Začína sa hra na emócie a plazlivé pocity
„Vládna koalícia naozaj už drží pokope vlastne svojím spôsobom zázrakom. Ale je pravdou, že tak široká koalícia, úplne nesúrodá, zomiera spôsobom, ktorý je až nedôstojný,“ povedal po neúspešnom pokuse opozície o odvolanie premiéra Mikuláša Dzurindu v parlamente Michal Vašečka z Inštitútu pre verejné otázky.
Vládna koalícia sa rozpadáva. Nenaznačilo to však len minulotýždňové odvolávanie predsedu vlády, ale aj posledné minimálne tri roky. Loď sa potápa už dlhší čas, ale nik nemal doteraz odvahu ju opustiť. Nuž, čo ak by na šírej vode bolo ešte horšie?
Boj o nerozhodnutých
V septembri 1998 prišlo k volebným schránkam približne 85 percent oprávnených voličov. Dnes agentúry odhadujú, že volebná účasť klesne asi na 70 percent. To znamená, že približne každý tretí dospelý občan našej republiky by nechcel dať svoj hlas nikomu. Jednoducho, Slováci už pochopili, že politik pre nich málokedy niečo spraví a tak sa u nás toto povolanie zaradilo medzi najzdiskreditovanejšie. Miera volebnej účasti sa pritom premieta do výsledku volieb. Predpokladá sa, že najväčší boj sa na Slovensku pri voľbách zohrá práve o váhajúcich voličov. Sú to zväčša takí, čo sa rozhodnú až na poslednú chvíľu, neraz až vo volebnej miestnosti. Pritom rozhodovať sa budú podľa odborného časopisu Stratégie na základe emócií, pričom dôležitú úlohu zohrávajú dlhodobé „plazlivé“ pocity. To znamená, že nerozhodnutí voliči budú skôr voliť stranu, ktorá bude mať možnosť dostať sa do parlamentu, prípadne zostavovať vládu. Takže, majitelia prieskumných agentúr budú mať teraz dobrý život.
Relatívne stabilnou voličskou základňou dnes disponujú HZDS-ĽS, KDH a SMK. Tie budú v prvom rade ťažiť z nízkej účasti, keďže ich stáli voliči k urnám určite pôjdu. Predpokladá sa teda, že ostatné strany budú skôr voliť práve váhajúci voliči. V tomto smere majú podľa prieskumov agentúry Dicio najväčšie predpoklady získať ich hlasy strany Smer a SDKÚ. Orientáciu na nerozhodnutých má pritom Smer aj vo svojej volebnej stratégii. „Komunikácia sa bude orientovať na dve základné skupiny - voličov strany Smeru, ktorých do tohto času strana oslovila, a nerozhodnutých voličov, u ktorých pretrváva sklamanie zo súčasnej situácie a so svojím rozhodnutím čakajú na deň volieb,“ tvrdí šéf volebného tímu Fedor Flašík.
Program či líder?
Otázna je aj orientácia voličov - na program či na lídra? Ak si zoberieme správanie sa politických strán teraz pred voľbami, tak väčšinu otázok komunikujú práve lídri. Dokonca aj na vonkajšej reklame sú prezentovaní zväčša len vysokí predstavitelia týchto subjektov. Podľa časopisu Stratégie sa voličom jednoduchšie premýšľa a vyjadruje o lídrovi strany ako o samotnej strane či jej programe. Okrem toho, predovšetkým SDK(Ú) sa pričinila o to, že volebným sľubom už málokto uverí. Veď aj jej predstaviteľ Ivan Mikloš dnes tvrdí, že sľub o znížení nezamestnanosti na desať percent bol nereálny a nadmieru ambiciózny.
Pritom medzi TOP lídrov bude v septembrových voľbách patriť Vladimír Mečiar, Robert Fico a Mikuláš Dzurinda. Voliči sa však často orientujú aj na Bélu Bugára, Annu Malíkovú a Pavla Ruska. Predpokladá sa teda, že vodcov ostatných strán naši občania nemajú až tak veľmi v podvedomí. Veď napríklad KDH si ľudia doteraz viac spájajú s menom Jána Čarnogurského ako Pavla Hrušovského.
Mnohé strany však chcú pritiahnuť voliča aj na ostatných členov kandidátky. Veď, čo by inak robil napríklad futbalový tréner Dušan Galis na zvoliteľnom mieste na kandidátke Smeru? Zrejme to isté, čo Dušan Tittel na billboardoch ANO, keďže Slovensko je futbalovou krajinou. Príprava kandidátok sa najmä v stabilných politických subjektoch prejavila i vnútrostraníckym bojom. Najvypuklejšie sa situácia vyostrila v HZDS-ĽS, ale z kandidátky sa vylučovalo aj v SDKÚ. V SNS sa niektorí dovtedy významní predstavitelia dostali len na nižšie pozície. Jedine v nových stranách ako Smer či ANO prebehla tvorba kandidátok potichu a v pokojnom duchu. Sú to strany nových ľudí, ktorí možno ešte nie celkom dobre vedia, aké výhody so sebou poslanecký mandát prináša.
Bojazlivý premiér
Čím viac sa blížia parlamentné voľby, tým viac sa jednotliví politici osočujú. Korunku všetkému dal na zjazde SDKÚ jej predseda Mikuláš Dzurinda. Podľa neho sa Fico prejavuje ako prízemný demagóg a Rusko ako rafinovaný, zákerný manipulátor. Z toho je aspoň vidieť, koho sa súčasný premiér najviac bojí. Ibaže, prezentuje to veľmi zaujímavým spôsobom. Hovorieva sa, že keď žena povie nie, tak tým zväčša myslí áno. A takto je to asi aj v myslení M. Dzurindu, pretože po hanlivých výrokoch na šéfov Smeru a ANO hneď poznamenal, že si predsa len vie s nimi predstaviť spoluprácu. Zrejme už precitol zo svojho sna o pokračovaní toho, čo táto vláda v roku 1998 začala v spolupráci s KDH a SMK. V septembri bude musieť teda hľadať aj iných partnerov, keď sa niektorí poslanci za KDH a SMK zdržali hlasovania o vyslovení nedôvery premiérovi.
Ak sme sa v roku 1998 rozhodovali medzi dvoma variantmi - za Mečiara či proti nemu - predseda SDKÚ nám teraz prezentuje až tri voľby. Prvou je už spomínaná kontinuita spred štyroch rokov, druhú ponúka ako návrat do minulosti, teda voľba Vladimíra Mečiara, a tretia predstavuje experiment v podaní Smeru a ANO. To znamená, že za štyri roky sa rozšíril okruh Dzurindových nepriateľov a tým už nie je len líder HZDS-ĽS. Ibaže, nakoľko dnes majú ľudia záujem pokračovať v trende z roku 1998, keď nespokojnosť so súčasnou Dzurindovou vládou narastá?
