Slovensko je krásne, ale...
Cez uplynulý predĺžený víkend som nahliadol do našich veľhôr práve v čase, keď tam všetko kvitne. Z nových vlakových súprav električky som priamo pri železničných násypoch obdivoval ľalie zlatohlavé, náprsníky veľkolisté a iné chránené rastliny. A to už nehovorím o výhľadoch, ktoré sa mi naskytali pri túre k plesám nad vodopádom Skok. Nedávno som mal možnosť prezrieť si architektonické skvosty Spiša. Všade som našiel zanietených ľudí, ktorí by dokázali hodiny rozprávať o jednotlivých stavebných a výtvarných detailoch. Zvyšok víkendu som zase strávil v Liptove. Kam sa na nás iné krajiny hrabú, pokiaľ ide o škálu farieb! Pamätám sa, ako majster Julo Nemčík znaleckým okom narátal v Revúckej doline osemnásť odtieňov zelenej! Cestou vlakom cez Strečniansku úžinu, či pri krvavom západe slnka nad Podunajskou nížinou, všade som si prižmúril oči a uznal, že Slovensko je pri všetkej svojej biede naozaj krásne.
Ešte za predchádzajúceho režimu som náhodou sedel v kupé s mladou dámou zo Švédska. Cestovala z Grécka, bola nádherne opálená, odpočinutá, strašne sympatická. Pochodila vraj skoro celú Európu. A koľkokrát zavítala do Československa? Ani raz, hoci ním niekoľko razy rýchlikom cez noc prechádzala. Viacerí jej totiž tvrdili, že naša krajina je sivá. Nemyslela tým farbu, hoci opadaná omietka dokáže stlmiť dojem i z toho najkrajšieho paláca. Skôr pod tým chápala spoločenskú atmosféru, nerozvinuté služby, chabé možnosti iného druhu relaxu, ako je turistika.
A ako sme na tom teraz, keď všetky strany v predvolebnom období hovoria o plánoch nebývalého rozvoja cestovného ruchu a o tom, ako zabezpečiť tisícky nových pracovných príležitostí? Tých pošmúrnych fasád ubudlo. Aj menšie mestá sa buchli po vrecku a centrá si premenili na korzá, kam sa vrátil večerný život. Podľa štatistík sa každý rok zvyšuje počet zahraničných turistov. Ale prečo je to ešte stále len zlomok v porovnaní napríklad s našimi južnými susedmi? Iste, nemáme Budapešť, ani Balatón, no Maďari dokážu urobiť aj z obyčajnej pusty atrakciu. Na vine je i nedostatočná propagácia Slovenska v zahraničí, za čo nesie svoj diel zodpovednosti štát, no čosi nevyzreté drieme i v časti našich podnikateľov. Tí by chceli ľahko a najmä veľmi chytro zbohatnúť na úkor zákazníka.
V jednej reštaurácii na Hrebienku ponúkali pohár pestrého šalátu za 30 korún. O dva dni stál už 35 korún a zeleniny bolo o štvrtinu menej. Na otázku prečo, sa nám dostalo odpovedi: Viete, začína sa sezóna... Kedysi v samobslužnej jedálni v Starom Smokovci varili lacné a chutné jedlá, teraz išli hore s cenami, že sa dajú porovnať so susednými reštauráciami s obsluhou. O kvalite ani nehovoriac. V inej „krčme“ anglicky hovoriacich návštevníkov pri susednom stole presvedčili, aby skúsili našu národnú špecialitu. Keď som videl, ako im cez vidličku kvapká mútna voda z neprecedených halušiek, tak sa mi žalúdok dvíhal. Pred niekoľkými rokmi som absolvoval s jednou známou zo Švajčiarska okruh po Slovensku. Viete, na čo si stále najživšie spomína? V motoreste pri Bojniciach sme dostali po kúsku na osem častí rozrezaného servítka. Čo s tým mám, preboha, robiť? pýtala sa najprv zúfalo, potom sa rozosmiala a papierový trojuholník si priložila na isté citlivé miesto. Hádam namiesto figového lista...
Nuž a to som nezačal písať o „čistote“ sociálnych zariadení a tom, ako mnohé predavačky očividne trpia, keď majú obslúžiť zákazníka. Veru, niekedy mi i náš turistický ruch pripadá ako ten papierový trojuholník, ktorým by sme chceli zakryť nedostatky celej spoločnosti.
