Reklama
Reklama

Obchod a vojna

Počet zobrazení: 1150

Málo ľudí dnes vie - a ešte menej to chce vedieť - že presadenie ofenzívnej vojenskej doktríny vo všetkých európskych generálnych štáboch sa zakladalo na presvedčení, že hospodársky život sa stal tak komplexný a tak citlivý, že nestrpí dlhšiu vojnu a preto sa musíme rýchlo rozhodovať a hľadať rýchle riešenia. V Nemecku toto povedal Moltke, ale dá sa dokázať, že toto presvedčenie bolo základom aj Schliefenovho strategického plánovania. Súvislosť medzi narušením belgickej neutrality a liberálno - ekonomickými názormi sa môže zdať paradoxným, vinu na tom však nesú len bežné schematizácie. Skutočným paradoxom, ktorý ex post však vieme vysvetliť je, že úsilie všetkých strán o krátku vojnu vyústilo do dlhej.

V období od roku 1900 do roku 1914 vzrástol nemecko - francúzsky obchod o 121%, nemecko-ruský o 121 %. Obchod medzi Nemeckom a Veľkou Britániou sa zdvojnásobil a tvoril 9 % britského zahraničného obchodu. Viac ako polovica vtedy existujúcich medzinárodných výrobných kartelov bola spoločným britsko - nemeckým vlastníctvom a jeden z nich dokonca vyrábal výbušniny.

Keď teda hospodársky vývoj naznačoval mier, tak vojna musela vzniknúť na základe logiky, ktorá sa nekryla s logikou hospodárstva. Skúmanie viacerých dejinných príkladov nedovoľuje stanoviť pevné kauzálne súvislosti medzi obchodom a vojnou, pretože sa tu stretávame so všetkými možnými kombináciami. Teoretické zovšeobecnenie tu nemôže ísť ďalej ako po konštatovanie existencie dvoch rozdielnych logík a motivácií, ktoré sa môžu, ale nemusia zhodovať. Tak za očakávaniami liberálov, že obchod musí vystriedať vojnu, tak aj za vulgárno-marxistickým odvodzovaním vojny z ekonomických príčin stoja empiricky nedokázateľné predpoklady.

V obidvoch prípadoch týmto predpokladom je ekonomický determinizmus, pričom i tu - ako ostatne často - sa liberálna pozícia odhaľuje ako vulgárny marxizmus s obráteným znamienkom. Veď len ten, kto verí, že ekonomické antagonizmy môžu vyvolať vojnu, smie predpokladať, že ekonomická kooperácia vojnu odstraňuje. Kooperácia by mohla byť prostriedkom proti vojne len vtedy, keby od začiatku bola mienená ako alternatíva ku krvavým konfliktom. O tom však nesvedčí nič pevného, len dodatočné racionalizácie.

Dôvody GLOBALIZÁCIE

K hospodárskej spolupráci podnecujú ľudí hospodárske potreby a nevyhnutnosti, ktoré ako také nie sú spojené s nijakými priateľskými alebo nepriateľskými úmyslami. Až pozitívny alebo negatívny priebeh spolupráce môže mať takéto následky bez toho, že by v tom musela existovať zákonitosť. Na konci dvadsiateho storočia je hlbším objektívnym dôvodom rastúcej globálnej hospodárskej závislosti to isté, čo udržalo v pohybe, či dokonca uviedlo do pohybu, priemyselnú revolúciu v 18. a 19. storočí, totiž bezpríkladná a stále rastúca hustota obyvateľstva a tentoraz nie v európskych alebo ináč ohraničených rozmeroch ale v planetárnom rozmere. Práve preto, že v najbližšom storočí bude vzájomná hospodárska závislosť stáť pod týmto tlakom, hrozí, že boje o rozdeľovanie zdrojov budú skôr ostrejšie ako miernejšie.

MOC JEDNÉHO

Po roku 1989 viaceré hlasy chceli dávať do súvislosti nepravdepodobnosť veľkých vojen medzi veľkými krajinami s rastúcou globalizáciou hospodárskych závislostí. Ako ukazuje príklad I. svetovej vojny, takáto súvislosť nie je nevyhnutná. Na druhej strane je mocensko-politický a svetopolitický dôvod takejto nepravdepodobnosti zrejmý. Jedna z veľkých krajín, totiž Spojené štáty americké, má dnes voči ostatným, keď ich vezmeme osobitne, takú hospodársku a vojenskú prevahu, že proti jej vôli nemôžu byť vybudované ani spojenectvá schopné viesť vojnu a nie je možné ani radikálne konanie jednotlivých mocností. Zatiaľ čo pre svetovú situáciu okolo roku 1900 bola charakteristická približná parita síl medzi svetopoliticky určujúcimi krajinami, obdobie okolo roku 2000 je určované faktickou hegemóniou jednej jedinej krajiny.

Nikto nemôže vedieť, ako dlho tento stav potrvá a za akých okolností skončí, pretože konštelácia po studenej vojne ešte nenadobudla pevné obrysy. Isté je však v každom prípade to, že svetovú vojnu neznemožňuje hospodárska kooperácia rovnocenných, ale politická hegemónia jedného. Pokiaľ ide o Európu, tak tu užšia spolupráca vyplynula skôr z nemožnosti novej vojny medzi veľkými európskymi krajinami a nie naopak. Potom ako Európa stratila status svetovej veľmoci, stratili aj vnútroeurópske antagonizmy na svojom svetodejinnom význame, a preto ich intenzita musela prudko klesnúť, najmä potom ako sa Európa dostala pod ochranný dáždnik Spojených štátov.

V epoche imperializmu tieto antagonizmy nielenže nebránili celoeurópskej expanzii, ale ju dokonca zintenzívňovali, pretože každá európska mocnosť chcela držať krok so svojimi expandujúcimi konkurentmi. V období svetového panstva Európy sa planéta zoskupovala okolo osi vnútroeurópskych antagonizmov, teraz sa európske krajiny musia situovať, resp. zoskupovať s ohľadom na planetárne antagonizmy. Inými slovami, až do roku 1945 bola v Európe vojna chorobou sily, a potom sa stala nemožnou, pretože kontinent prepadla choroba slabosti.

NEVYHNUTNOSŤ EURÓPSKEHO KONSENZU

Pretože nijaká európska krajina nemá moc a vôľu uskutočniť dejinne životaschopné zjednotenie Európy pod svojou hegemoniálnou réžiou, tak zjednotená Európa, ak vôbec, môže vzniknúť len ako výsledok konsenzu dvoch alebo troch väčších krajín. Pritom sa ešte raz ukáže, ako veľmi sa záležitosť obchodu odlišuje od záležitosti vojny a mieru. Hospodárska osmóza sa nemusí zmeniť na politickú, najmä keď sa Európa z pohodlnosti rozhodne žiť pod americkou hegemóniou.

A naopak, neúspechy pri pokusoch o užšiu spoluprácu medzi európskymi hospodárstvami vzhľadom na celoeurópsku chorobu slabosti nemusia viesť k vojne. Alternatíva "menová únia alebo vojna", ako ju formuloval Helmuth Kohl, môže byť síce účelná z pedagogického hľadiska, jej dejinná hodnota je však veľmi nízka. A to nielen preto, že dnes vidíme, ako proti sebe v bývalej Juhoslávii a bývalom Sovietskom zväze bojujú národy, ktoré užívali blaho spoločnej meny, ale aj v dôsledku toho, že v súčasnej Európe niet mocnosti schopnej a ochotnej viesť vojnu.

Súčasná dilema kontinentu znie ináč ako pred rokom 1945: vtedy išlo o to, či jednota, alebo vojna, dnes ide o to, či jednota, alebo zánik. Veľký rozdiel týchto dvoch vecí sa bude dať spoznať až vtedy, keď si na nijakej rovine nezameníme logiku obchodu s logikou vojny. A vo všeobecnosti by sme urobili ešte lepšie, keby sme svetový mier neprenechávali na domnelý automatizmus ekonomiky, ale hľadali jeho predpoklady v politickom pomere síl svetových veľmocí.

Autor je nemeckým filozofom a historikom, autorom knihy Planetárna politika po studenej vojne

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama