... o idei štátu
Teraz počujeme, že každý štát musí mať svoju ideu. Naozaj je to tak, že štáty sa udržujú nielen politickou a ekonomickou mocou, ale aj istou politickou kultúrou, stotožnením sa občanov so štátom ako základným rámcom svojej spoločenskej a politickej existencie. Idea štátu je predovšetkým vyjadrením základného zmyslu pre spoločenský poriadok a smer vývoja, je aj povedomím istých noriem, toho, ako veci majú byť, i keď často také nie sú. Práve vo vzťahu k idey štátu sa vytvára vedomie spoločného osudu, vedomie spoločného my. Toto povedomie spoločného osudu nemusí byť vždy výslovne vyjadrené v dokumentoch, ústavách a zákonoch. Udržuje sa skôr v spontánnom povedomí občanov a vyjadruje sa viac prostredníctvom symbolov a rituálov ako pojmov. Ideálnym vyjadrením tohto vedomia spoločného osudu sú však dnes ústavy, samozrejme dobre koncipované ústavy. Na pozadí takéhoto ústavného vlastenectva sa vytvára spoločné my.
Do akej miery sa nám na Slovensku podarilo vytvoriť toto vedomie spoločného osudu, povedomie spoločného my?
Prvá polovica deväťdesiatych rokov bola v znamení politickej, sociálnej a aj kultúrnej diferenciácie. Formovali sa a novo sa profilovali línie oddeľujúce sociálne vrstvy. Súčasťou tohto diferenciačného procesu bolo aj formovanie sa nového štátu. Tento proces diferenciácie prebiehal spontánne a nemožno pochybovať o tom, že to bol ozdravujúci proces. Neraz sa však vymkol spod kontroly a dnes vieme, že diferenciačný proces na mnohých miestach vyústil do dezintegrácie a inicioval nové formy sociálnych patológií. Spoločnosť sa rozdelila na bohatých a chudobných spôsobom, ktorý, znižuje jej schopnosť obstáť v konkurencii s inými štátmi. Namiesto politickej diferenciácie máme politickú polarizáciu a dva politické tábory, ktoré si nemajú čo povedať, a najradšej by boli, keby tí druhí z politickej scény jednoducho zmizli. Povážlivé podoby začína nadobúdať aj vzťah k národnostným menšinám a zrkadlovo vzťah menšín k štátu. A ešte ani vlastne nevieme pomenovať problémy spojené s procesom vývoja rómskeho etnika. Dlho sa zdalo, že aspoň zahraničná politika je pôdou relatívneho konsenzu, predsa všetky relevantné politické sily súhlasili ( i keď niektoré len s rôznymi výhradami) s procesom integrácie Slovenska do západných politických, ekonomických a vojenských štruktúr. Dnes, po Kosove, už ani to nie je pravda. Zdá sa, že sa prekročila hranica, za ktorou sa my utváranie spoločného zdá nemožnosťou.
Spoločné my je však dlhodobou podmienkou prežitia slovenskej spoločnosti, národa, štátu.
Je teda čas obrátiť sa, ísť cestou integrácie a hľadania spoločného menovateľa rozdielne orientovaných vôlí, aj keď týmto spoločným menovateľom je možno len vedomie nevyhnutnosti rešpektu k ústavnému a právnemu poriadku. Ide o to, aby sme si uvedomili, že napriek, rozdielom, rozporom, sme dejinami odsúdení na to, aby sme žili v jednom spoločenskom, politickom a ekonomickom priestore. Štátna idea je vždy aj o koexistencii skupín s rozdielnymi a často aj protikladnými záujmami, predstavami o dobrom živote.
