Nemeckí Turci alebo tureckí Nemci?

„V škole som nebol nikdy najlepší. Ale zato najdrzejší,“ začína svoje rozprávanie Remzi Kaplan, podnikateľ tureckého pôvodu žijúci v Berlíne. Ako dvanásťročný prišiel s rodičmi do Nemecka. Pôvodne chceli zostať len pár rokov, zarobiť peniaze na dom a pekný pozemok v Turecku, a ísť domov.
Počet zobrazení: 2042

„V škole som nebol nikdy najlepší. Ale zato najdrzejší,“ začína svoje rozprávanie Remzi Kaplan, podnikateľ tureckého pôvodu žijúci v Berlíne. Ako dvanásťročný prišiel s rodičmi do Nemecka. Pôvodne chceli zostať len pár rokov, zarobiť peniaze na dom a pekný pozemok v Turecku, a ísť domov. Z „pár rokov“ bol celý život, Remzi Kaplan chodí do Turecka už iba služobne a jeho deti poznajú krajinu svojich starých rodičov z letných dovoleniek.

Píše sa rok 1961. Nemecké hospodárstvo vykazuje neuveriteľnú konjunktúru, počet voľných pracovných miest je vyše pol milióna, registrovaných nemeckých nezamestnaných okolo 180 tisíc. Situáciu čiastočne zapríčinila aj stavba berlínskeho múru v roku 1961, obmedzujúca dovtedajší pohyb pracovných síl. Dopyt je najmä po nízkokvalifikovanej pracovnej sile, treba robotníkov k bežiacim pásom a automatizovanej výrobe. Ďalej na stavby alebo do textilných dielní.

Spolková vláda uzatvára v roku 1961 Zmluvu o nábore tureckých pracovných síl pre nemecký pracovný trh. Podobné zmluvy uzatvára so Španielskom, Portugalskom, Talianskom, Gréckom a Juhosláviou. V rokoch 1955 až 1973 využije možnosť pracovať v NSR spolu 14 miliónov cudzincov, tzv. gastarbeiterov, doslovne preložené „hosťujúcich robotníkov“. Tzv. rotačný princíp, ktorý predpokladá dvoj-, maximálne trojročné pracovné zmluvy a potom nábor nových síl, však zaznamenáva vážne trhliny: zamestnávatelia musia zaúčať nových ľudí odznova, čím strácajú čas a osvedčených robotníkov. Robotníci, napriek tomu, že žijú v neuveriteľne skromných, na vyspelú európsku krajinu niekedy až v neľudských podmienkach, nemajú ešte našetrených toľko financií, koľko si predstavovali. A tak zostávajú.

Organizovaný návrat do vlasti

„Pred dvadsiatimi rokmi bolo veľmi ťažké osamostatniť sa,“ hovorí Remzi Kaplan. „Cudzincovi tu nikto neveril, tobôž Turkovi. Dnes je to už lepšie. Aj my sme sa naučili byť serióznejší.“ Po vzore svojho otca, ktorý si spolu s nemeckým spoločníkom založil firmu, to skúsil Remzi na vlastnú päsť. Najprv predával turecké špeciality, ovčí syr, olivy, jahňacinu, po ktorých bol neuveriteľný dopyt. Darmo, nemecká kuchyňa sa tureckej ani zďaleka nevyrovná a špeciality mizli z pultov tureckých obchodíkov neuveriteľnou rýchlosťou. „Ale nebolo to len v tom. Boj o zákazníka nie je jednoduchý. Moja manželka stála so mnou dvanásť rokov na trhu a predávala - za každého počasia. Zákazníci aj pri mínus 20 stupňov Celzia vedeli, že Kaplan príde. Iba tak sa dá vybudovať dôvera.“

Nielen v podnikaní to nemeckí Turci nemali ľahké. V novembri 1973, v čase prvého ropného šoku, spolková vláda zastavila nábor pracovných síl a povolený bol vstup na územie NSR len rodinným príslušníkom tých, ktorí tam pracovali. Počas nasledujúceho roka sa do NSR prisťahovalo takmer 250 tisíc Turkov, všetci v rámci možnosti prisťahovania rodiny. O desať rokov neskôr, v roku 1983, nasledovali opatrenia podporujúce návrat do vlasti: 10 500 nemeckých mariek pre každého, kto odíde, plus suma sociálneho a zdravotného poistenia, ktorú zamestnanec počas odpracovaných rokov odviedol, plus 1500 mariek na dieťa.

Múry v hlavách ľudí

V súčasnosti žijú v NSR okolo dva milióny občanov tureckej národnosti. Už štyri generácie je pre nich domovom Nemecko. Vlastne – domovom? Stále sa cítia izolovaní, diskriminovaní, nepochopení. Čoraz viac mladých dievčat začína nosiť moslimskú šatku na hlave ako znak odmietnutia nemeckej a identifikovania sa s moslimskou komunitou. Mladí ľudia, ktorí inú spoločnosť ako nemeckú nepoznajú, charakterizujú svoj vzťah k Nemcom slovami „my“ a „oni“. Problémom sú nedostatočné výsledky žiakov na školách, jazykové problémy a zvyšujúci sa počet nezamestnaných práve v tejto skupine obyvateľstva.

Prvá generácia Turkov musela prežívať existenčné problémy, druhá bola poznačená životom v dvoch kultúrach: dopoludnia nemecká škola, poobede osmansko-islamská výchova, založená na hodnotách absolútne odlišných od nemeckých (napr. poctivosť dievčaťa až do vydaja, neobmedzená autorita otca, žena ako vychovávateľka detí a v domácnosti atď.). Tretia generácia nemá domov, s ktorým by sa identifikovala, a bežné sú situácie, že učiteľka povie tureckému dieťaťu v škole „porozprávaj nám niečo o svojej vlasti“, pričom ono sa narodilo v Hamburgu a v Turecku bolo raz v živote. Aj to ilustruje akúsi neochotu nemeckej spoločnosti chápať problémy tejto najväčšej menšiny v plnej šírke. Na tureckých prisťahovalcov nebola nemecká spoločnosť pripravená, chýbali a stále chýbajú nástroje podporujúce integráciu. Školy, jazykové kurzy, motivácia a orientácia v oblasti práce – to všetko sa usilujú Nemci dobehnúť až teraz, keď sa prijatím nového prisťahovaleckého zákona charakterizovalo Nemecko ako „prisťahovalecká krajina“. Doposiaľ tomu tak nebolo, napriek tomu, že počet cudzincov žijúci v NSR bol oveľa vyšší ako v krajinách, ktoré sa označujú za prisťahovalecké.

„Po tridsiatich rokoch života v Nemecku mám byť pre nich stále gastarbeiter?“ pýta sa Remzi Kaplan. Jeho deti hovoria perfektnou nemčinou, pracujú v otcovej firme na výrobu mäsových špízov pre tureckú lahôdku s názvom Döner kebap. V Nemecku sa cítia doma, poznajú systém, ľudí, zvyky. „Všetko chce trpezlivosť,“ hovorí Remzi. „Musíme predovšetkým zbúrať múry v hlavách ľudí, a na to treba čas. My sme to za 40 rokov nezmenili, azda našim vnúčatám sa to podarí.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984