Výročie nejednoznačného klasika
15. júla 2002 uplynie 110 rokov od narodenia nemeckého mysliteľa, literárneho historika, teoretika, kritika, spisovateľa a prekladateľa Waltera Benjamina (1892 – 1940), významného predstaviteľa prvej generácie Frankfurtskej školy, ktorý v medzivojnovom období spoluurčoval problémové vedomie i témy západnej marxistickej literárnej vedy (najmä knihou Charles Baudelaire. Lyrik v epoche neskorého kapitalizmu a tézovitým „expozé“ Paríž, hlavné mesto 19. storočia), neskôr svojou prácou Umelecké dielo v epoche svojej technickej reprodukovateľnosti ovplyvnil nemeckých teoretikov študentského hnutia ´68 a v osemdesiatych rokoch sa jeho rané, špekulatívne a hermetické eseje Prekladateľova úloha a Ku kritike moci, inšpirované judaistickou filozofiou, stali predmetom záujmu postmoderných teoretikov dekonštrukcie (P. de Man, J. Derrida).
Benjaminovo nesmierne členité a rôznorodé dielo, pozostávajúce z veľkej časti z fragmentov – k jeho vrcholkom patria okrem iného neskoré Tézy o pojme dejín, obsahujúce katastrofickú marxistickú víziu dejinného procesu, ale aj gigantický, nedokončený kultúrnohistorický projekt Pasáže, vydaný až v osemdesiatych rokoch – dnes už tvorí neodmysliteľnú súčasť kánonu západnej literatúry a v najrozličnejších diskusiách sa k nemu mnohí vracajú ako k verejnému intelektuálnemu majetku.
Príslušnosť ku kánonu neznamená v Benjaminovom prípade len to, že jeho citovanie v estetickom, literárnokritickom, politickom či kultúrnopolitickom diskurze by bolo výlučne iba otázkou solídneho európskeho vzdelania, ktoré dbá o duchovné hodnoty, tradované „svetom včerajška“. Typické benjaminovské zvraty ako „zničenie aury“, „estetizácia politiky“, „dialektika v pokoji“ alebo „dialektický obraz“ sú od šesťdesiatych rokov dodnes dištinktívnym znakom diskutérov z najrozličnejších kultúrnych debát. Okrem toho však status Benjaminovho diela umožňuje v rámci literárneho modelu kultúry aj výraznú morálnu identifikáciu vo svete po holokauste, alebo lepšie – v časoch, ktoré svoje krízy nepovažujú za definitívne zažehnané, a vedia o možnosti ich nasledujúceho neželaného vyústenia: Benjamin ako obeť nacizmu (na úteku pred gestapom spáchal v septembri 1940 na francúzsko-španielskych hraniciach samovraždu) sa pokladá okrem iného za emblematickú postavu intelektuála-bojovníka proti fašizmu, ktorý jasnozrivo predvídal jeho prefigurácie v najrozličnejších, zväčša kultúrnokonzervatívnych trendoch svojich čias, a počas weimarskej republiky im vzdoroval rovnako tvorbou teórií, ako aj neúnavnou literárnokritickou činnosťou.
Demýtizácia Benjamina
Walter Benjamin, tak ako ho mali naši čitatelia príležitosť spoznať v slovenčine vo výbere nazvanom Iluminácie (1999) a v češtine v dvoch vydaniach (prvé zo 70., druhé z 90. rokov), sa nám nepredstavil primárne z tejto stránky, a odhalil skôr svoju tvár marxistického sociológa kultúry, resp. špekulatívneho hermetika. Tieto antológie len pomerne málo vysunuli do popredia intelektuálnu polohu, ktorá sa v posledných rokoch opäť a v novom nasvetlení ocitla v centre záujmu svetových diskusií o tomto klasikovi a súvisí s Benjaminovou schopnosťou syntetizovať vlastné intelektuálne skúsenosti do podoby ďalekosiahych vízií, „doťahovať“ určité línie myslenia tak, že majú silnú anticipačnú hodnotu. Vzhľadom na súčasnú intelektuálnu klímu, v ktorej mnohí považujú teoretickú zložku spoločenskokritického myslenia za nepatričnú, je azda trochu paradoxné (alebo naopak, je to reakcia na „neteoretickosť“ dnešnej kritickej orientácie?), že práve pri takom fulminantnom teoretikovi, akým bol Benjamin, sa dnes filozofi, kultúrni a literárni historici usilujú rekonštruovať intelektuálne procesy, prostredníctvom ktorých dospel k rozličným postulátom v oblasti estetiky, teórie poznania a etiky. Nie je pritom vôbec náhoda, že od druhej polovice deväťdesiatych rokov dominujú v „benjaminológii“ práve porovnávacie práce, ktoré takto rekonštruovaného Benjamina neraz demýtizujú: vynímajú ho z exkluzívnych súvislostí ľavicového myslenia a stavajú ho do kontextu, v ktorom je možné poukázať na spletitosť a protirečivosť konexií – či už reálnych alebo typologických – jeho uvažovania s myslením Benjaminových neľavicových súčasníkov. Z množstva porovnávacích prác, určujúcich v posledných rokoch najmä výskum takýchto „nebezpečných známostí“, patria k tým najzaujímavejším štúdie Detleva Schöttkera o Benajminovi a historikovi civilizácie Norbertovi Eliasovi (1998), Horsta Bredekampa o Benjaminovi a pravicovo konzervatívnom teoretikovi práva Carlovi Schmittovi (1998), Marcusa Bullocka o Benjaminovi a profašistickom esejistovi a prozaikovi Ernstovi Jüngerovi (1998), kniha Astrid Deuber-Mankowsky o Benjaminovi a zakladateľovi marburskej novokantovskej školy Hermannovi Cohenovi (2000) a veľká monografia Momme Brodersena (1996), spoľahlivo rekonštruujúca najmä autorove osobné kontakty z raného obdobia, o ktorých sa dlhý čas vedelo pomerne málo najmä preto, lebo isté veľmi zaujímavé časti biografickej dokumentácie sa nachádzali vo Východnom Berlíne a v archíve KGB (!) v Moskve.
Hoci každá z týchto prác tematizuje okrem konkrétnych historických súvislostí iný problémový okruh (Benjamin a estetická moderna, Benjamin a novokantovská etika, Benjamin a konzervatívna teória práva atď.), spoločný majú nedogmatický postoj voči postave, okolo ktorej sa v šesťdesiatych rokoch vytvorila aura nedotknuteľnosti. Takisto keď pred dvoma rokmi vyšlo vo Frankfurte nad Mohanom pod vedením Michaela Opitza a Erdmuta Wizislu dvojzväzkové lexikografické dielo Benjaminove pojmy, mohol vo Frankfurter Allgemeine Zeitung napísať Otto Karl Werckmeister slová, ktoré boli ešte v osemdesiatych rokoch nevysloviteľné, lebo predsa len spochybňujú neproblematické zaradenie klasika do ľavicového panteónu: „Akokoľvek opatrne reštaurujú autori (...) lexikónu Benjaminov dobre vystužený pojmový systém filozofického myslenia, naľavo (...) sa pred bezdejinným priestorom trúsi murivo. Azda preto sa nenašiel nikto, kto by vysvetlil ústredný pojem pravdy, o ktorý Benjaminovi išlo.“
Hľadanie interpratácie
Walter Benjamin je stále nejednoznačnou ‘– ba ako sa ukazuje, čoraz nejednoznačnejšou – postavou nemeckej kultúry a myslenia. Tento trend znejednoznačňovania nie je však primárne výsledkom procesu, ktorý by spôsobila postmoderná dekonštruktivistická interpretácia svojím spochybňovaním kultúrnych hodnôt, ale plodom kritického preverovania, aké v literárnej histórii pomáhal zaviesť sám Benjamin – je delikátnym stanovovaním autorskej pozície, pri ktorom, ako to formuloval v siedmej Téze o pojme dejín, ide o „prečesávanie histórie proti srsti“. Alebo, ako napísal inde pri paralele práce historika a archeológa, „dobrá archeologická správa musí vedieť uviesť nielen tie vrstvy, z ktorých pochádzajú nájdené objekty, ale najmä tie ďalšie, ktorými sa bolo treba predtým prekopať.“
