Tri motívy novej orientácie
Je zrejmé, že pojem "tretej cesty" nie je presne definovaný. Dokonca aj v dejinách socializmu sa používal v rozličných situáciách a pre rôzne účely. Medzi dvomi svetovými vojnami ho používali austromarxisti, ktorí hľadali cestu medzi boľševizmom a socializmom a pokúšali sa využiť to najlepšie z obidvoch a rozpracovať tak realistickú stratégiu dosahovania socialistických cieľov vo svete, kde prevládali také sily ako komunizmus, fašizmus a veľký kapitál.
Po druhej svetovej vojne sa demokratický socializmus považoval za tretiu cestu medzi neskroteným kapitalizmom a dogmatickým komunizmom. V rokoch po druhej svetovej vojne sa tento termín často používal na označenie hľadania orientácie medzi dvomi vznikajúcimi veľmocami. Roku 1968, počas krátkej Pražskej jari, Ota Šik a iní vypracovali projekt trhového socializmu, ktorý by prekonal komunistické centrálne plánovanie a trhový systém ovládaný súkromným vlastníctvom. Vo všeobecnosti sa termín "tretia cesta" používal v prostredí demokratického socializmu, i keď niekedy dokonca aj jeho radikálni protivníci, napr. Franco v Španielsku, považovali za vhodné použiť túto značku.
Strategické hľadisko
Ideu tretej cesty nedávno oživil Tony Blair. Nadviazal pritom na Clintona a jeho poradcov, ktorí tak označili pokus o hľadanie syntézy medzi tradičnou sociálnou demokraciou a neoliberalizmom, ktorý dlho, a to nie bez dôvodov, ovládal diskusie a do určitej miery aj politiku väčšiny západných krajín v posledných dvoch desaťročiach. Zo strategického hľadiska ide o podnietenie ofenzívnosti sociálnodemokratického myslenia tým, že si osvojí niekoľko najatraktívnejších ideí neoliberalizmu. O syntézu sociálnej demokracie s liberalizmom sa pokúša široké spektrum síl siahajúce od nadácií spätých s Clintonovou vládou vo Washingtone cez tých, ktorí sa pokúšajú dať intelektuálnu podobu Blairovmu posolstvu až ku skupinkám v Nemecku, ktoré sa pokúšajú o rozpracovanie analogického projektu pod značkou Nový stred (Die neue Mitte).
Nemôže byť prekvapením, že projekt tretej cesty je doteraz neurčitý, a zatiaľ, tak to vidí aj Tony Blair, je definovaný skôr prostredníctvom niekoľkých základných hodnôt a rozhodnutia postupovať pragmaticky pri ich presadzovaní v súčasnom svete. Toto je spojené s presvedčením, že niektoré ideály neoliberalizmu týkajúce sa globalizácie, určujúcej úlohy trhov a potreby premyslieť úlohu vlády a renováciu asistenčného štátu, budú mať dôležité miesto v tejto novej pragmatickej zostave prostriedkov a nástrojov súvisiacich so základnými hodnotami. Nemožno pochybovať o tom, že toto úsilie je ako také legitímne a nevyhnutné zoči voči novým ekonomickým, sociálnym a politickým problémom, ktoré vznikajú vo veku globalizácie a rozkladu tradičného voličského zázemia socialistických strán vo všetkých súčasných demokratických spoločnostiach. Je však otázkou, ktorá syntéza bude najlepšie kombinovať základné hodnoty sociálnej demokracie s funkčnými požiadavkami súčasnosti.
Čo sa odohralo v Labour Party
V Európe sa rozvíjajúca diskusia o Tretej ceste orientuje na úspech Tony Blaira a základy tohto úspechu. Nedorozumenia vznikli preto, že v projekte Tony Blaira, ktorý sa stal vzorom úvah o tom, čo je alebo čo má byť tretia cesta, neboli dostatočne rozlíšené jednotlivé zložky. V prekvapujúco krátkom čase sa podarilo Blairovi presadiť revolúcii v Labour Party, ktorá dovtedy bola stelesnením tradicionalizmu.
Prvým rozmerom Blairovej revolúcie bol prechod k sociálnej demokracii, ktorá sa zriekla tradičnej idey vyvlastnenia výrobných prostriedkov. Táto idea bola nahradená prihlásením sa k základným hodnotám a otvorením sa programu strany k pragmatickým ideám o úlohe trhu, súkromného vlastníctva a štátu v ekonomickom procese. V britskom kontexte toto bolo významným výkonom, ktorý otvoril cestu k získaniu väčšiny voličov a k tomu, že Labour Party dnes hrá úlohu iniciátora v britskom politickom živote.
Druhým rozmerom je radikálna clintonizácia politickej komunikácie vrcholových predstaviteľov Labour Party, ktorá všetko, vrátane vnútrostraníckych diskusií, podriadila nevyhnutnosti prezentovať v médiách obraz vodcu a jeho symbolický projekt. Označenie "socializmus dizajnérov", ktoré vytvorili kritici Blaira, môže byť zveličením, do značnej miery však zachytáva časť tejto inovácie. Obraz hrdinského vodcu, selekcia tém, spôsob, ako je to predstavované v médiách, disciplína strany a všetkých aktérov na nižších úrovniach straníckej hierarchie, vytvorili nielen nový spôsob politického správania sa, ale aj nový typ vzťahov medzi vedením sociálnej demokracie a jej členmi, ako aj nový typ vzťahov medzi stranou a spoločnosťou. Práve preto túto zmenu nemôžeme vidieť len ako zmenu v marketingu a komunikácii, skôr ide o podstatne nový typ definície úlohy strany v procese formulácie a realizácie politiky. Táto zmena vyúsťuje do nového typu mediálnej demokracie.
Tretí rozmer Blairovej revolúcie - a to je to najdôležitejšie -- spočíva v prevzatí podstatných častí neoliberalizmu do projektu sociálnej demokracie. V osobitnej situácii Veľkej Británie, kde dosť radikálny typ neoliberalizmu utváral krajinu skoro dve desaťročia, rozhodnutie a možno i nevyhnutnosť ísť až tak ďaleko týmto smerom je možno niečím jedinečným. To je aj dôvod, prečo Blairova revolúcia a jej možný prenos do iných krajín si vyžaduje a zaslúži dôkladnú diskusiu.
Prednosti kooperácie
Od dôb založenia Prvej socialistickej internacionály roku 1864 sa demokratická ľavica vždy usilovala o celosvetovú kooperáciu a tak vytvoriť dostatočnú konvergenciu na programovej rovine. Preto je načase začať celosvetovú diskusiu o projekte Tretej cesty, nech už sa východiská účastníkov tejto diskusie čo ako od seba odlišujú. Stojí za to vzájomne sa učiť zo svojich skúseností, aby sme dospeli k novému pochopeniu toho, čo znamená sociálna demokracia v súčasnom svete a aby sme prišli s novými iniciatívami v súčasných debatách. Takáto diskusia by mohla viesť k vytvoreniu spoločného východiska, ktoré by stranám naľavo od stredu umožnila koordinovane odpovedať na výzvy globalizácie.
Autor je profesorom politických vied na univerzite v Dortmunde
