Pôrodné bolesti veľkoburžoázie
Vyhlásenie Vladimíra Poóra, že končí s podnikaním a postupne predáva svoje podiely, rovnako i stiahnutie sa Rezešovcov z obchodných aktivít potvrdzujú staré varovania týkajúce sa mečiarovskej "osobitnej slovenskej" cesty privatizácie.
bmedzenie prístupu zahraničných subjektov k privatizácii sa zdôvodňovalo národnoušľachtilou potrebou vybudovať vlastnú tzv. kapitálotvornú vrstvu. Aby sme my, Slováci neboli len nájomnou pracovnou silou, ale mali aj svoju honoráciu. Pritom už vtedy sa vedelo, že jedinci, ktorým privatizované podniky doslova prideľovali, nemajú dostatok vlastného kapitálu a zrejme ani skúseností na to, aby dlhodobo mohli spravovať novonadobudnutý majetok.
A tak budú postupne svoje podniky predávať iným záujemcom, prevažne zahraničným. Takže príchodu veľkých investorov zo zahraničia a ich faktickému ovládnutiu sa aj tak nevyhneme. Akurát pri priamom predaji západným spoločnostiam mohol mať z toho profit štát. Teraz čosi za nechtmi zostalo ľuďom, ktorí v čase privatizačného procesu mali blízko k politickej moci. Tento zisk mienia využiť najmä na bezstarostný a bezpracný zvyšok života. Spravovať továrne a iné podniky vyžaduje námahu a vedomosti, pohodlnejšie je ich predať hoci za tretinovú cenu a užívať si z bankových úrokov. Však oni to nevybudovali a dostali to za babku...
Vstupu zahraničných investerov sa neubránime, ak o nás bude skutočný záujem. Kapitalizmus je svetovou záležitosťou a ak naši kapitalisti zistia, že je pre nich výhodné predať svoje majetky, tak to urobia. Nebudú sa pýtať komu. Rozhodujúca bude pre nich cena a nie to, či podnik zostane v slovenských rukách. No žiaľ, zatiaľ sa k nám cudzí kapitál, ktorý potrebujeme na rozvoj hospodárstva a udržanie zamestnanosti, veľmi nehrnie.
Nevybudovali sme vrstvu podnikateľov ale rentiérov, resp. skupinu parazitujúcu na politickej moci. Podnikateľskú vrstvu, inteligenciu a ani akúkoľvek spoločenskú skupinu, ktorej členovia musia samostatne a na vlastnú zodpovednosť myslieť, rozhodavať a konať, nie je možné vybudovať. Takéto vrstvy musia sami vzniknúť. Áno, vo vyspelých krajinách môžeme nájsť veľa naozaj bohatých jedincov a rodín. Ale nik z nich sa nestal predstaviteľom veľkoburžoázie za dva roky takým spôsobom, že štát mu daroval za minimálnu odplatu veľké fabriky. Tieto rodiny sa o svoj terajšie postavenie často museli usilovať celé generácie. My môžeme vidieť ich činnosť ako vykorisťovanie, ale po týchto kapitalistoch čosi zostalo - továrne, mestá, obchodná sieť, železnice - teda vpodstate priemyselná civilizácia, z ktorej má prospech celá spoločnosť. Po slovenských privatizéroch zostanú iba vytunelované fabriky, luxusné domy a tučné kontá pre ich rozmaznané deti a vnukov.
Autor je publicista
