Reklama
Reklama

Šéf KDH je fenomén slovenskej politiky

Ako si spomínate na svoje poľnohospodárske začiatky? Veľmi zavčasu som začal pracovať na gazdovstve. Išlo o také práce, ktoré mohli v tom čase robiť deti, ako napríklad pasenie. Neskôr ma uchvátilo družstvo.
Počet zobrazení: 1333

PAVEL KONCOŠ

Narodil sa 28. septembra 1947 v Rimavskej Píle. Po absolvovaní Strednej poľnohospodárskej technickej školy v Rimavskej Sobote sa venoval štúdiu na Vysokej poľnohospodárskej škole v Nitre. Po jej skončení pôsobil ako hlavný ekonóm v Plemenárskom podniku v Rimavskej Sobote, neskôr ako predseda Roľníckeho družstva v Klenovci. Vo Zväze družstevných roľníkov sa zasadzoval za práva a podnikateľské istoty poľnohospodárov. V roku 1991 ho zvolili za prezidenta Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej únie. Od roku 1992 pôsobil ako poslanec Národnej rady SR za Stranu demokratickej ľavice, v roku 1994 sa stal ministrom pôdohospodárstva. Do tejto funkcie sa vrátil v roku 1998. Je ženatý, má jednu dcéru.

Ako si spomínate na svoje poľnohospodárske začiatky?

Veľmi zavčasu som začal pracovať na gazdovstve. Išlo o také práce, ktoré mohli v tom čase robiť deti, ako napríklad pasenie. Neskôr ma uchvátilo družstvo. Mama tam robila učtovníčku a otec agronóma na družstve, kde sa vystriedalo množstvo ľudí, či už priamo z obce, alebo z okolia okresu. Keď prišiel prvý poľnohospodársky inžinier do vtedajšieho okresu Hnúšťa a navštívil naše družstvo - jednoducho bolo rozhodnuté, že chcem byť poľnohospodárom. Na vysokú školu sa mi študovať vtedy nechcelo, avšak rodičia ma o potrebe štúdia presvedčili a dnes som im vlastne vďačný.

Akú úlohu pripisujete transformácii družstiev začiatkom 90. rokov; priniesla viac kladov alebo záporov?

Povedal by som, že priniesla skôr negatíva, pretože všetky kroky viedli k rozbitiu veľkovýrobných štruktúr, k narušeniu väzieb medzi spracovateľskými podnikmi na jednej strane, na druhej strane medzi provýrobou a podnikmi služieb. Ale aj medzi spracovateľskými podnikmi navzájom. Dnes môžem povedať, že jedným z najväčších nedostatkov v agrokomplexe sú práve rozbité podnikateľské a vôbec ekonomické štruktúry.

Nemyslíte si, že počas transformačného a privatizačného procesu mali pripadnúť poľnohospodárom podniky na spracovanie produktov?

Od začiatku sa nový režim akosi krivým okom pozeral na poľnohospodárske družstevníctvo. Kým sa neschválil zákon o transformácii družstiev, boli tieto vylúčené z privatizačného procesu. V čase, keď na západ od našich hraníc, najmä v USA, sa intenzívne pracovalo na kapitálovom prepojení medzi prvovýrobcami, spracovateľmi a obchodom, u nás družstvá boli vylúčené z takéhoto procesu. Mnohé družstvá by boli v tom čase veľmi rady získali niektoré predajne a boli by isto doteraz funkčné. Žiaľ, ani po roku 1994, kedy vrcholila privatizácia, sa v chovateľskom a potravinárskom komplexe tieto väzby nerešpektovali. Opakujem - bola to jedna z hlavných chýb celého transformačného procesu.

Kto sa, podľa vás, na nich najviac podieľal?

Boli to všetky vlády po roku 1990, nevynímajúc ani vládu Vladimíra Mečiara, teda za pôsobenia ministra Bacu.

Chovatelia i pestovatelia sa u nás, ale i v Česku sťažujú na nízke výkupné ceny. Konečná cena potravín je však viacnásobne vyššia a pre väčšinu občanov vysoká. Je únosná taká politika, aby obyvateľ z priemerného príjmu vydával na potraviny asi tretinu?

Asi sa treba najprv opýtať, či ceny sú vysoké, alebo sú nízke príjmy. Totiž prevažná časť občanov má také príjmy, ktoré im umožňujú žiť doslova iba z ruky do úst. Nízka kúpna sila spôsobuje potom problémy nielen v potravinárskom priemysle, ale aj spotrebe ostatného tovaru. Treba však postupovať k zlacňovaniu výroby, jej efektívnejšej či ekonomickejšej produkcii. Tu však narážame na problém rozbitých štruktúr. Komplikované sú odberateľsko-dodávateľské vzťahy, tým aj platobné vzťahy. Tu treba zdôrazniť, že celý spracovateľský priemysel privatizovali osoby, ktoré nemali kapitál na to, aby mohli rozhýbať jednotlivé podniky. Jednoznačne treba povedať, že cena peňazí, ktoré sa použili na privatizáciu i na prevádzku, je príliš vysoká, a tým zaťažuje celý potravinový reťazec.

Nedávno potravinári protestom upozornili verejnosť, že je ohrozená potravinová bezpečnosť štátu. Bol ich apel oprávnený?

Potravinová bezpečnosť je skutočne ohrozená. Veď v minulom roku z celkovej spotreby potravín len 73 percent malo pôvod na Slovensku. Teda zvyšok, ktorý sa spotreboval, pochádzal z dovozu. To je veľké množstvo. Každoročne narastá saldo obchodnej bilancie, vlani to bolo viac ako 15 miliárd korún, čo je takmer polovica tržieb poľnohospodárov. Za prvé tri mesiace tohto roka bol opäť tento vývoj nepriaznivý - záporné saldo sa oproti rovnakému obdobiu 1998 zvýšilo o osemsto miliónov korún. Existuje tu veľký tlak výrobkov z Európskej únie, ktoré sú silne dotované. Pre ilustráciu treba uviesť, že dotácie na hektár poľnohospodárskej pôdy v EÚ predstavujú 526 USD, u nás 165 UDS. V Poľsku a Maďarsku sú dotácie o čosi vyššie, ale obe krajiny sú nadproducentmi potravín a tiež používajú vysoké proexportné dotácie. Teda ceny na svetových trhoch sú deformované, legislatíva je veľmi komplikovaná a nie vždy včas umožňuje prijímať ochranné opatrenia.

Aké "páky" má štát, aby podporil svojich výrobcov a ako ich využíva?

Možno prijímať opatrenia vtedy, ak sa dováža tovar za nízke ceny. Obdobie sledovania je veľmi dlhé a opatrenie sa nedá prijímať skôr, ako po pol roku. No za ten čas sme už zavalení tovarom. Na druhej strane je tu zákon o ochranných opatreniach, ktorý možno využiť. Je tu úzka súčinnosť medzi výrobcami či ich zväzmi, ministerstvom pôdohospodárstva, ministerstvom hospodárstva. Nakoniec treba informovať Svetovú obchodnú organizáciu (WTO), EÚ, prípadne Českú republiku, ak sa opatrenia týkajú jej. Ak si uvedieme len tieto inštitúcie, z časového hľadiska je to veľmi náročné. Čo je však horšie, je to, že treba ekonomicky veľmi podrobne zdokumentovať, v čom nás obchod poškodil. Tu je aj kameň úrazu spolupráce výrobcov a štátnej správy, lebo výrobcovia veľmi neradi poskytujú presné ekonomické informácie o svojom podnikaní. Ak sa teda nespamätajú oni sami, budú v konečnom dôsledku doplácať výrobcovia, lebo opatrenia sa budú prijímať buď neskoro, alebo EÚ a WTO ich zamietnu hneď na začiatku. Nebudeme totiž môcť dokázať, v čom a v akom rozsahu sú dovozy pre nás škodlivé a prečo sa opatrenia vlastne prijímajú.

Napriek dotačnej proexportnej politike v krajinách EÚ častokrát poľnohospodárski producenti demonštrujú proti pravidlám EÚ. Znamená teda byť členom EÚ stálu nespokojnosť poľnohospodárov?

Musím priznať, že ako poľnohospodár závidím západoeurópskym poľnohospodárom ich podmienky. Majú dopredu na celý rok dohodnuté kvóty určitých výrobkov, dohodnutú cenu za tieto množstvá. Nespokojnosť vyjadrujú vtedy, keď chcú kvóty navýšiť. Tie sú však ochranou pre výrobcov. K tomu dostávajú dotácie a iné garancie. Nestane sa pritom, že niektorá komodita ostane nevyužitá, že poľnohospodárom niekto nezaplatí za dodaný tovar - to je jednoducho nemysliteľné.

Ako teda treba pripraviť našich poľnohospodárov a potravinárov na vstup do EÚ?

My v tomto našom chaose, ktorému hovoríme trhové hospodárstvo, iba hľadáme východiská. Aby sme ich našli, aby sme ich prijali ako definitívne opatrenia, treba nájsť určité zdroje. Tie nemajú pochádzať vždy iba od štátu, aj keď v tomto období sú to jediné hotovostné peniaze, ktoré majú poľnohospodári k dispozícii, a preto sa utiekajú k zvyšovaniu dotácii. Musím však povedať, že oprávnene. Sú tu aj iné problémy, ktoré súvisia s platobnou disciplínou. U nás poľnohospodárom nemá kto zaplatiť za úrodu a ak aj platí, tak veľmi neskoro. Sklzy v platbách do veľkej miery súvisia so spôsobom privatizácie, ako som už hovoril.

V súvislosti so začlenením SR do EÚ spomeniem, že v legislatívnej oblasti sú rozpracované konkrétne kroky, rovnako aj v ekonomickej oblasti. Treba urobiť všetko preto, aby sme udržali koncentrovanú poľnohospodársku výrobu, teda aby sme stabilizovali produkciu plodín, ktoré sa daria v našich podmienkach; tiež snažiť sa zvýšiť stavy zvierat, okrem toho treba stabilizovať výrobu, aby sme išli do únie s primeranými kvótami a nemuseli o ne bojovať. Pôjde o to, aby sme urobili všetko pre stabilizáciu poľnohospodárskej prvovýroby, zvýšenie objemov výroby do takej miery, aby nie 73 percent potravín malo domáci pôvod, ale aspoň 95 percent. A Slovensko na to má - poľnohospodárstvo je jedno z odvetví, ktoré má obnoviteľné zdroje bez nárokov na dovoz surovín, okrem energií.

Už dlhodobo to však vyzerá navonok tak, akoby pôdohospodárstvo stálo na vedľajšej koľaji...

V tomto období pociťujeme akoby určitú nepriazeň ekonomickej sféry v podobe ekonómov, ktorí sú zastúpení za partnerské koaličné strany vo vláde. Akoby si neuvedomovali, že na spotrebu potravín sa z rodinných rozpočtov vydáva 37 percent i viac. Aj vo vyspelých krajinách sa na potraviny a súvisiace výrobky vydáva 33 až 45 percent celkových výdavkov obyvateľstva na spotrebu tovaru. Tu si treba uvedomiť, že poľnohospodárstvo a potravinárstvo viažu na seba odvetvia, produkujúce technologické a ďalšie zariadenia. Znamená to, že na výrobu potravín sa dnes viaže množstvo pracovníkov. Ak si toto uvedomíme, potravinový komplex môže byť hybnou silou rozvoja a stability slovenskej ekonomiky.

Do akej miery môžete teda v pôdohospodárstve aplikovať ľavicovú politiku?

Je to veľmi ťažké. Máme čo robiť, nielen poľnohospodári, ale i lesníci, vodohospodári, lebo aj tieto odvetvia doslova živoria. A to napriek tomu, že z väčšej časti vytvárajú verejnoprospešné funkcie pre štát, pričom štát neplatí za plnenie týchto funkcií. Treba preto obrátiť nazeranie na celé ministerstvo pôdohospodárstva, teda na všetky tri odvetvia rezortu a aj z pohľadu plnenia iných, než produkčných funkcií, ich dokázať aj zaplatiť. Ak nedokážeme udržať lesníctvo na primeranej úrovni, ak si neporadíme s rozvojom verejnoprospešných funkcií vo vodnom hospodárstve, môže sa stať, že o päť-desať rokov bude treba do týchto odvetví investovať ďaleko viac, ako v tomto období. Takže viac aktivizujeme odborníkov spomínaných odvetví, aby sme oslovili aj koaličných partnerov.

Čo chcete presadiť vy za štyri roky súčasnej vlády?

Kocky sú hodené, úlohy rozpracované. Do plánu legislatívnych úloh chceme prijať také opatrenia, aby sme mohli "vyčistiť" stôl od všelijakých nešvárov, praktík, ktoré boli zaužívané. Predovšetkým sme prijali nové dotačné smernice pre rozdeľovanie štátnych dotácií. Pripravujeme kroky na zlepšenie hospodárenia fondov, pre transparentné využívanie týchto prostriedkov. Pripravujeme zásadné zmeny vo vodnom hospodárstve, najmä čo sa týka využívania hydromelioračných zariadení a prevodu majetku vodární a kanalizácií na mestá a obce.

V spore o obsadenie postov vedúcich predstaviteľov Slovenského pozemkového fondu so Stranou maďarskej koalície ste presadili svoju personálnu politiku. Zohľadňovali ste v týchto prípadoch odbornosť alebo stranícku príslušnosť?

Vychádzal som z toho, že všetky funkcie musia byť obsadzované na základe odbornosti, bez záujmov politických strán. Vonkoncom si nemyslím, že by správa pozemkového fondu mala pozostávať z prívržencov nejakých politických subjektov. Pôda buď má alebo nemá známych vlastníkov, to všetko treba kvalifikovane vysporiadať. Dostal som sa do niektorých rozporov aj pri obsadzovaní funkcií riaditeľov regionálnych odborov ministerstva pôdohospodárstva. Tu sme uplatnili metódu výberového konania, bez ohľadu na príslušnosť tej-ktorej politickej strany. Keď chcem ako minister uspieť, tak predovšetkým sa musím oprieť o odborníkov. Inak moje myšlienky ostanú niekde v areáli snov.

Pod vašom výroku, že by ste na post predsedu správnej rady SPF nikdy nepodporili maďarského kandidáta, ani keby bol z Detvy, vás začala časť verejnosti podozrievať z nacionalizmu. Prezradili ste vtedy, že aj vo vašej rodine sú príslušníci maďarskej menšiny, konkrétne je to vaša svokra. Ako s ňou vychádzate?

Tu musím opraviť, že som onehdy spomenul nie maďarského kandidáta, ale kandidáta za SMK. V nazeraní a v politických prístupoch pri riešení riadenia poľnohospodársko-potravinárskeho komplexu sú medzi SDĽ a SMK diametrálne odlišnosti. A tieto treba predovšetkým vnímať. A moje rodinné vzťahy? Viete, ak mám svokru Maďarku, tak aj moja dcéra má gény po maďarských predkoch. Nemám preto vôbec dôvod robiť rozdiely medzi národnosťami. Svokra má 85 rokov, veľmi si ju vážim a myslím si, že aj ona si váži viac mňa, ako Bélu Bugára.

Hovorilo sa u vás doma po maďarsky?

Ja neviem po maďarsky, ale veľmi ma mrzí, že to manželka nenaučila dcéru. Nenadarmo sa totiž hovorí, že koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom. Manželka sa so svojou matkou zhovára po maďarsky a mne to vôbec neprekáža.

Sú podľa vášho názoru slovenskí Maďari z SMK podobní nacionalisti, ako sú slovenskí nacionalisti?

Podľa mňa sú. Uvítal by som, keby Béla Bugár prekročil tieň Žitného ostrova. Mohol by sa opýtať na Gemeri, ale aj napríklad na Východoslovenskej nížine, aký vzťah mám ja k Maďarom alebo oni ku mne. Asi by sme si mali zvyknúť vnímať sa navzájom trochu inak, ako cez prizmu národnosti, ale aj cez politickú či náboženskú príslušnosť. Nemali by sme sa "škatuľkovať".

SDĽ sa zasadzovala o všeľudové hlasovanie v rozhodovaní o členstve SR v NATO. Dnes však podobne, ako za Mečiarovej vlády, chýba verejná diskusia o otázke integrácie do aliancie. Kto nesie za tento stav zodpovednosť?

Myslím si, že zodpovední politici v koaličných stranách sa správajú príliš odovzdane. Nerád by som tu hovoril o podrobnostiach z rokovaní vlády. Rozhodne treba o týchto otázkach vážne a otvorene hovoriť. Pri tejto príležitosti by som chcel vytknúť aj médiám, že sa málo zaujímajú o rôzne pohľady na ten istý problém, a to svedčí o tom, že aj v novinárstve veľmi často prevláda stádovitosť. To je ale veľké nešťastie pre rozvoj každej spoločnosti. Musíme vychádzať z toho, že ak je nás viac, než 5 miliónov, nebude mať každý rovnaký názor na vstup SR do NATO, ani na riešenie ekonomických problémov a pod. Preto by malo byť úlohou médií podnietiť občanov s rôznymi názormi na diskusiu, verejnú rozpravu. Aj dnes však pretrváva obava z vyslovenia svojho názoru nahlas.

Okrem toho treba zdôrazniť, že SDĽ prijala uznesenie zjazdu, aby sa o vstupe do NATO rozhodlo na základe referenda. Takže na tento záväzok sa nesmie medzi ľavicovými demokratmi zabúdať.

Zásluhou médií je známy váš postoj vo vláde pri hlasovaní o preprave transportov NATO cez SR. Aký vlastne máte vzťah k armádam, vojenským paktom i samotným vojnám?

Postojom vo vláde, kedy som sa zdržal hlasovania, som dal najavo, že nemôžem súhlasiť s celkovým vývojom v Juhoslávii. Rozhodne som odporcom silových riešení a použití zbraní pri riešení akýchkoľvek problémov, či už medzištátnych alebo vnútroštátnych.

Tu pripomeniem, že som členom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, čo samo o sebe je niečoho dôkazom. Bol by som rád, keby sa táto organizácia zamerala na mladšie vekové skupiny, a tak sa prenášala jej idea na mladé generácie.

V súvislosti s národnostnou neznášanlivosťou ako príklad uvediem, že mám k dispozícii jednu e-mailovú správu od Bélu Liptáka, známeho z angažovania sa proti vodnému dielu Gabčíkovo. V správe sa okrem snáh o podporovaní Maďarov pri vyhlásení autonómie vo Vojvodine, uvádza aj jedna veľmi nebezpečná veta: "Je nešťastné, že za účelom získania pozornosti sa utláčaná menšina musí uchýliť k násiliu. Príklad Vojvodiny ukazuje, že ak menšina závisí od volenej urny miesto od bômb, stáva sa zanedbávanou." To je nešťastné myslenie tohto vnútorne nespokojného človeka.

Stále sa pred verejnosťou neotvorila kauza nezákonného predaja obilia z čias Mečiarovho kabinetu. Máte konkrétnejšie poznatky o tom, kto sa na tomto obchodovaní podieľal a kto mal z neho zisky?

V správe Najvyššieho kontrolného úradu sa uvádzajú všetky mená firiem, ktoré v rokoch 1995-1996 vyvážali obilie. Žiaľ, konatelia firmy sú jedni a v pozadí sú iné osoby, ktoré vývoz ovplyvňovali. Konkrétne údaje má k dispozícii polícia. Sám som upozornil, ktoré firmy si treba všímať. Mrzí ma, že pozornosť vyšetrovateľov sa skôr sústredila na úradníkov, ktorí zodpovedali za vydávanie licencií, ako na obchodujúce firmy.

Udržiavate kontakty s exministrom pôdohospodárstva Petrom Bacom, bývalým predsedom Novej agrárnej strany Pavlom Delingom a ďalšími predstaviteľmi bývalej vlády v rezorte pôdohospodárstva?

Keď sa stretneme v parlamente, pozdravíme sa, to je všetko. Každý sme niekde inde.

Ktorý politický partner je vám osobne blízky?

Vo vládnej koalícii je niekoľko odborníkov, s ktorými si rozumieme. Osobne si cením politiku, ktorú robí Ján Čarnogurský. Je jeden z mála ľudí na Slovensku, ktorí rozumejú zahraničnej politike. Veľmi citlivo dokáže vnímať medzinárodnú scénu. Bude to zrejme prekvapujúce konštatovanie, ale je to tak. Čarnogurský je svojský fenomén slovenskej politiky.

Zahrajte sa na prognostika: dočkajú sa občania zvýšenia životnej úrovne?

Existujú východiská aj pre nápravu v pôdohospodárstve, vo všetkých jeho odvetviach. Keby som nebol presvedčený, že sú, rozhodne sa neposadím do kresla ministra. Mrzí ma, že vládna koalícia je názorovo tak rozdelená, že východiská nachádzame veľmi ťažko. Najmä Demokratická strana nie je z hľadiska prijímania konsenzuálnych rozhodnutí veľkým prínosom. V ekonomike, kde občania majú nízke príjmy, kde je málo peňazí, je nedostatočné iba povedať, že budeme škrtať sociálne výdavky, že budeme zvyšovať ceny energií, dane atď. Treba hľadať východiská v získaní zahraničných úverov, ale aj v prijímaní opatrení na podporu podnikateľských subjektov. Lebo ak akékoľvek rozhodnutie vlády podporí podnikateľov, tak skôr-neskôr sa dočkáme, že to prospeje štátnemu rozpočtu, a tým aj všeobecnému pozdvihnutiu životnej úrovne.

S hosťom SLOVA sa zhovárala Zora Bálintová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama