Neštítia sa zahryznúť do zdravotníctva
Začiatkom júna vyhlásil minister zdravotníctva SR Roman Kováč na seminári Fórum zdravia 2002, že sa od občanov v budúcom roku očakáva spoluúčasť asi desať miliárd korún. Dnes ročne priplácajú na svoje zdravie (za lieky atď.) asi šesť miliárd.
Predpokladám, že myslí na zákon o zdravotnom doplnkovom poistení a pripoistení, ktorý by mal do zdravotníctva priniesť ďalšie chýbajúce peniaze. Keďže mu tento zákon akosi v parlamente neprešiel, nie pre politickú nevôľu, ale jednoducho pre rad hrubých odborných chýb, dnes sa mu dobre rozpráva... S najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou až s istotou si už do kresla ministra zdravotníctva nesadne. Preto aj slová o spoluúčasti sa mu darí vyslovovať odľahčene, i keď mi pritom napadá slovko, s prepáčením, odbrzdene.
Na Nanga Parbat v šľapkách
Zdravotníctvo, aby dobre fungovalo, naozaj potrebuje viac peňazí. Štát za svojich poistencov - niečo vyše dvoch miliónov - dáva približne 13, 6 mld. korún, čo nie je ani 40 percent z toho, čo dávajú právnické a fyzické osoby. A práve tie sú takýmto nekorektným spôsobom prinútené solidarizovať so štátom a ťahať zaň horúce gaštany. Odmenou sú neustále kontroly „zlých“ zdravotných poisťovní, pohony na „hyperpreskribujúcich“ lekárov, vyhrážky lekárnikom, „plánovanie“ objemov zdravotných výkonov súvisiacich až so šikanom občanov atď. Akoby niekomu nedochádzalo, že nič, čo je nastavené na isté množstvo „energie“, ak ju nedostane, nemá šancu sa pohybovať.
Nik nemôže chcieť, aby sme so šiestimi litrami benzínu prešli dvesto kilometrov, keď ten stačí len na sto. V zdravotníctve táto axióma akoby neplatila. Pomôžem si ďalším prirovnaním. Prečo niekto od zdravotníkov neustále chce, aby zdolali Nanga Parbat iba v šľapkách a v bermudách?! Sme trénovaní, ale bez náležitého výstroja. Občan je však chudobný. Ťahať mu ďalšie peniaze z vrecák hraničí už s amorálnosťou.
Útok na Mickiewiczovu
Samozrejme, že som za uplatňovanie prísnych kontrolných mechanizmov. Vedeckú kandidatúru som si robila v Nemecku. Tam vládne duch, ako som si to pre seba nazvala, piatich P. Čiže Presnosti, Prísnosti, Precíznosti, Pedantnosti a Poriadkumilovnosti. Nie je ničím prekvapujúcim - veď len v minulom roku sa viedlo asi 5000 súdnych sporov s tými lekármi, ktorí úmyselne predpisovali lieky iba istých firiem, za čo prijímali rozličné materiálne výhody - že nemecké zdravotné poisťovne vynakladajú až 30 percent zo svojich prevádzkových nákladov práve na kontrolnú činnosť. Niekedy však mám pocit, že u nás sa lekári kontrolujú aj preto, aby sa „niekto“ dozvedel, ako sa dá za takýchto schudobnených podmienok ešte liečiť. Nerobím si ilúzie, že sivá ekonomika nefunguje ani v zdravotníctve. Spomeňme si na predražené tendre, nevýhodné zmluvy pre štát, výhodné pre riadiacich pracovníkov, divokú liekovú politiku, tajomstvom zahalené privatizačné aktivity, čudné predaje a nákupy atď. Sú taktiež bežnou súčasťou zdravotníckeho ekonomického „folklóru“.
A akoby toho za tie roky ešte nebolo dosť. Pred niekoľkými dňami zatrúbil minister Kováč do opätovného útoku proti existencii Fakultnej nemocnice na Mickiewiczovej ulici v Bratislave. Poznám ju dobre. Pracovala som v nej takmer šestnásť rokov, neskôr ako zástupkyňa prednostu ORL kliniky pre pedagogiku. Nebudem hovoriť o špičke slovenskej medicíny, ktorá v nej pracuje, o zohraných tímoch ľudí, o vynikajúcich výsledkoch, ale upriamim pozornosť na možnosti jej naozajstnej materiálnej renesancie. Pre ďalší rozvoj FN sa v minulosti navrhovali viaceré varianty, z ktorých najviac podporovaný zo strany Lekárskej fakulty UK a FN bola dostavba univerzitného komplexu na Rázsochách v Bratislave. Stavbu nemocnice však v roku 1990 zastavili a odvtedy sa žiadna administratíva MZ SR nepodujala uvedený projekt dokončiť vzhľadom na finančnú náročnosť. Odhaduje sa na 4,5 miliardy korún. Preto druhý variant rekonštrukcie za asi 600 miliónov priamo hlavného areálu FN tiež výrazne podporovalo jej vedenia ako aj LF UK.
Začal to Tibor Šagát
Tretím variantom bolo strategické spojenie s niektorou z iných bratislavských nemocníc. Ministerstvo navrhovalo Nemocnica Sv. Cyrila a Metoda s tým, že by sa vybudoval ďalší blok s 540 lôžkami, ktorého náklady sa odhadovali asi na 2,5 mld. Sk. Tento projekt však nenašiel podporu LF UK ani FN. Za priechodný variant sa považovalo spojenie FN s Nemocnicou s poliklinikou Ružinov, čiže spojenie dvoch zariadení porovnateľnej veľkosti. Vzhľadom na štruktúru jednotlivých kliník a oddelení v oboch inštitúciách malo dôjsť k vytvoreniu celku, ktorý by obsahoval všetky atribúty komplexnej nemocnice so všetkými špecializáciami. Totiž dovtedy v Bratislave nejestvovala nemocnica, ktorá by sa mohla označiť za schopnú postarať sa o pacienta po každej stránke. Vo FN absentuje lôžkové ARO, FRO, oddelenie plastickej chirurgie, popáleninové oddelenie, v Ružinove zasa nie je napríklad imunológia, genetika, súdne lekárstvo. Avšak „zrýchlené“ (1. decembra 2001, v priebehu poobedia) spojenie prinieslo veľa nervozity, nevyjasnených otázok, narušených kompetencií.
Verejnosti sa spojenie prezentovalo ako snaha o ekonomizáciu, redukciu lôžkových kapacít. Akosi v tom frmole však všetkým ušlo, že už začiatkom roku 2000 sa o „vypratanie“ FN z lukratívnych priestorov usiloval i predchádzajúci minister zdravotníctva Tibor Šagát. Súčasťou FN sú totiž aj lukratívne budovy, akou je napríklad ortopédia na Hlbokej ceste či ORL na Zochovej ulici. A tak Šagáta (pomáhal mu pri tom vysoký úradník na MZ SR Rudolf Š., v roku 2002 obvinený z brania úplatku) proti FN bol taký prudký a zároveň taký priehľadný, že vážne ochorenie prezidenta Rudolfa Schustera bolo už len povestnou zámienkou na ministrovo odstúpenie.
Dobrá aj prihlúpla lož?
Zdá sa však, že myšlienky vysťahovania FN sa nevzdal ani Roman Kováč (nastúpil 1. júla 2000). Jeho nedávne vyjadrenie ohľadne tejto nemocnice doslova vyrazilo dych významnej časti bratislavskej zdravotníckej verejnosti. Na druhej strane však konečne jasne artikuloval, o čo mu vlastne išlo v prípade tak kontroverznej a toľko medializovanej fúzie FN s ružinovskou NsP. Veď najskôr vedenie MZ SR obidve nemocnice presviedčalo, že všetko do detailov premyslelo, ba priam bravúrne pripravilo. Až poslanecký prieskum musel demaskovať túto prihlúplu lož. Potom osadenstvá nemocníc presviedčali, že sa de facto nič nebude meniť, žiadne prevádzky rušiť, že v Ružinove bude traumatologicko-chirurgická časť a v starej FN na Mickiewiczovej sa budú viac rozvíjať internistické disciplíny. Zamestnanci oboch inštitúcií však tento zámer prehliadli a protestovali, že nejde o transformačný krok, ale o prípravu privatizácie lukratívnych budov FN.
Ozval sa aj (už bývalý) námestník riaditeľa FN, tieňový minister za stranu Smer primár Juraj Štofko, ktorého slová hovorca ministerstva zdravotníctva hodnotil ako „typické reči opozičného politika“. Postupne sa pravda začala ukazovať v čoraz ostrejších kontúrach. Najskôr sa hovorilo len o odpredaní „satelitov“ FN s tým, že financie sa majú použiť na dobudovanie FN na Mickiewiczovej. Hneď na to minister Kováč tvrdil, že to nie je pravda, „lebo keby som tak chcel urobiť, aj tak by som to do volieb nestihol“. Dnes už neplatí žiadna verzia. Na svete je totiž staronová, šagátovská: treba zrušiť komplex na Mickiewiczovej a celú FN predať.
Ohlasovaná likvidácia nebola (v slovenskej demokracii stále platí, že moc vládne, nediskutuje) prerokovaná s LF UK. Akoby jej vedenie nestálo ani len za krátky oznam. Nahlas sa však už hovorí o známych vysoko postavených privatizéroch, ktorí si brúsia zuby na majetok FN. Že nejde o plané strašenie, dokladuje aj fakt, ako sa „zrýchlene a konšpiratívne“ sprivatizovala NsP v Bardejove v prospech nominantov za SDKÚ, v neprospech občana a štátu. Tí sú pre pravicovú časť vlády len nástrojom na dosahovanie svojich doslova koristníckych cieľov. A neštítia sa zahryznúť ani do zdravotníctva. Neprekáža im ani to, že do vážne chorého.
