto inscenácie verejne vzdal.“
Šarikov jeden z majstrovských kúskov
Podobnú novelu, ako je Psie srdce, má aj Herbert George Wells a nazýva sa Ostrov doktora Mora. Hrdinom je rovnako vedec, ktorý mení živočíchy, najmä psy na ľudí. Aj Bulgakov s obľubou opisoval psy, mal pre ne akúsi ľudskú slabosť. Spomeňme si na psa Begemonta v Majstrovi a Margaréte... Pes Šarik je opísaný vynikajúco. A nový tvor – Šarikov, ktorý z neho vznikol operáciou, má jazyk človeka, ktorý používa žargón najnižšej úrovne, teda vrstvy spodiny mesta. Je to človek ohraničených predstáv – rozmýšľa len a len o jedle a o streche nad hlavou. Zvláštne, lebo obe tieto ľudské potreby v čase vzniku novely najväčšmi kvárili samotného Bulgakova: večne bol hladný a zvyčajne nemal kde bývať. Takže aj takto vtipne sa vyrovnával so situáciou, ktorá na neho denne doliehala, keď si s Ľubov Belozerskou hľadali svoje hniezdočko, až ho našli v Holubníku.
Rozdiel v spôsobe, ako zvládal svoje literárne námety oproti predchodcom vedeckej fantastiky, spočíval v tom, že Bulgakov vedel s nesmiernou prenikavosťou svoje novely aktualizovať. Zároveň to boli zjavné metafory, pričom vedeckú fantastiku využíval iba na to, aby vyvolávala komický efekt. Postava Šarikova patrí medzi majstrovské kúsky Bulgakova. Zločin chirurga Preobraženského spočíva v tom, že sa mieša do prirodzeného vývoja, keďže chce meniť zákony, ktoré sú tak trochu v rovine ľuďom nepochopiteľnej. Novela Psie srdce je zároveň humanistickou kritikou zbožšťovania vedeckých objavov, ba ak dokážeme pochopiť jej misiu do dneška, je morálnym varovaním pred súčasnými experimentmi s genetikou na zvieratách aj ľuďoch. Taká je ďalekovidnosť Michaila Bulgakova.
Spisovateľ, svojím založením až do špiku kosti humanista, pochyboval o každom zásahu ľudského vedenia do prirodzeného chodu vecí. V novele Osudové vajcia literárne opísal použitie červeného lúča, ktorý by mohol radikálne zmeniť prírodné procesy. Do postavy vedca Persikova, kde mu ako predobraz poslúžil strýko Nikolaj Michajlovič Pokrovskij, zjavne zašifroval aj črty Ivana Pavloviča Pavlova, ktorý neprijal Októbrovú revolúciu, ale hoci sa s ňou ideovo nevedel stotožniť, neprestal pracovať a bádať.
Pavlov bol pre Bulgakova príkladom, keď skvelý vedec, vedome ignorujúc zmenu režimu, napriek novým spoločenským podmienkam a okolnostiam urobil vynikajúce objavy a získal svetovú slávu. Čosi podobné tušil i cítil sám spisovateľ. Aj on bol v duchovnej opozícii voči novému režimu, no túžil podať skvelé literárne výkony práve v Rusku bez toho, aby emigroval. Nemohol predsa Rusko opustiť – považoval by to za krok do prázdna, no najmä za neodpustiteľnú zradu. Hoci žil už v sovietskom Rusku. Rusko – to bola pre Bulgakova, ale aj pre Vladimíra Majakovského, Sergeja Jesenina, Isaaka Babela, Borisa Pasternaka, či pre Konstantina Paustovského nielen vlasť, ale živá milovaná bytosť, s ktorou boli zviazaní pupočnou šnúrou. Bolo pre nich nepredstaviteľné zrádzať milovanú bytosť v čase, keď prežívala tragické osudové dni. Vedeli, aj cítili, že inteligencia musí byť s národom v dobrom i v zlom. To je mravná výška tichého, nehlučného patriotizmu, ktorá stojí pred slovenskou inteligenciou ako výzva na dlhé, dlhé roky.
Skúsime uloviť ešte niekoľko zábleskov na oblohe či v mori spomienok Ľubov Jevgenijevny Belozerskej. Upravujem jej pod hlavou vankúš, potrebuje si na chvíľku oddýchnuť... Rozhovor už plynie takmer pol druha hodiny. Pozerá na mňa svojimi krásnymi veľkými očami a posmeľuje ma kývnutím hlavy, aby som si prezeral fotografie z čias, keď sa zoznámila s Michailom Afanasievičom, potom niekoľko jeho fotografií z mladosti i plagáty z inscenácie Majstra a Margaréty v Poľsku.
Okolo pol siedmej večer prichádza sympatická dievčina, študentka Nasťa, ktorá Ľubov Jevgenijevne priniesla večeru. Prihreje ju a nakŕmi sivobielu starenku. Nasťa chodí po izbe ako anjel, takmer sa nedotýka podlahy. Uvarí nám čiernu kávu a sedí ticho, pokorne vyčkáva, kým sa znova začneme zhovárať, aby nerušila rozprávanie druhej Bulgakovovej ženy. Je šťastná, že môže pár hodín žiť v blízkosti ženy, ktorá bola niekoľko rokov najbližším človekom pre Michaila Afanasieviča. Je šťastná, aj ľudsky naplnená, že sa môže o Ľubov starať. Bože, koľko oddanosti a pokory je v týchto mladých ruských ľuďoch, koľko ideálov nosia v srdci a ako im nezištne, no najmä dobrovoľne vedia slúžiť.
Minúty oddychu, minúty môjho trpezlivého vyčkávania. Nasťa sedí v hojdacom kresle, ale nehojdá sa, považovala by to za neprístojnosť, ak by takúto chvíľku rušila čo i len vrznutím. Rozhovor môže pokračovať. Nový záblesk spomienok...
Po nadšení publika zákazy
„Cez leto sme chodievali na dovolenku na Krym. Rozhodli sme sa pre Koktebeľ. Tam sme sa zoznámili s matkou dokumentaristu Romana Karmena Dorou. Presne v tom období sa Michail Bulgakov zoznámil so spisovateľom Alexandrom Grinom. Bolo to v čase, keď sme sa z Holubníka presťahovali na Malý Levšinskij pereulok číslo 4. Bolo to iba kúsok od Mansurského pereulku, kde býval skvelý parťák, spoločenský človek, ktorý vedel na gitare hrávať staré ruské romance – Serioža Topleninov. Bol to čarovný čas, chodievali sme s Michailom hrávať tenis, zúčastňovali sme sa na špiritistických seansách, alebo sme sa chodili lyžovať do Sokolník.
Písal sa už rok 1927. Michail Afanasievič čoraz častejšie zvykol písať v noci. Sedával tak, že nohami obopínal nohy stoličky (všimla som si, že rovnako sedávala aj jeho sestra Nadežda), zapálil si sviečky a písal. Kedy-tedy zvykol čítať úryvky, napríklad z hry Purpurový ostrov, alebo nahlas opakoval nejakú scénu, ktorá sa mu mimoriadne vydarila. Keďže sa z nej tešil, chcel sa o tú radosť podeliť práve so mnou. Osobitne mal rád kaleidoskopické fabuly. Hrdinovia spisovateľa Jula Verna, ktorých dôverne poznal z chlapčenských a mládeneckých čias a ktorí účinkovali v tejto hre, ale aj bitka bielych negrov s červenými domorodcami na Purpurovom ostrove – to bola len kruhová obrana, či vrstva platformy hry, ktorá zakrývala jej výsostnú aktuálnosť – veď presne odrážala osudové postavenie mladého Bulgakova a jeho závislosť od zlovestného starčeka, cenzora Savvu Lukiča. Ten Bulgakovovi opakovane zlomyseľne pripomínal: – Uvidíte, v dvoch mestách, zakážem vašu hru... Nedovolím, uvidíte... Osud vašej hričky – som už všade, ako vidno, vyriešil.
V Komornom divadle naštudoval hru režisér Alexander Tairov. Mala obrovský úspech, azda aj preto ju čoskoro zakázali. No povesť hry i odozva jej inscenácie sa šírili ďalej medzi divadelníkmi. Kto ju nevidel, naveky ľutoval. V MCHAT-e u Stanislavského inscenovali Dni Turbinovcov a reakcie divákov boli podobne nadšené. Vtedy sa u nás zjavil malý, neznámy človiečik v okuliaroch a oznámil Michailovi Afanasievičovi, že táto hra je zle napísaná, lebo pri jej výstavbe ignoroval autor klasické kánony. Sedel za stolom, citoval Aristotela a bubnoval prstami na stôl. Michail pritom nevyriekol slova.
Pokiaľ to bola takáto súkromná návšteva u nás doma a kritika, ktorej svedkom som bola iba ja, vedel sa s tým Michail vyrovnať. Horšie to bolo, ak neskôr kritici nazvali Bulgakova prorokom či apoštolom ruského meštiactva a samotnú hru ako najpodlejšiu z tých, ktoré boli uvedené za posledné desaťročie.“
Dokončenie v budúcom čísle
