Most pre migrantov

Turecký zväz Berlín – Brandenburg založili v roku 1991. Vzhľadom na vtedy tridsaťročnú históriu migrácie tureckých občanov do Nemeckej spolkovej republiky, nebolo to trochu neskoro? - Bolo. Turci zakladali svoje organizácie hneď po príchode, tie však mali vždy niečo spoločné s rozličnými politickými hnutiami v Turecku. Ich cieľom bolo takpovediac zachrániť Turecko z diaľky.
Počet zobrazení: 855

Safter Cinar , člen Predstavenstva Tureckej obce v Nemecku

Narodil sa 20. mája 1946 v Bruseli. Od roku 1967 žije v Berlíne, kde ukončil štúdium podnikovohospodárskej náuky. V rokoch 1979-1991 pracoval ako spolupracovník pre poradenstvo na školách, od roku 1991 je vedúcim poradenskej kancelárie pre cudzincov pri Nemeckom odborovom zväze s pôsobnosťou pre Berlín a Brandenbursko. V rokoch 1985-1991 vykonával funkciu predsedu odborového zväzu pre výchovu a vedu v Berlíne. Je zakladajúcim členom Cudzineckého výboru v Berlíne a Federácie tureckých spolkov rodičov v Nemecku. Spoluzakladal aj Tureckú obec v Nemecku, od roka 2002 je členom jej spolkového predstavenstva. V roku 1991 sa stal hovorcom Tureckého zväzu Berlín-Brandenburg. Je nemecký a turecký štátny občan, ženatý, má dve dcéry.

Turecký zväz Berlín – Brandenburg založili v roku 1991. Vzhľadom na vtedy tridsaťročnú históriu migrácie tureckých občanov do Nemeckej spolkovej republiky, nebolo to trochu neskoro?

- Bolo. Turci zakladali svoje organizácie hneď po príchode, tie však mali vždy niečo spoločné s rozličnými politickými hnutiami v Turecku. Ich cieľom bolo takpovediac zachrániť Turecko z diaľky. Oveľa neskôr, asi v polovici 80. rokov, sme si uvedomili, že v NSR natrvalo zostaneme a aby sme mohli presadzovať svoje záujmy, musíme sa organizovať v rámci tunajšej spoločnosti. Prvé pokusy stroskotali na hádkach o tureckej politike. Naši členovia môžu robiť, čo chcú, ale v stanovách jasne stojí, že my ako zväz sa k politike Turecka nevyjadrujeme. Odstup od tureckej politiky je veľmi dôležitý: inak sa stále diskutuje iba o ideológii alebo sme roztrieštení, teda bez šance na dlhšiu existenciu. Sústredíme sa na tunajší život.

Koľko členov má zväz?

- K číslam nepoviem nič, pretože keď sa pýtame organizácií, ktoré združujeme, koľko majú členov, skončíme pri trojmiliónovom počte Turkov v Berlíne – každá zveličuje. Spolky, ktoré sú u nás združené, však zastupujú Turkov žijúcich v Nemecku, nie tých konzervatívnych alebo viazaných na Turecko.

Uskutočňujete veľa podujatí. Odkiaľ máte financie?

- Aj to je bod, kde kritizujeme nemeckú politiku voči menšinám. Nie sme financovaní ako zástupcovia menšín, ako je to v Holandsku alebo škandinávskych krajinách. Tam síce jestvujú kritériá, no kto ich splní, dostane peniaze. Tu to nie je možné a ak chceme dostať peniaze, musíme mať projekty. Máme rozličné, sčasti ich financuje berlínsky senát, sčasti Spolkový ústav pre prácu – to sú tie, ktoré sa týkajú trhu práce. Všetky sú časovo limitované. Keďže finančné prostriedky sú veľmi skromné, hľadáme partnerov, napríklad v politických nadáciách. Alebo sponzorov, hoci sponzorstvo je vždy obmedzené na jednotlivé podujatia. Najťažšie je zabezpečiť financovanie natrvalo.

Prečo mali zakladatelia predchádzajúcich organizácií potrebu vyjadrovať sa k politike Ankary?

- Mnohí sem prišli z politických dôvodov. Nie pre prácu, ale preto, že im Turecko bolo už názorovo primalé. Počas prvých desaťročí boli všetci presvedčení, že sa vrátia domov. Chceli sa vrátiť „do lepšieho“. V tom čase sa uskutočnili v Turecku dva vojenské prevraty, v rokoch 1971 a 1980. Napokon, aj v Nemecku boli pokusy organizovať ľudí.

Keby sa tu udialo na politickej úrovni čosi, čo súvisí s Tureckom, nezaujmete k tomu stanovisko?

- V princípe nie. Hoci – ak by išlo o násilie... Ak však ide o obsah, nie. Je tu niekoľko spolkov, ktoré sú v takomto prípade aktívne.

Zväčša majú náboženský charakter. Vyjadrujete sa k náboženským otázkam?

- Z náboženského hľadiska sme neutrálni, sme svetská organizácia. Iste, v tomto smere máme svoje predstavy – o islame, o výučbe náboženstva a podobne. To je v dôsledku diskusie, ktorá tu prebieha a ide v nej o možnosť vykonávania základných náboženských praktík. To však nie je otázka náboženstva, ale skôr politiky. K tomu sa, samozrejme, vyjadrujeme.

V diskusii o vyučovaní islamu na školách túto myšlienku podporujete?

- Áno. Alebo zabíjanie zvierat kóšer spôsobom, čo bolo aktuálne pred niekoľkými mesiacmi. Či možnosť pre dievčatá a mladé ženy nosiť šatku na hlave aj počas vyučovania. Neinterpretujeme islam, nehovoríme, či je v rámci neho šatka pre ženy povinná alebo nie. To nie je naša vec, za to sú zodpovední veriaci. My iba presadzujeme názor, že ľudí nemožno diskriminovať na základe ich oblečenia.

Je nosenie šatky v Turecku povolené?

- Dobrá otázka. Na ulici áno. Ale na oficiálnych a verejných miestach je to zakázané, rovnako ako na univerzitách. Ak chce mladá žena nosiť šatku, nesmie študovať.

Nie je to trochu zvláštne, že tu presadzujete veci, ktoré ani v Turecku nie sú povolené?

- Otázky islamu sa stali v poslednom čase aktuálne, a to nielen po 11. septembri 2001. Pozrite, v Nemecku žije niekoľko miliónov moslimov, a s tým sú spojené naozaj rozličné veci, napríklad stavanie mešít. Pre Nemecko je mnoho vecí nových, a tie sa usilujeme presadzovať.

V princípe teda konáte tak, že Nemecko je vaša vlasť.

- Pre nás je to vlasť, len tunajšia politika to vidí inak. A to je náš problém.

Ako zväz presadzuje revidovanie vety „Nemecko nie je prisťahovaleckou krajinou“? Aké máte na to dôvody?

- Čísla. Keď si ich pozriete a potom počúvate od politikov, že NSR nie je prisťahovaleckou krajinou... Každému musí byť predsa jasné, že táto téza je nezmysel. Ale ide o ideológiu, ktorá prináša hlasy a s tými sa dajú vyhrať voľby. Kresťanskodemokratická únia (CSU) sa pred rokom usilovala spomínanú vetu trocha poopraviť na „Nemecko nie je klasickou prisťahovaleckou krajinou“. To je rovnako slabomyseľné. Všetky tie mená s koncovkami -loski, -loschewski, -kow a podobne sú rýdzo nemecké? Bavorský minister vnútra Beckstein nedávno vyhlásil, že ak CSU vyhrá voľby, budú novelizovať prisťahovalecký zákon. Pokojne to môžu urobiť. Lenže práve Bavorsko je krajina, ktorá migrantov potrebuje najväčšmi – nedávno tam odsúhlasili import 4000 pracovných síl na upratovanie. Voľby sa však blížia a oni hovoria takéto nezmysly. Nepresadzujeme pozíciu otvorených hraníc, ale Nemecko je prisťahovaleckou krajinou, a to sa musí jednoducho zobrať na vedomie.

Ste spokojní s novým prisťahovaleckým zákonom?

- Vôbec nie. Naša pozícia znie: radšej nijaký ako takýto zákon. V princípe sa skladá z troch základných častí: nábor pracovných síl, vstup cudzincov na územie NSR a integrácia. V kapitole o vstupe cudzincov na územie NSR je množstvo obmedzení, predovšetkým prisťahovanie detí za rodičmi žijúcimi v Nemecku. Štát sa nemá čo starať do toho, kedy si ja sem dovediem svoje dieťa.

Ak dovolíte, je aj v záujme štátu, aby sem dieťa prišlo skôr, pretože má lepšie šance na integráciu.

- Aj „štát“ si je vedomý, že sa ho to netýka. To sa ukazuje pri druhom diskriminačnom opatrení, a to, že obmedzenia neplatia pre všetkých. Ak je jeden z rodičov Nemec, môže sa dieťa prisťahovať do osemnásteho roku života, ak je občanom EÚ, do dvadsiateho prvého. Pri nábore vysokokvalifikovaných pracovných síl platí vek 18 rokov. Len v prípade KANAKEN sa sem dieťa môže prisťahovať do dvanástich rokov. Preto všade otvorene hovorím: To je KANAKENGESETZ. Prečo zákon neplatí pre všetkých rovnako? To je protiústavné, predpisovať rodičom, kedy sa sem môže ich dieťa prisťahovať. No a tretia vec – získanie povolenia na pobyt je oveľa ťažšie ako predtým. Sčasti dokonca ťažšie ako získanie občianstva. To je čosi, čo nemôžeme akceptovať. Ak sa hovorí o integrácii, všetko sa vždy končí pri jazykovom probléme. To je nemecká choroba. Myslia si, že cez znalosť reči sa uskutoční integrácia, čo je absolútne nesprávne. Nik nepopiera, že musím ovládať reč krajiny, v ktorej žijem.

Noví prisťahovalci sem prichádzajú zväčša ako manželia. Majú preto nejakú výhodu?

- Spoločnosť im chce poskytnúť možnosť vzdelania, aby sa mohli integrovať, čo vítame. Myšlienka tzv. integračných kurzov pochádza pôvodne z Holandska. Šesťsto hodín rozdelili na 300 hodín výučby jazyka, 150 hodín náuky o spoločnosti a 150 hodín orientácie na trhu práce. U nás máme 30 hodín náuky o spoločnosti, trochu náuky o pracovnom trhu a zvyšok tvorí výučba jazyka. Nemá ísť predsa o to, aby niekto ovládal nemčinu ako Goethe! Prisťahovalci sa musia naučiť hovorovú reč, no na druhej strane musia poznať spoločenskú štruktúru, vzdelávací a zdravotný systém, a treba ich pripraviť na to, aby si vedeli sami zarobiť peniaze.

Takže s kurzami nie ste spokojní?

- Myšlienka je v princípe správna, ale jej realizácia... Obávam sa, že to nepôjde. Navyše, ministerstvo vnútra malo v úmysle zaviesť opatrenie, že ten, kto sa nezúčastní na integračných kurzoch, musí sa vrátiť do svojej vlasti. Samozrejme, vedeli, že to nejde, pretože nemôžu poslať preč niekoho, kto prišiel ako manžel či manželka – a vzťahuje sa na neho článok 6 ústavy – len preto, že sa nezúčastnil na kurze. Preto zákon hovorí, že ak sa ktosi na ňom nezúčastní, bude sa na to prihliadať pri predĺžení jeho povolenia na pobyt. Zastávame názor, že namiesto trestov je lepšie využiť motiváciu. Čo je najväčším problémom prisťahovaných partnerov? Že nemôžu pracovať, čakacia lehota je prinajmenšom dva roky. To môže pokojne zostať, ale nech je aspoň záruka, že po kurze bude dotyčná osoba môcť nastúpiť do práce. To je najlepšia motivácia. Obávam sa však, že situácie nebude lepšia ani o desať rokov a všetko sa obráti proti migrantom.

Akceptujem vaše stanovisko, ale vzhľadom na mieru nezamestnanosti sa štát musí brániť príchodu nových, často nekvalifikovaných ľudí.

- Podľa ustanovení nového zákona neprejde cez hranice nik, ani jeden navyše. Nik, kto tu už predtým nebol. Počet migrantov sa prisťahovaním členov rodiny zasa tak drasticky nezvyšuje. Navyše, to nemôže nik zakázať. Ostatné pravidlá v prospech prisťahovania určuje výlučne štát.

Podľa vás teda problém prisťahovania nespočíva v obmedzenom trhu práce?

- Nie, nemyslím. Aspekt trhu práce je dôležitý, ale nie najdôležitejší.

Ktoré sú ďalšie?

- Tým hlavným je naozaj ešte stále pretrvávajúca mylná predstava o spôsobe zaobchádzania s migrantmi. V zákone nenájdete ani slovo o tom, že ľudia majú byť rovnocenní, že majú mať rovnaké šance na trhu. Preto máme nedobré výsledky vo vzdelávacom systéme. Ten súvisí s trhom práce, samozrejme. Áno, chýbajú pracovné miesta, ale ak by aj všetci mladí Turci skončili školu s dobrými výsledkami, prácu nezoženú. Dejú sa tu veci, akoby Nemecko bolo krajinou s výlučne nemeckými a kresťansky orientovanými žiakmi. Čísla hovoria za všetko: takmer 70 percent žiakov opúšťa v Berlíne školu s veľmi zlými výsledkami.

Prečo?

- Úspech vzdelávania ovplyvňujú tri faktory: bytové podmienky – v istých častiach Berlína bývajú takmer výlučne prisťahovalci a s väčšinou spoločnosti nemajú takmer nijaký kontakt, rovnako je to v školách. Ďalej, veľká časť Turkov si hľadá životného partnera v Turecku, a integrácia takejto rodiny sa začína od nuly, hoci jeden z manželov tu žije už niekoľko desaťročí. No a po tretie, sledovanie médií – turecké satelitné programy, noviny a tak ďalej. My však zastávame názor, že to sú základné práva, o tom sa nemá čo diskutovať. Nik nemá diskutovať o tom, koho si ja zoberiem za manželku, ani o tom, ktorý kanál si na televízore zapnem. Dobrá politika musí tieto veci zobrať ako fakt a uvažovať, ako ich zosúladiť so vzdelávacím systémom. To sa však nerobí a hovorí sa radšej o tom, že tunajší Turci by sa mali sobášiť s nemeckými občanmi. Vzdelávací systém sa musí zreformovať.

Vzdelávanie je však sčasti aj vec rodičov.

- Ak s nimi hovoríte, povedia vám protichodné stanoviská. Na jednej strane chcú, aby sa deti učili a boli v škole úspešné. Na druhej rodičia tvrdia: „Postaráme sa, aby si doma vyrastal v tureckej kultúre a reči.“ Nerobia to preto, že chcú byť zlomyseľní, no právom sa obávajú, že vzdelávacie zariadenia nebudú podporovať ich reč a kultúru a deti sa im odcudzia. Takýto strach potom vedie k tomu, že doma robia všetko väčšmi „na turecký spôsob“ ako za normálnych okolností. Nedá sa zhora direktívne prikázať, čo sa má robiť v školách. Musí sa to určiť na mieste, podľa podmienok – no politika má vytvárať podmienky. Rodná reč a kultúra sa musia podporovať, pretože slúžia integrácii. Pozrite si výchovný systém: po štyridsiatich rokoch existencie migrantov v tejto krajine a ôsmich miliónoch tzv. cudzincov nemáte v učebných plánoch či učebniciach takmer nič o migrácii a s tým spojených otázkach.

Predsa len sú Turci v porovnaní s Juhoslovanmi či Španielmi od tejto kultúry najviac vzdialení...

- To je naozaj problém, hoci – talianske deti v Nemecku dosahujú rovnako zlé výsledky v škole ako turecké. No o tom sa nehovorí, pretože, povedzme si, to sú európski kresťania. Pre ľudí turecko-islamského razenia je ťažké prispôsobiť sa. Nedá sa však očakávať, že ľudia z večera do rána zabudnú na svoju vlasť. Najviac starostí mi spôsobuje fakt, že táto spoločnosť neakceptuje prisťahovalcov a tí sa tu ešte stále cítia ako cudzinci. Keď sa rozprávate s mladými Turkami, ktorí nie sú vždy na chvoste spoločnosti, majú dobré vzdelanie, nazývajú Nemcov „oni”. „My“ a „oni“. To je sociálna katastrofa. Politici hovoria, že Turci sa nechcú integrovať. To je hlúposť. Ako sa v Nemecku narodené a vyrastajúce dieťa nemôže chcieť integrovať? Keď však s ním zaobchádzate ako s cudzincom, dochádza k nacionalistickému šovinizmu. Aby ste mi nerozumeli zle: aj Turci majú zodpovednosť a musia niečo pre svoju integráciu urobiť. Politika však určuje rámec, v ktorom sa pohybujeme, a ten je nedostatočný.

Ale princíp spoločenského úspechu je predsa dobré vzdelanie, čo znamená dobrú prácu a spoločenské uznanie. Má to byť teda v záujme Turkov samých, nielen v záujme nemeckej politiky.

- Áno, ale spoločnosť im túto možnosť nedáva. To je moja téza.

Celú vinu teda pripisujete spoločnosti?

- Celú alebo polovičnú, neviem. No ako som už povedal, spoločnosť určuje rámec, v ktorom sa pohybujem. A tento rámec zriedka nie je diskriminačný.

Znie to, akoby turecké deti a mládež boli úplne nevinní a za všetko mohla politika...

- Politika bola predsa zlá od začiatku. Celých štyridsať rokov, posledné štyri roky nevynímajúc.

Je však mnoho príkladov tých, ktorí to zvládli a sú úspešní.

- Viete, sú rodiny, kde rodičia nevedia čítať a písať a ich deti sú géniovia. V nijakej spoločnosti nie je všetko len negatívne. Vždy však hovorím, že tí, ktorí majú dobré výsledky v škole, ich majú nie pre jej dobrú úroveň, ale napriek škole.

Zmizne tento problém s nástupom ďalších generácií?

- Nie. Naopak.

Pre tretiu generáciu tunajších Turkov už predsa Turecko nie je vlasť.

- Prakticky nie, ale vo vedomí určite. Pretože Nemecko nepociťujú ako vlasť. „My“ a „Nemci“.

Zmenil niečo na tejto situácii nástup vlády sociálnych demokratov a zelených?

- Niečo určite. Otázka je, ktorým smerom.

Ktorým?

- O prisťahovaleckom zákone sme už hovorili, rovnakou katastrofou bol zákon o štátnom občianstve. Náš zväz upozorňoval, že jeho prijatím pôjdu cifry týkajúce sa Turkov dole. S takým zákonom sa Turci nebudú usilovať získať nemecké občianstvo.

Červeno-zelená koalícia považuje prisťahovalectvo za svoju tému.

- Jasne povedané, ľavicová vláda vie lepšie klamať. Počas volebnej kampane mali v programe dva dôležité body: uľahčiť integráciu a umožniť dvojité občianstvo. Čo urobili? Dvojité občianstvo zrušili a integráciu sťažili. Potom sa čudujú, že ľudia sa cítia oklamaní.

Ktoré sú najčastejšie klišé o Turkoch v Nemecku?

- Žena so šatkou na hlave a muž, ktorý ju bije.

Čo považujete za najväčší problém Turkov žijúcich v NSR?

- Ťažko povedať. Môžem menovať situáciu vo vzdelávaní alebo to, že sa mladá generácia nevie s touto spoločnosťou identifikovať. Jedno súvisí s druhým. To, že sa tu ktosi po toľkých rokoch cíti ako cudzinec, je zrejme najťažší problém, pretože to sa nedá len tak ľahko odstrániť. Vzdelávací systém, ak sa do neho investuje, sa môže reformovať, to je materiálna záležitosť. Ale tá druhá je mentálna a tak rýchlo nezmizne.

Znie to veľmi defenzívne. Napríklad vy ste identifikáciu so spoločnosťou zvládli uspokojivo. Prečo nepoviete mladým ľuďom: robte niečo, aby ste to niekam dotiahli?

- Čo myslíte, čo mi povedia? „Tebe sa ľahko hovorí, keď zarábaš 2500 eur v nemeckých odboroch. Čo nám tu chceš rozprávať?“ Z pohľadu Turkov sú úspešní tí, ktorí sa Nemcom zapredali. Tak to vidia. Ale to je pochopiteľné. Musíte si to predstaviť: dieťa, ktoré sa tu narodilo, je cudzincom. Napriek tomu, že má nemecký pas. To predsa nie je normálne. V škole povie učiteľka deväťročnému dievčatku: ,,Porozprávaj nám niečo o svojej vlasti.“ „Mám rozprávať o Kreuzbergu?“ (mestská časť Berlína, pozn. red.) čuduje sa žiačka. Ale to je v hlavách. Je to, akoby ste chceli postaviť most, nepostavili ho, a potom udreli každého, kto po ňom neprejde. Prečo spoločnosť nechce najprv postaviť most?

S hosťom SLOVA sa zhovárala Lýdia Kokavcová, Berlín

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984