Muži a ženy cez palubu
Vladimír Mečiar na sobotňajšom nominačnom sneme HZDS-ĽS v nitrianskom Agrokomplexe zúril. Neovládol sa a kričal až tak, že si ho novinári, ktorých predtým počas neverejnej časti rokovania vykázali zo sály, mohli nahrať na magnetofón: ,,Nevidím stranu len cez osoby. Čo to tu vyprávate?! Chcete počuť pravdu?“
„Ako za starých, zlatých čias,“ nadšene si možno vzdychli niektorí pamätníci zasadaní kedysi neobmedzene vládnuceho hnutia, ,,Starý je po rokoch barančích pretvárok opäť vo svojej koži.“ Našli sa však aj takí, čo dokonca i pred novinármi prejavili - hoci anonymne - iný názor: ,,Býva to aj horšie, ale na delegátov takto kričať nezvykne... To sme si nezaslúžili. Strašná strana!“ Čo trojnásobného expremiéra tak rozdráždilo? ,,Aj (vy) ste počuli? Nahnevaný som bol,“ reagoval na otázky zástupcov médií, prečo tak emotívne vystúpil.
Našli sa takí, čo vzdorovali
Odpoveď je jednoduchá. Mečiarovi si dovolili viacerí delegáti oponovať. Dokonca v takej citlivej záležitosti, ako je zostavovanie kandidátnej listiny pre septembrové voľby do Národnej rady SR. Pritom už dávno predtým príslušné stranícke orgány schválili, že pri tvorbe kandidátky má posledné slovo predseda - podobne ako v SDKÚ Mikuláš Dzurinda - a nominačný snem ju už iba potvrdením en bloc bez toho, aby sa na túto tému v Nitre otvárala diskusia.
,,Ivan, ty nám tu snem nerozbiješ!“ bolo počuť spoza zatvorených dverí predsedajúceho, verného Mečiarovho stúpenca a šéfa žilinskej krajskej samosprávy Jozefa Tarčáka. A čo na to Ivan? ,,Bola to fraška,“ citovali Gašparoviča všetky masmédiá, ,,som sklamaný, že sa nenašiel nikto, kto by mi to vysvetlil.“ Neskôr však dodal: ,,Nedá sa povedať, že by som mal pocit hnevu. Trocha som prekvapený. Ani nie tým, že nie som na kandidátke, ale spôsobom, akým sa zostavila.“
Gašparovič, niekdajší generálny prokurátor ČSFR a dvojnásobný predseda slovenského parlamentu, ako jeden z mála verejne demonštroval, že nemusí mať na všetko totožný názor s lídrom HZDS-ĽS. Viacerým do očí bijúcich hlasovaniam v parlamente (napríklad pri vypudzovaní poslanca Františka Gauliedera z NR SR) sa ako právnik vyhýbal, prípadne stláčal gombíky podľa vlastného uváženia. Dlhodobo vo vlastnom hnutí i mimo neho figuroval ako druhá najpopulárnejšia osobnosť HZDS-ĽS a na rozdiel od Mečiara sa jeho meno objavovalo vo výskumoch verejnej mienky len pri kladných hodnoteniach. Ak niektorí predstavitelia iných politických subjektov naznačovali, že by sa v budúcnosti dalo spolupracovať s týmto hnutím, no bez Mečiara, tak pod tým mysleli najmä Gašparoviča. Zrejme práve preto tak skončil. Pritom ešte pred dvoma týždňami jednoznačne obhajoval politiku HZDS-ĽS. O výrokoch amerického predstaviteľa pri NATO Nicholasa Burnsa o tom, že ak by sa mečiarovci vrátili k moci, tak by to bola základná prekážka pre vstup Slovenska do Severoatlantickej aliancie, konštatoval, že ,,vyjadrenia pána veľvyslanca už nikto neberie vážne“.
Stranu stmeľuje iba Mečiar
,,Dostávali sme sa často do určitých konfliktov a sporov. Vždy sa to však urovnalo,“ približoval Gašparovič v rozhovore pre Pravdu vzťah s dhoročným straníckym súputníkom, ktorý si nenašiel čas, aby sa s ním na túto tému pred snemom seriózne porozprával. ,,Nebolo to nič osobné. Ivan Gašparovič sa s tým musí vyrovnať. Sme priatelia ďalej, na tom sa nič nemení,“ vysvetľoval názorový duel na tlačovej konferencii v Nitre Mečiar. K rozkolu v HZDS-ĽS však vraj nedôjde, lebo len on je ,,tým, kto stmeľuje stranu“.
Pravda, majiteľ 41-miliónovej vily Elektra v Trenčianskych Tepliciach nekričal iba na Gašparoviča, ale aj na jedného z mála uznávaných právnikov z radov doterajších poslancov za HZDS-ĽS Petra Brňáka a na ďalších. Najviac ho však vykrútilo to, keď jeho diktát odmietli prijať niektoré okresy, dva dokonca ponúkali svoje miesta na kandidátke Gašparovičovi. Ako priznal sám Mečiar, pri jej zostavovaní išlo aj o predloženie účtu bratislavskej organizácii za jej prepad vo vlaňajších regionálnych voľbách. Kým v súčasnej NR SR hnutie zastupuje hlavné mesto 29 poslancov, v budúcom volebnom období počítajú so šiestimi-siedmimi.
Okrem vyššieho podielu vidieka na ,,poctivej straníckej kandidátke“ (teda bez extravagancií, ako boli v minulosti rozliční speváci, herci, športovci, či novinári), má ísť aj o potrestanie poslancov právnikov za ich pasívnu legislatívnu politiku a o omladenie parlamentného klubu, ktorý teraz dosahuje priemerný vek 62 rokov. A tak okrem 73-ročného Augustína Mariána Húsku, o ktorom sa už dlhšie šepkalo, že je zrelý na politický dôchodok, neuvidia voliči na kandidátke ani Katarínu Tóthovú, Martu Aibekovú, Júliusa Bindera, Romana Hofbauera, Ivana Hudeca, Pavla Delinga, či pomerne mladšiu Martu Podhradskú. Dokonca aj takí aktívni diskutéri televíznych debát, ako sú Miroslav Maxon, Irena Belohorská, či Dušan Jariabek, sa dostali až do spodného pásma zvoliteľnosti, právny expert Ján Cuper na 42. miesto, šéf volebnej kampane Peter Baco na 65., v poslednom čase agilný zástupca časti Rómov Alexander Patkoló na 75. a výrečný, niekdajší prezident odborov Alojz Engliš na neuveriteľné 90. miesto. A pritom sa tak všetci veľmi, veľmi usilovali...
Príjemné prekvapenie sa nekonalo
Osobitnou kapitolou je bývalá podpredsedníčka a ministerka práce Oľga Keltošová, ktorá po voľbách v roku 1998 ako prvá priznala chyby a nedostatky v politike hnutia a teraz sa na nitriansky snem ani neunúvala. Niekoľko rokov novinárom tajuplne vsugerovávala, počkajte, veľa sa toho v HZDS zmení, možno budete milo prekvapení... Nuž, nie sme veľmi prekvapení, Mečiar ako za zlatoidských čias zvalcoval delegátov, za kandidátku po jeho plamennej reči hlasovalo 261 prítomných, dvanásti sa zdržali a ,,až“ jeden bol proti. Napokon, čo iné im ostávalo.
Mečiar navrhol, aby Keltošová, Gašparovič, Baco a ostatní vyslúžilci kandidovali v roku 2004 do Európskeho parlamentu. Pravda, čo bude o dva roky? A budú vtedy vôbec voľby na Slovensku, ak sa nedostane do EÚ? ,,To je tak, ako keby som sa vás teraz opýtal, či chcete kandidovať do amerického Kongresu. Ide o sľub niečoho, čo neexistuje,“ glosoval pred novinármi odmietnutie šéfovej ponuky Gašparovič. Brňák a ostatní, ktorým sa nenaplnili predstavy o ich pozícii na kandidátke, si dávali lepší pozor na jazyk. Lebo čo ak motyka vystrelí a raz sa bude hovoriť v súvislosti s tými relatívne mladšími o funkciách v štátnej správe? Veď v nedávnej minulosti boli niektorí v nemilosti, no teraz sa napríklad Vojtech Tkáč či Sergej Kozlík opäť ocitli na kandidátnej špičke.
A okrem už spomínaných pánov, na koho sa môžeme ,,tešiť“? Hneď po Mečiarovi sa na zozname umiestnila tajomníčka HZDS-ĽS, primátorka Novej Dubnice Eva Antošová, ktorú rodné hnutie svojho času navrhovalo ako nezávislú odborníčku na čelo Najvyššieho kontrolného úradu SR. Z tých známejších predstaviteľov vedenia HZDS-ĽS a jeho krajských štruktúr sa o priazeň voličov budú uchádzať: podpredseda hnutia Rudolf Žiak, bývalý minister dopravy Ján Jasovský, veľkoprivatizátor zdravotníckych zariadení Viliam Soboňa, večná Ľudmila Mušková, tieňový minister financií Ivan Kiňo, bývalý exponenti rezortu vnútra Ladislav Polka a Gustáv Krajči, Mečiarov advokát Miroslav Abelovský, blondínka Diana Dubovská, manželka Jozefa Majského, ktorá preskočila z SOP, aby ,,stabilizovala politickú scénu“ na Slovensku. Nasleduje skupina podnikateľov a manažérov, napríklad predseda Predstavenstva Slovenských aerolínií Viliam Veteška, bývalý šéf Slovenských elektrární, neskôr poradca Štefana Košovana na tomto poste Tibor Mikuš, niekdajší viceprezident FNM Milan Rehák, exprezident VÚB Ján Gabriel či štátny tajomník ministerstva hospodárstva v tretej Mečiarovej vláde Jozef Brhel.
Raz príde deň: Nebude už neskoro?
Na sneme HZDS-ĽS a po ňom odznelo veľa supersebavedomých vyhlásení. Tým sa, samozrejme, dva mesiace pred voľbami mečiarovci nelíšia od svojich politických rivalov. Ale predsa, reči o budúcich 65 poslancoch (teraz ich má 43 i s nevykonávaným mandátom Ivana Lexu), o získaní absolútnej väčšiny či o zlepšení koaličného potenciálu, sú málo reálne. Pritom Mečiar kladie tri podmienky na vstup do vlády, akoby sa všetci ostatní oňho trhali. Ani jeden zo subjektov, ktorý má šancu zaujať kreslá v budúcom parlamente, nepripustil možnosť vládnej spolupráce s HZDS-ĽS a koalíciu s Malíkovej SNS zase rezolútne odmieta Vladimír Mečiar.
Nuž naozaj, boli časy, keď sa pred štyrmi rokmi na nominačnom sneme konanom v štýle americkej šou na trnavskom štadióne zišli tisíce nadšencov. To bolo grandióznych vystúpení, fakieľ, šunkových bagiet a ten veľkolepý ohňostroj na záver... Mečiar však doviedol hnutie do štvorročnej opozície, vnútornej i zahraničnej izolácie a podľa všetkého mu teraz servíruje dupľu. Prijímanie novej kandidátky potvrdilo, ako málo sa zmenil. ,,Príde raz čas,“ pripustil na tlačovke s miernym pátosom, ,,ten čas buď biologicky, alebo dozrie inak, že budem musieť postaviť aj svoju osobu na program dňa. To je logické a prirodzené.“ Dnes je Mečiar zárukou 25 percent voličských hlasov, no to, že z hľadiska budúcnosti ostáva balvanom priveseným na krku plávajúceho hnutia, si zrejme zatiaľ málokto z členov a sympatizantov HZDS-ĽS uvedomuje. A to nie je logické, ani prirodzené.
