O vláde pominuteĽnosti
Móda je nádherná forma metamorfózy. Je to rituál aj obrad.
Jean Baudrillard
Gilles Lipovetsky (nar. 1944) je profesor filozofie na univerzite v Grenobli a brilantný esejista. Už roku 1983 vyšli u Gallimarda jeho úvahy o súčasnom individualizme pod názvom Éra prázdnoty (po česky vo vydavateľstve PROSTOR, 1998). Je to briskné zamyslenie sa nad postmodernou spoločnosťou, ktorú ovláda masová ľahostajnosť, ale paradoxne svojou individualistickou logikou lačnie po okamžitom osobnom naplnení. Do konca minulého storočia Lipovetsky stihol v rovnakom vydavateľskom dome vydať knihy Říše pomíjivosti s podtitulom Móda a její úděl v moderních společnostech (1987, po česky 2002), Soumrak povinnosti s podtitulom Bezbolestná etika nových demokratických časů (1992, po česky 1999) a Třetí žena s podtitulom Neměnnost a proměny ženství (1997, po česky 2000).
Pretože preklad druhej v poradí vyšiel v PROSTORE až ako štvrtý, a nateraz uzatvára túto vzácne kompletnú edíciu, bude aktuálne, ale aj – dúfam – vhodné pohovoriť práve o jednej z vlád pominuteľnosti a podľa Baudrillarda o nádhernej forme metamorfózy. Sám Lipovetsky o zvolenom predmete radšej hovorí ako o tragike ľahkosti a jeho pohľad rozširujú kapitoly venované reklame a stratégii módnych médií. „Reklama je módní diskurz,“ napísal Lipovetsky, „a stejně jako móda čerpá sílu z šokujících efektů, drobných transgresí a teatrální podívané, žije z toho, že na sebe „upoutá pozornost“, aniž by přitom upadla do agresivní provokace.“ (s. 287)
Zvláštnosťou Lipovetského diskurzu je ukotvenie dejín módy ako dejín pojmových a problémových. Preto situuje nástup módy až na záver stredoveku a sústreďuje sa na odkrytie jej významu pri tvorbe modernej spoločnosti. A v civilizačnom procese potom sleduje pradeno paradoxov: nevedomie módy „podporuje vědomí, její bláznivosti posilují ducha tolerance, její mimetismus přispíva k individualismu, její frivolita vynucuje úctu k lidským právům.“ (s. 26) Rovnako zvláštne je aj Lipovetského odmietnutie priznať móde obsah, ktorý by jej bol vlastný, hoci je presvedčený, že ide o špecifickú formu spoločenskej premeny: „Móda především označuje určitý stav společnosti, který se vyznačuje zvláště krátkou životností a více či méně překvapivými zvraty. Může proto postihnout velmi rozmanité oblasti kolektivniho života.“ (s. 31) Pritom je významné sledovať líniu zvratov v dejinách módnej logiky, ktoré v skutočnosti nemusia predstavovať ozajstnú hlbinnú transformáciu. Čiže, napriek spomínaným prerušeniam zásadné normy a postoje pretrvávajú ako hodnoty a konštitutívne invarianty módy.
Termínom remeselnícke a aristokratické štádium módy Lipovetsky vymedzuje čas piatich storočí od polovice štrnásteho do polovice devätnásteho, keď móda funguje vo vnútri pomerne obmedzených skupín, ale má výraznú produkčnú moc. Predchádzajúce spoločnosti autor označuje za striktne konzervatívne, čo, inak povedané, neumožňuje vznik módy: „Módu totiž nelze oddělit od určitého omezení vlivu minulosti, móda vyžaduje, aby se novým modelům přisuzovala prestiž a nadřazenost, čímž eo ipso dochází k jistému znehodnocení dřívějšího řádu.“ (s. 34) Znamená to, že vznik módy sprevádza estetická iniciatíva, fantázia a ľudská originalita, čiže hodnotový systém, ktorý môže fungovať v priamom protiklade voči modelu odvekej legitimity. Nie však každá zmena zvykov a oblečenia má charakter módy, pretože niekedy iniciuje len vznik ďalšej pretrvávajúcej kolektívnej normy a posilňuje princíp nehybnosti.
Ťažiskom Lipovetského úvah je však móda jedného storočia, ktorej autor prisudzuje štatút módy v modernom zmysle slova. Jedným z jej znakov je dominancia ženskej módy, pretože mužskú módu od 19. storočia určuje diskrétnosť, triezvosť, odmietnutie farieb a ozdôb. Ženská móda tak na scénu uvádza potešenie z estetického sebapozorovania, ktoré sa stáva doslova nástrojom narcistickej individualizácie. Táto individualizácia ľudskej márnomyseľnosti potom hravo spravila z povrchnosti nástroj spásy, cieľ existencie. Zároveň však sústavným zavádzaním módnych noviniek dochádza k legitimizácii stavu, keď si ľudia berú za vzor súčasníkov a nie minulosť. Toto zrovnoprávnenie podmienok zároveň pomáha realizovať túžby po spoločenskom vzostupe a tak sa slobodná hra módy stáva jedným z nezanedbateľných hýbateľov demokratickej revolúcie. A čo ešte len v najsúčasnejšej súčasnosti, keď moralisticko-kritickú epochu módy vystriedal informačný a estetický vek s jeho bezprecedentným záujmom o novinky – tieto demokratické vášne, zaobstarávajú nebývalú preslávenosť ľuďom zaoberajúcim sa navrhovaním, distribúciou a medializovaním módy.
Štúdia Gillesa Lipovetskeho o údele módy v moderných spoločnostiach hovorí predovšetkým o vláde pominuteľnosti, ktorá stále znovu prekvapuje živými reakciami fantázie a originality. Spomínaný diktát módnych noviniek ešte stále zaručuje nezvyčajnú popularitu autorom návrhov, ktoré dokážu ukojiť demokratické vášne. Len mi napadla rovnako slávna odpoveď na otázku, kto nakrútil film o Králikovi Rogerovi: Ach, voľajakých 873 osôb.
Celkom určite to nie je jediný, ani najväčší paradox fenoménu módy, veď v napínavom filme moderných dejín, napísal Lipovetsky, si začíname uvedomovať, že móda nie je dobrým scenárom, ale žiadny lepší nemáme.
(Gilles Lipovetsky: Říše pomíjivosti. Móda a její úděl v moderních společnostech. PROSTOR, Praha 2002, preklad Martin Pokorný.)
