Prosba pre Monikinho nápadníka

Posledný krížik mi neodvratne lezie na hrb, tak si začínam dávať pozemské veci do poriadku. A tak som medziiným zašiel k žandárom, reku zrušte mi zbrojný preukaz a zbrojný vercajg prepíšte na môjho potomka. Dozvedel som, že musím za to zaplatiť 900 korún. "A to je ktorá Mária?" pýtam sa. Vraj nie Mária, ale voľajaká poetka Brigita. Tá vraj vymyslela ešte aj onakvejšie platby. Bodaj ju porantalo. Prídem domov, rozmýšľam, ale nič múdre mi nepríde na um. Zlostí ma, že by som mal za staré haraburdy, ktoré si ešte pamätajú Víťazný február, vyvaliť toľký peniaz. A tak som sa rozhodol. Otvoril som si fľašu burčiaku, dal som si do nosa a hneď mi bolo všetko jasné. Dám sa pochovať aj so zbraňami ako voľakedy všelijakí zbrojnoši. Spokojný sám so sebou začal som si pri poháriku pospevovať známu Hoj vlasť drahá. Zháčil som sa. Veď predsa nemôžem považovať za drahú a milovanú krajinu, v ktorej rozhodujú poetky o tom, či si dám na raňajky rožok s čajom alebo iba čaj. A tak som začal rátať. Tu je výsledok: Z mojej drahej vlasti sa za desať rokov stala vypĺznutá mrcina, okolo ktorej krúžia kŕdle supov a obliehajú ju svorky hyen. Východisko? Jediné: dajakou okľukou poprosiť Monikinho nápadníka, aby to tu dal všetko zbombardovať a oplotiť. A potom začať od nuly. Ak toto uverejníte, uľaví sa mi. Zastavte sa potom na burčiak, resp. na rampáši.