Srdcom bola vždy v Lotyšsku

Vairu Vike-Freibergovú som stretla prvý raz na medzinárodnej konferencii prekladateľov a vydavateľov lotyšskej literatúry, ktorá sa konala v roku 1988 v Rige. Táto sympatická zahraničná Lotyška, ktorá pricestovala na konferenciu z Kanady, zaujala prítomných sugestívnym rozprávaním o svojom vzťahu k lotyšskému folklóru a literatúre.
Počet zobrazení: 838

Vairu Vike-Freibergovú som stretla prvý raz na medzinárodnej konferencii prekladateľov a vydavateľov lotyšskej literatúry, ktorá sa konala v roku 1988 v Rige. Táto sympatická zahraničná Lotyška, ktorá pricestovala na konferenciu z Kanady, zaujala prítomných sugestívnym rozprávaním o svojom vzťahu k lotyšskému folklóru a literatúre.

Zmienila sa aj o háklivej a vtedy tabuizovanej téme a účastníkov konferencie otvorene informovala o stave a situácii v lotyšskej exilovej literatúre a kultúre. Priznám sa, že táto oblasť bola pre mnohých z nás terra incognita. Až vďaka dvom študijným pobytom v Lotyšskom študijnom centre na Západomichiganskej univerzite v meste Kalamazoo v štáte Michigan som postupne, krok za krokom prenikala do fenoménu lotyšskej exilovej literatúry a v bohatej lotyšskej knižnici som sa opäť "stretla" s Vairou Vike-Freibergovou, či presnejšie, s jej početnými štúdiami z oblasti lotyšskej mytológie, folkloristiky a literatúry.

Podpora troch strán

Spomínaná rižská konferencia z jesene 1988 sa mi hlboko vryla do pamäti aj vďaka nezabudnuteľnej a strhujúcej atmosfére - Lotyšsko vtedy prežívalo obdobie veľkých nádejí, túžob, spontánnej eufórie i obrovskej aktivity, spôsobenej mohutným demokratickým pohybom. Cieľom tohto pohybu bola obroda lotyšskej národnej identity, smerujúca - po päťdesiatich rokoch - k opätovnému vyhláseniu samostatnej republiky.

Proces formovania Lotyšska sa zavŕšil v júli 1993, keď parlament, tzv. Saeima zvolil prezidenta republiky: stal sa ním Guntis Ulmanis a funkciu hlavy štátu vykonával dve funkčné obdobia.

17. júna t. r. sa v Lotyšsku konali nové prezidentské voľby a Saeima bol opäť v centre pozornosti väčšiny obyvateľov krajiny. Všeobecne sa predpokladalo, že ich priebeh bude búrlivý, zdĺhavý a vyčerpávajúci. Všetky parlamentné politické strany navrhli svojich kandidátov, ani jeden z nich však nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov. V podvečerných hodinách začalo druhé kolo volieb - s novými kandidátmi. Parlamentný "maratón" sa pretiahol do neskorých večerných hodín a krátko po polnoci vyhlásili výsledok: prezidentkou Lotyšskej republiky sa stala Vaira Vike-Freibergová, ktorá získala podporu troch parlamentných politických strán - Ľudovej strany, strany Vlasť a sloboda a politického zoskupenia Lotyšská cesta. Šarmantná a energická tmavovláska sa oficiálne ujala úradu 8. júla 1999 a stala sa prvou prezidentkou v strednej a východnej Európe.

Z Rigy cez Maroko do Kanady

Jej bohatý a činorodý život bol plný prudkých a nečakaných zvratov, trpkých rozčarovaní, ťažkých skúšok, ale i nových nádejí, očakávaní a zaiste by bol vďačnou témou aj pre toho najnáročnnejšieho románopisca. Narodila sa 1. decembra 1937 v Rige. Po anektovaní Lotyšska v roku 1940 a po masových deportáciách Lotyšov do stalinských pracovných táborov opustila spolu s rodičmi v roku 1944 rodnú krajinu. Istý čas žila v Nemecku a v utečeneckom tábore pri severonemeckom meste Lübeck navštevovala základnú lotyšskú školu. Základné vzdelanie ukončila v Maroku, kam sa presťahovala i s rodičmi v roku 1949. Nasledovalo intenzívne štúdium francúzštiny (základom francúzskeho jazyka ju naučila istá ruská aristokratka) a potom prežila štyri šťastné roky na prestížnom dievčenskom gymnáziu v Casablance. Nádherné mesto na pobreží Atlantického oceánu, zaliate slnkom a plné snehovobielych domov ju doslova očarilo, francúzština i francúzska kultúra jej rýchlo prirástli k srdcu a dospievajúca dievčina vážne uvažovala o tom, že sa stane spisovateľkou.

Dievčenský sen sa rýchlo rozplynul, keď sa spolu s rodičmi presťahovala v roku 1954 do Toronta. Na Kanadu si dlho nevedela zvyknúť, mala pocit, že je "duchovne amputovaná" a raz sa úprimne posťažovala: "Mala som ešte len šestnásť rokov a toto bol už môj tretí exil, žila som na treťom kontinente, v štvrtej krajine a učila som sa piaty jazyk - angličtinu (po lotyštine, nemčine, francúzštine a arabčine)."

Aby pomohla rodičom v zložitej finančnej situácii, zamestnala sa ako pokladníčka v istej kanadskej komerčnej banke, po večeroch sa učila angličtinu a cez víkendy navštevovala stredoškolský kurz pre korešpondentky. Po jeho skončení začala študovať psychológiu na univerzite v Toronte. V štúdiu experimentálnej psychológie pokračovala na univerzite McGill v Montreale a roku 1965 získala vedeckú hodnosť Ph.D.

Psychológia a lotyšský folklór

V rokoch 1964 a 1965 bola lektorkou psychológie na univerzite McGill a na univerzite Sir Georg Williams v Montreale. Od roku 1965 pôsobila - najskôr ako docentka a od roku 1979 ako profesorka (professeur titulaire) - na katedre psychológie na francúzskej Université de Montréal. V 80. rokoch zastávala i viaceré významné funkcie: bola predsedníčkou Kanadskej psychologickej spoločnosti, predsedníčkou Kanadskej federácie spoločenských vied a roku 1981 viedla v Bruseli vedecký program s názvom Ľudský faktor.

V rokoch 1984-1989 zastávala vysoký post, ktorý bol zriadený pri kabinete kanadského premiéra - bola viceprezidentkou Kanadskej vedeckej rady (Science Council of Canada).

Vaira Vike-Freibergová je autorkou mnohých vedeckých štúdií z oblasti experimentálnej psychológie a pedagogiky. Je čestnou členkou Kanadskej psychologickej asociácie a v roku 1990 ju zvolili za zahraničnú členku Lotyšskej akadémie vied.

Druhým dôležitým "pólom" jej činnosti je oblasť lotyšskej literatúry a folklóru. Ako mladá adeptka akademickej psychológie si veľmi rýchlo uvedomila, že vedecký prístup dokáže zachytiť len jednu oblasť ľudského poznania, kým tú druhú oblasť zachytáva literatúra a umenie. Zahĺbila sa preto do štúdia symbolov, mytológie, štrukturálnej antropológie i poetiky a svoju prácu realizovala ako syntézu humanitárneho a exaktného vedeckého prístupu. Výsledkom tejto jej bohatej aktivity sú tri vedecké monografie Lotyšské ľudové piesne s tematikou slnka (Montreal, Helios 1988), Lingvistika a poetika lotyšských ľudových piesní (McGill-Queens University Press, 1989) a Jantárový vrch (Montreal, Helios 1989). Okrem toho napísala i celý rad článkov a štúdií.

Podpora vlasti aj v exile

Aktívne sa zapojila do vedeckej, organizačnej, výchovnej i redakčnej práce zahraničných Lotyšov, zúčastňovala sa na kongresoch a vedeckých seminároch, v 80. rokoch bola predsedníčkou americkej vedeckej spoločnosti Asociácia na podporu baltských štúdií (Association for the Advancement of Baltic Studies - AABS), redaktorkou vedeckého časopisu The Journal of Baltic Studies (USA) i lotyšského exilového literárneho časopisu Jauná Gaita (Nová cesta), ktorý vychádzal v USA a Kanade.

Od roku 1998 žije aj s manželom Imantom Freibergom v Rige. Do júla t. r. bola riaditeľkou Lotyšského inštitútu, ktorý propaguje a popularizuje lotyšskú literatúru i kultúru v zahraničí.

Je matkou dvoch detí: syn Kárlis Roberts vyštudoval lingvistiku na univerzite McGill v Montreali a pokračoval v štúdiu politológie. Dcéra Indra Karolína ukončila štúdium politológie na univerzite McGill v Montreali.

Vaira Vike-Freibergová nebola a nie je členkou žiadnej politickej strany. Jej dobrý organizačný talent, skvelé rečnícke schopnosti, významné zahraničné kontakty, jazykové znalosti, osobné čaro a v neposlednom rade aj jej nadstranícky postoj sú dobrým prísľubom pre múdre a nestranné prezidentovanie.

Autorka je vedeckou pracovníčkou Ústavu svetovej literatúry SAV

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984