Reklama
Reklama
www.svetla.sk

Stručné dejiny revolty

Na začiatku bol živelný odpor. Jednoduchý pocit neznesiteľnosti bytia sprevádzaný stupňujúcou sa nezmieriteľnosťou s existujúcim stavom spoločnosti. Zrodil sa revoltujúci človek. Človek, ktorý hovorí NIE. Spartakus ako archetyp buriča považuje za kľúčovú revoltu ako takú. Vzbura je dôsledkom i výsledkom spoločenskej situácie. Sociálne hnutie je však kvalitatívne vyšší stupeň odporu.
Počet zobrazení: 1912

Na začiatku bol živelný odpor. Jednoduchý pocit neznesiteľnosti bytia sprevádzaný stupňujúcou sa nezmieriteľnosťou s existujúcim stavom spoločnosti. Zrodil sa revoltujúci človek. Človek, ktorý hovorí NIE. Spartakus ako archetyp buriča považuje za kľúčovú revoltu ako takú. Vzbura je dôsledkom i výsledkom spoločenskej situácie. Sociálne hnutie je však kvalitatívne vyšší stupeň odporu.

Jeho neodmysliteľnou súčasťou sú programové ciele. Preto sa sociálne hnutia rodili spravidla zo sociálnej kritiky. Pôvodná sociálna kritika vyrástla z učenia veľkých duchovných vodcov a prorokov ako boli Mojžiš, Ježiš Kristus či Mohamed. Od týchto mužov sa môžeme veľa naučiť o podmienkach, ktoré kritiku umožňujú a dodávajú jej silu, ako aj o postavení a úlohe kritika medzi ľuďmi, ktorých kritizuje. V modernej dobe sa stretávame s typom sociálneho kritika, ktorý vášnivo a vytrvalo, často s vysokým osobným rizikom, vznáša nároky a protestuje. Tento kritik si neudržiava intelektuálny odstup salónneho moralizátora – je jedným z nás. Možno že aj cestoval a študoval v zahraničí – odvoláva sa však na miestne či lokálne platné princípy, ktoré sa pokúša spojiť s novými ideami. To bol štýl Alexandra Gercena v Rusku, Mahátmu Gándhího v Indii, Martina Luthera Kinga v USA, Gorgea Orwella v Británii či Ahada Haama medzi východoeurópskymi Židmi.

Sociálna kritika prerastá do sociálneho hnutia za predpokladu, že inštitúcie spoločnosti sú v mravnom rozklade a ich autorita je vážne narušená. Neopakovateľným spôsobom to dokázal Voltaire, ktorý svojou sociálnou kritikou pripravil pôdu pre Veľkú francúzsku revolúciu. Moderné sociálne hnutia by si vôbec mali na svoj rodný list písať rok 1789. Medzi laikmi vzniká dosť často naivná predstava, akoby Francúzska revolúcia znamenala víťazstvo hodnôt, v mene ktorých vypukla. V skutočnosti to bol len začiatok legitímneho zápasu rôznych skupín za ich uvedenie do praxe, a to v miere, ktorú boli schopné pochopiť a akceptovať. Niektoré z týchto hnutí smerovali k politickým revolúciám, iné veľmi rýchlo zanikli, ďalšie sa stali trvalou súčasťou moderného života. Ale žiadne z nich nechápalo svoju úlohu čisto mocensky. Moc a revolúcia tu boli v príkrom protiklade a túžba viesť krajinu ustupovala principiálnejšej požiadavke dosiahnuť zmeny v spoločnosti. Dokonca aj najvplyvnejšie sociálne hnutie – robotnícke – pôsobilo od počiatku ako nátlaková skupina, nie politická organizácia. Postupné zmeny v metódach činnosti súviseli najmä so stupňom prepracovanosti a jasnosti politických programových cieľov. Je prirodzené, že jeho počiatky boli rovnako nekoncepčné, rozpačité až protirečivé, ako začiatky globálneho sociálneho hnutia. Rozbíjanie strojov v rámci chartistického hnutia na začiatku 19. storočia bolo takmer inštinktívnym útokom na symboly vtedajších poriadkov, ktorým sa robotníci zúfalo bránili. Ideológia prišla až neskôr. Paralelu týchto akcií môžeme vidieť v rozbíjaní MacDonaldov ako symbolov neoliberálnej globalizácie. Motív robotníka, ktorý hodil pred dvesto rokmi do stroja drevák (po francúzsky sabot – z toho: sabotáž), a tým zasekol jeho prevádzku, bol rovnaký ako motív hackera, ktorý rozposiela najväčším svetovým korporáciám počítačové vírusy, a tým ochromuje ich činnosť.

Pohľad na spoločenské pohyby 19. storočia naznačuje, že sociálne hnutia tohto obdobia mali charakter súťaže o zdroje medzi lokálnymi spoločenstvami. Činnosť protestujúcich, ktorí sa snažili ochrániť napríklad pred negatívnymi dopadmi rozvíjajúceho sa trhu, bola takmer výlučne reaktívna. V 20. storočí sa však už stretávame s výrazne proaktívnym konaním, ktorého cieľom už nie je zachovanie určitých prvkov života komunít, ale presadenie požiadavky na účasť na kontrole procesov spoločenských zmien. Charakter kolektívneho správania v rámci sociálnych hnutí sa teda historicky menil. S ním sa menili aj konkrétne formy protestov. Osobitnou témou pri sledovaní týchto pohybov je používanie násilia. Americký politológ William Gamson sa na príklade skúmanej vzorky sociálnych hnutí od roku 1800 pokúsil dokázať, že najúspešnejšie skupiny uplatňovali neinštitucionalizované postupy vrátane násilia. Tento názor i metóda, akou k nej jeho autor dospel, sú dosť pochybné. Dejiny sociálnych hnutí po roku 1789 sú evidentným dôkazom, že k násiliu sa uchyľovali v drvivej väčšine prípadov represívne zložky štátu. Navyše, indické národné hnutie Maháthmu Gándhího alebo černošské hnutie Martina Luthera Kinga sú dostatočným potvrdením tézy, že nenásilie môže priniesť sociálnemu hnutiu oveľa efektívnejšie výsledky.

Ku kríze klasických sociálnych hnutí prispela najmä premena organizačnej štruktúry zainteresovaných skupín. Výsledkom tejto premeny bola transformácia tzv. komunálnej solidarity 19. storočia do nových foriem dobrovoľných združení, ktorými sa stali politické strany a čiastočne aj odborové organizácie. Nové zoskupenia disponovali byrokratickou a centralizovanou organizačnou štruktúrou a začali sledovať užšie, vymedzené ciele. V praxi sa premena prejavila napríklad tým, že vzbury vidieckeho obyvateľstva vystriedali štrajky a demonštrácie mestského obyvateľstva. Takmer tragicky skončila spomínaná transformácia na robotnícke hnutie, ktoré hľadalo novú formu svojho vyjadrenia v sociálnej demokracii. Takéto politické zoskupenia napokon viedli k tomu, že sa demokratická ľavica stala integrálnou súčasťou kapitalistickej spoločnosti a prestala byť motorom k jej deštrukcii.

Robotnícke hnutie, ktoré sa z homogénnej masy rozptýlilo do diferencovaných, často až protichodných skupín, stratilo atribút proletariátu a prestalo byť strategickou zložkou rozhodujúcou o výsledku sociálneho konfliktu. Dedičia klasických sociálnych hnutí sa vyznačujú oveľa komplikovanejšou štruktúrou, či už z hľadiska typológie, ideológie alebo špecifík spoločenskej objednávky. Ich programové odmietanie konvenčných straníckych štruktúr na prvý pohľad pôsobí, akoby smerovali k politickému nihilizmu. Ako sa dozvieme, vonkoncom to nie je tak...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama