Trpká pravda
Všetci sme boli doteraz presvedčení, že 12. apríla 1961 sovietska raketa vyniesla do kozmu prvého človeka Jurija Gagarina. Pamätného dňa ohlásil Sovietsky zväz úspešný štart – oblet Zeme a pristátie. Tento počin sa na celom svete oslavuje ako nesporný úspech niekdajšieho Sovietskeho zväzu a Gagarin sa stal jedným z najväčších hrdinov v histórii ľudstva.
Po páde sovietskeho komunizmu a rozpade krajiny Sovietov sa otvorili kremeľské archívy a odhalili šokujúcu pravdu – príbeh, ktorý mal navždy zostať utajený. Dodnes sa oficiálne miesta v Mosve ku skrývanej pravde nepriznali a ešte aj nedávno sa pripomínalo 41. výročie kozmického letu a „prvenstva“ Jurija Gagarina. Ten však zrejme nebol prvým človekom vo vesmíre. Pravda o skutočne prvom sovietskom kozmonautovi Vladimirovi Iľjušinovi vychádza na povrch.
Tajný zoznam adeptov
Sovietsky kozmický program mal jedno zásadné pravidlo – mená všetkých adeptov na let do vesmíru držali v tajnosti. Iba pred niekoľkými rokmi odhalené fakty z kremeľských archívov dokazujú, akou mierou zasahovalo štátne a stranícke vedenie do činnosti sovietskych odborníkov na raketovú techniku a kozmické lety.
V októbri 1960 zlyhal počas štartu prvý stupeň rakety. Namiesto toho, aby vyštartovala, zostala raketa sedieť na odpaľovacej rampe. Bez ohľadu na všetky varovania a zásady bezpečnosti rozkázal Kremeľ technikom, aby odstránili chyby a aby raketa ešte v ten deň vzlietla k oblohe. Maršal Nedelin, náčelník raketových strategických síl, sedel osobne v kresle oproti rakete pripravujúcej sa na štart. Kreslo mu museli do tejto nebezpečnej zóny postaviť na jeho priamy rozkaz. Bolo to v rozpore so všetkými predpismi. Všetci okolo to vedeli, ale každý si uvedomoval, že ak bude protirečiť veľkému šéfovi, zajtra sa ocitne bez práce.
Počas inšpekcie prvý stupeň rakety náhle explodoval a v obrovskej ohnivej guli sa doslova vyparil nielen maršal Nedelin, ale aj ďalších približne dvesto prítomných ľudí. Sovietske vedenie túto neuveriteľné tragédiu potvrdilo až po tridsiatich rokoch. Moskovská televízia ORT len nedávno uviedla, že nosná raketa N1 explodovala spolu až štyrikrát a spôsobila tak veľké ľudské a materiálne škody.
Obete bez verejného ocenenia
Ďalšie kremeľské, doteraz utajované dokumenty naznačujú, že ešte pred Gagarinom a jeho historickým letom zahynulo pri výcviku a prvých pokusoch vypustiť človeka do vesmíru najmenej sedem sovietskych kozmonautov. Boli to Ladovskij, Šiborin, Mitkov, Dolgov, Belokonov, Kačur a Gračov. Nikdy sa za svoju priekopnícku prácu, ani za to, že obetovali svoje životy pre vyšší záujem krajiny, nedočkali verejného ocenenia. Ich mená zostávajú v kremeľských archívoch na tajnom zozname kozmonautov tragicky zahynutých počas prvých rokov sovietskeho kozmického programu.
Kozmické lety mali na začiatku len málo spoločného s precíznou vedou, najmä pokiaľ išlo o pristátie. Jeho miesto bolo možné určiť iba približne. Často trvalo celé hodiny, kým sa podarilo nájsť modul. Kým americkí astronauti pristávali do mora, ruskí na pevninu, pričom zo začiatku museli z modulu vyskakovať s padákmi na chrbtoch.
V ten slávny deň 12. apríla 1961 hlásilo niekoľko svedkov, že sa Gagrinov padák objavil nad poľom, kde pracovali. Krátko potom, ako ho kolchozníci pohostili dyňou, priletel vrtuľník a Gagarin bol preč. V tejto súvislosti sa hovorí o častej manipulácii s faktami. Existujú napríklad dve verzie fotografie, z ktorej boli vyretušovaní dvaja kozmonauti počas výcviku. Takáto prax prebúdzala v kozmonautoch pocit hnevu, ale nemohli proti tomu nič robiť.
Byť prvý za každú cenu
Nikita Chruščov bol údajne priam posadnutý myšlienkou dostať ako prvého človeka do vesmíru sovietskeho kozmonauta. Vedúci kozmického programu Sergej Korolev mal jeho príkaz vyplniť za každú cenu. Pravdepodobne najvhodnejším kandidátom na túto úlohu bol podplukovník Vladimir Iľjušin, jeden z najpopulárnejších a najskúsenejších sovietskych pilotov. Na konte mal tucet rýchlostných rekordov, ako aj svetový výškový rekord. V roku 1959 dosiahol výšku takmer tridsať kilometrov. Testoval mnohé stroje vrátane lietadiel konštruktéra Suchoja.
Vladimir Iľjušin pochádzal z významnej rodiny, jeho otec Sergej Iľjušin, generálny konštruktér a mimoriadne významný človek, navrhol celý rad stíhačiek a bombardérov, ktoré prispeli k víťazstvu nad fašistickým Nemeckom počas druhej svetovej vojny. Iľjušin mal za Stalina a neskoršie za Chruščova významné postavenie.
Vzťah staršieho slávneho konštruktéra a mladého skúšobného pilota bol napätý. Tvrdohlavý syn odmietol kráčať v stopách otca a nespútaná povaha mu nedovoľovala pokračovať v rodinnej tradícii. Vladimir sa držal svojho cieľa, stáva sa konštruktérom a skúšobným pilotom vojenských lietadiel. Svoj rozchod s otcom zavŕši v roku 1952 vstupom do konkurenčných závodov Suchoj. V päťdesiatych rokoch sprevádza vzťahy staršieho a mladšieho Iľjušina vzájomná nedôvera, predsa však víťazí vzájomná úcta a porozumenie. Koncom 60-tych rokov dostáva Vladimir za výškový rekord a obetavú službu vlasti titul Hrdina Sovietskeho zväzu.
Mladý Iľjušin zo začiatku myšlienku letu do vesmíru odmieta. Kozmický modul, riadený výhradne na diaľku letovým strediskom bez priamej účasti kozmonauta, sa mu zdá vhodnejší pre psov a laboratórne myši. Toto nie je poslanie pre najlepšieho skúšobného pilota v krajine. Napriek týmto výhradám vstupujú všetci najlepší priatelia V. Iľjušina do oddielu kozmonautov. Čerstvo vyznamenaný Iľjušin, inšpirovaný príkladom svojich súdruhov, mení svoje rozhodnutie a rozhodne sa stať prvým človekom, ktorého vyšlú do kozmu.
Slzy v očiach hrdinu
Pri prvom stretnutí amerických dokumentaristov s generálom V. Iľjušinom vo veci nakrúcania epizódy do dokumentárneho filmu, sa v jeho očiach objavili slzy. Akú úľavu musel pocítiť, keď mohol konečne odhaliť štyridsať rokov starú lož. Príležitosť byť prvým si musel vtedy podplukovník tvrdo vybojovať, a to i napriek sláve svojho otca a svojím leteckým úspechom. Zatiaľ čo iní skúšobní piloti v oddieli kozmonautov mali za sebou takmer dva roky príprav, Iľjušin musel podstúpiť niekoľkomesačný tvrdý výcvik, aby sa dostal na ich úroveň a pripravil sa na životnú výzvu. Všetky prípravy boli, pravdaže, tajné.
Podľa odtajnených dokumentov Iľjušin odštartoval za prísneho utajenia v module Rossija v piatok 7. apríla 1961. CIA ani ďalšie spravodajské služby Západu nepotvrdili, ani nevyvrátili, že majú informácie o štarte tejto kozmickej lode. Zo zdrojov blízkych Iľjušinovi vieme, že niekedy po treťom oblete zemegule a pred návratom stratil vedomie a spojenie medzi letovým strediskom a modulom sa prerušilo.
Sovieti sa údajne pokúsili o tri oblety, aby modul znovu zachytili. Počas letu teda došlo k neznámej poruche a Iľjušin bol niekoľko hodín vystavený podmienkam, ktoré jeho zdraviu neprospeli. V tom období nemali Sovieti vyriešené všetky problémy spojené s návratom a s pristátím na Zemi. Kozmonauti sa preto museli vo výške tri až šesť kilometrov nad zemou katapultovať a pristáť na padáku. Podľa nedávno sprístupnených dokumentov nebol Iľjušin katapultáže schopný a čakalo ho tvrdé pristátie vnútri modulu. Aj keď sa to zdá neuveriteľné, prežil.
Utrpel však ťažké zranenia.
V čase Iľjušinovho letu prebehlo svetom o tomto lete niekoľko správ. Jedna bola od istého britského reportéra z Moskvy, ďalšia z Francúzska a jedna dokonca z Bulharska. Všetko z nezávislých zdrojov. Sovietska tlač tieto informácie poprela. Moskovská vláda bola po tomto neúspechu zmätená a v rozpakoch. Let hodnotili ako obrovskú blamáž. O týchto zlyhaniach vedel iba úzky okruh zasvätených, to ostatné bola len šuškanda. Nikita Chruščov, ktorému vesmírny program slúžil ako propagandistický nástroj, nemohol podobné zlyhanie tolerovať.
Likvidácia dôkazov o prvej misii
Podľa tvrdenia, s ktorým Moskva neskôr oficiálne vyšla, sa mal Iľjušin zotavovať v jednej moskovskej nemocnici po mesiac starej automobilovej nehode. Podľa ďalšej správy utrpel zranenia pri autonehode už pred dvoma rokmi, ležal v kóme, takže s vesmírnym programom ani nemohol mať nič spoločného. A to napriek tomu, že počas tých dvoch rokov bol zdravý Iľjušin zachytený na dvoch fotografiách. Neskoršie sa zjavila ďalšia oficiálna informácia – Vladimira previezli do istej čínskej nemocnice na rehabilitáciu. Mal sa tam zdržiavať celý rok od svojho údajného letu.
Veľkou zhodou okolností sa v sobotu 8. apríla 1961, teda deň po Iľjušinovej nezdarenej misii, zišla porada vedúcich činiteľov sovietskeho vesmírneho programu, na ktorej sa predstavil ďalší kandidát na prvenstvo v dobývaní kozmu - poručík Jurij Gagarin. Materiály z tejto porady zverejnili až niekoľko rokov po jeho lete. Štyri dni po tejto porade štartuje Gagarinov raketa. Na Západe si kládli otázku: Bol Gagarin vôbec v rakete?
Piaty deň po Iľjušinovom lete, o ktorom sa sovietska tlač nikdy nezmienila, sa svet dozvedá o Gagarinovom triumfe. Iľjušinov let akoby nebol. Kremeľ likviduje všetky dôkazy o jeho misii vrátane filmov a fotografií a nariaďuje všetkým zúčastneným mlčať. Ak uvážime, že na Iľjušinovom výcviku a liečení sa podieľali tisíce ľudí, potom je to jedna z najväčšmi utajovaných akcií minulého storočia. Našli sa však dokumenty o príprave a štarte Iľjušina. Ani Vladimirovi Iľjušinovi nezostávala iná možnosť. Chcel pokračovať v kariére skúšobného pilota, takže sa zrejme dohodli, že bude mlčať a nechajú ho na pokoji.
Osudy ďalších protagonistov
Paradoxom je, že takto utajená zostala aj práca otca sovietskeho vesmírneho programu Sergeja Koroleva. Výbor pre udeľovanie Nobelových cien dva razy, v roku 1957 a 1961, kontaktoval Chruščova s tým, že chce hlavného sovietskeho konštruktéra navrhnúť na Nobelovu cenu. Korolev sa však dostal do povedomia verejnosti až dlhšie po jeho smrti.
Zaujímavé sú aj ďalšie osudy dvoch sovietskych vesmírnych protagonistov. Ak Gagarin nebol vo vesmíre prvý, musel si toho byť vedomý. Práve táto skutočnosť mohla viesť až k jeho ťažkostiam s alkoholom a výstrelkom na verejnosti. Sovietskemu vedeniu sa stal tŕňom v oku, lebo hrozilo, že verejne vyhlási čosi nebezpečné. Gagarin zahynul za čudných okolností s podplukovníkom V. Serioginom na Migu 15. Dnes už vieme, že sa ich stíhačka dostala do vzdušného víru iného lietadla. Celá vec sa vyšetruje a azda iróniou osudu je, že do čela vyšetrovacej komisie postavili Vladimira Iľjušina. Záverečná správa ponúkla viac otázok ako príčin havárie.
Iľjušinové ďalšie osudy sú primerané schopnostiam vynikajúceho odborníka. Nielenže ďalej lietal ako skúšobný pilot, ale stal sa aj významným konštruktérom. Je svojím spôsobom tragické, že ten, koho svet dodnes uctieva ako veľkého hrdinu, možno tento titul nosil neprávom. Na toho, ktorého chceli pochovať, sa nespomína. Hrdina ZSSR, generál poručík letectva Vladimir Iľjušin žije v Moskve na dôchodku.
