Skladanie mozaiky
V čase, keď sa v Juhoslávii práve vyostruje napätie medzi stranami vládnej koalície a pozornosť verejnosti rozptyľujú rôzne aféry a aférky, pričom sociálny dopad reforiem latentne ohrozuje ich nevyhnutné pokračovanie, nemožno hovoriť o najideálnejšej chvíli na rozuzľovanie otázok budúceho štátneho usporiadania.
V Srbsku sa s tým však musia vysporiadať. Prezident Juhoslávie Vojislav Koštunica na minulotýždňovej tlačovej besede vyhlásil, že sa rozhovory o osude srbsko-čiernohorskej federácie ukončia do konca februára, pričom v otázke zachovania Juhoslávie je optimistom. Vzápätí tvrdo odpovedal na útoky politických oponentov. Aj hľadanie adekvátneho modelu pre severosrbskú provinciu Vojvodinu je prešpikované politickými hrami.
Miernejšie tóny
No ruku na srdce, ak by v Srbsku čakali na klímu bez vnútorných rozporov a vzájomných obvinení, sotva by sa tieto dôležité otázky niekedy pohli dopredu. Navyše definitívna odpoveď by mohla odstrániť časť vnútropolitického napätia a umožnila sústrediť uvoľnenú energiu na ekonomický rozvoj. Najnovší vývoj pritom nie je pre federáciu až taký beznádejný. A to nie iba pre Koštunicov optimizmus. Doteraz ju odmietali najmä v Čiernej Hore, kde vládne strany boli v najlepšom prípade ochotné podporiť úniu dvoch samostatných štátov. S blížiacim sa záverečným termínom však v Podgorici dochádza k nezanedbateľným posunom. Dva tábory - profederálny a čiernohorský - stoja proti sebe ešte nezmieriteľnejšie, no "Juhoslovania" pomaly, ale isto získavajú podporu medzi obyvateľstvom a náskok strán bojujúcich za samostatnosť sa znížil len na päť percent.
Za prejav nervozity preto môžeme označiť nedávne slová čiernohorského prezidenta Mila Djukanoviča, že referendum o nezávislosti nemusí byť jediným riešením, i keď len týždeň pred tým hovoril niečo iné. Zástancom nezávislosti komplikujú plány aj názory zahraničia, kde prevláda presvedčenie, že ďalšie kúskovanie by neprospelo ani Podgorici, ani Belehradu a ani celému regiónu. Dá sa preto očakávať, že sa spoločný štátny zväzok zachová, no stále nie je zďaleka jasné v akej forme. Djukanovič totiž rétoriku možno zjemňuje, no jeho činy sú stále jednoznačné. Čiernohorský parlament napríklad minulý týždeň prijal zákon o clách, pritom clá by mali byť v kompetencii federácie.
Peniaze zo severnej provincie
Práve rozpory medzi dvoma najsilnejšími stranami vládnucej srbskej koalície DOS - Koštunicovou Demokratickou stranou Srbska (DSS) a Demokratickou stranou (DS) premiéra Djindjiča - paradoxne prospeli vojvodinskej veci. Strany bojujúce za autonómiu provincie od začiatku hovoria, že ide hlavne o ekonomickú záležitosť. Podľa nich po tom, čo Miloševič zrušil skutočnú autonómiu tak Kosovu, ako aj Vojvodine, príjmy z bohatej severnej provincie začali prúdiť do belehradských rozpočtov a len veľmi malá časť sa vracala späť. "Musíme sa dohodnúť, čie sú naše peniaze," s obľubou hovorí jeden z najradikálnejších vojvodinských lídrov Nenad Čanak.
Keď sa v Belehrade tvorila koalícia proti Miloševičovi, vtedy ešte opozičné belehradské strany akceptovali legitimitu vojvodinských požiadaviek a zaviazali sa, že po zmene moci bude doriešenie statusu severnej provincie prioritou. Lenže zákon o navrátení vyše 200 kompetencií v 24 oblastiach Novému Sadu sa do parlamentu dostal až rok po vymenovaní reformnej vlády. A nebyť spomínaného rozkolu medzi DS a DSS, zrejme by celý proces prebiehal ešte pomalšie. Po odchode DSS zo srbskej vlády, zostal premiér Djindjič závislejší od podpory regionálnych strán. No ani tak minulý týždeň v srbskom parlamente nešlo všetko ako po masle. "Žiadny zákon doteraz nespôsobil takú erupciu vášní a taký dramatický výlev emócií," uviedol republikový minister Vladan Batič. Vojvodinské strany pritom legislatívny dokument považujú len za prvý krok smerom k navráteniu skutočnej autonómie, radikálnejšie srbské strany za zradu, zatiaľ čo Koštunicova DSS ho nepodporila, lebo podľa nej nie je koncepčné riešiť status Vojvodiny predtým, než sa prijme nová srbská ústava.
Napriek nezhodám, obvineniam, ba aj urážkam najmä prípad Vojvodiny poukazuje na nedomyslenosť rozhodnutia kosovských Albáncov zvoliť radikálnejšie metódy boja po tom, čo im Miloševičov režim presunul väčšinu právomocí z Prištiny na Belehrad. Albánci sa totiž najprv rozhodli bojkotovať srbské politické inštitúcie, aby neskôr časť z nich prikročila aj k ozbrojeným formám odporu. Ciele nakoniec síce dosiahli, ale až za cenu ľudských životov, utečeneckých drám a devastácie majetku. Vzhľadom na ich veľký voličský potenciál (niekoľkonásobne väčší ako vojvodinský) však mohli relatívne bezbolestne urýchliť Miloševičov pád a otvoriť si tak cestu k skutočnej autonómii. Pravda, ak obnovenie autonómie bolo ich skutočným cieľom.
