Do diskusie
V Strane demokratickej ľavice dominuje stav obliehania Socializmus pre budúce generácie
V roku 1999 sa 13 percent obyvateľov Slovenska deklarovalo ako socialisti. Až štvrtinu obyvateľstva tvorili tzv. latentní socialisti, ktorým sú blízke socialistické myšlienky a hodnoty. Pre demokratických ľavičiarov je to zároveň dobrá aj zlá správa. Demokratická ľavica má na Slovensku perspektívu, ale svoje zámery nemôže realizovať bez partnerov a spojencov. Socialisti a potenciálni socialisti sú, prirodzene, najmä medzi voličmi SDĽ, no prekvapujúco veľa ich nájdete aj medzi priaznivcami SDK a až na treťom mieste medzi voličmi HZDS. Voličská základňa tohto hnutia je však stabilná, zjednotená charizmou Vladimíra Mečiara. Sympatizanti SDĽ, podobne ako voliči SDK, odmietajú autoritatívne metódy v politike, kým v HZDS je najsilnejšou charakteristikou práve takéto uvažovanie. Dôležitá skupina voličov SDĽ z roku 1998 sa však deklarovala ako liberáli, resp. takto boli ohodnotení, preto úsilie orientovať sa na voličov HZDS a zároveň zotrvať v rámci demokratickej ľavice vedie do slepej uličky. Kto by koho volil Voličov SDĽ tvoria najmä obyvatelia stredných a väčších, v menšej miere aj malých miest. Ide prevažne o zamestnaných ľudí so stredným a vyšším vzdelaním. Spojencami SDĽ teda nemôžu byť iba vrstvy s najnižšími príjmami. Tie ju ani doteraz výrazne nepodporovali. Program strany sa musí orientovať aj na zamestnancov či ľudí so stredoškolským a vysokoškolským vzdelaním. Patria sem lekári, učitelia, kvalifikovaní robotníci, lekári, pracovníci rozvíjajúceho sa sektora služieb i znevýhodnené sociálne skupiny, napr. ženy, vysokoškoláci, národnostné, sociálne, kultúrne, názorové a sexuálne menšiny. Z rozvrstvenia voličov vyplýva, že SDĽ má šancu integrovať sociálno-liberálny priestor.
Zo sociologických prieskumov vyplýva aj to, že jej potenciálni spojenci sú v stranách ľavice a stredu, teda SOP, SDSS, Stred, ale i v časti SDKÚ a bývalej DU. Osobitnou otázkou je vzťah SDĽ k Smeru, ktorý síce oslovuje mnoho nespokojných voličov súčasnej vládnej koalície, nie je však ľavicovou formáciou. Naopak, správa sa ako konzervatívno-nacionalistické zoskupenie s autoritatívnymi prvkami. Je to perspektívny politický partner ľavice? Podľa hodnôt, ktoré presadzuje, ide skôr o jej najväčšieho protivníka. Je kritériom ľavicovosti robiť ústretové kroky voči Smeru? Po Ficových nedávnych protirómskych výrokoch je najvyšší čas sa voči jeho strane vymedziť. Alebo sú demokratickí ľavičiari ochotní pre vidinu možnej koalície zriecť sa ľavicových hodnôt? Potenciál, ktorý má SDĽ, premrháva vyvolávaním neustálych konfrontácií s najprirodzenejšími spojencami. Kritika pomerov vo vládnej koalícii a požiadavka na zmenu štýlu vládnutia je oprávnená, no treba si v rámci koalície získavať spojencov na dosiahnutie zmeny. Avšak SDĽ sa ocitla v izolácii, nemá reálnych spojencov na politickej scéne, ani vo verejnosti. Dominuje v nej "stav obliehania" a hľadania nepriateľov vonku i vnútri strany. Viacerí jej predstavitelia sú v konflikte s organizáciami 3. sektora, hoci v nich je mnoho ľavicovo orientovaných ľudí. Pozitívnym príkladom bola iniciatíva poslanca Milana Ištvána pri prijímaní zákona o civilnej službe. Slabiny demokratických ľavičiarov Vzťah k 3. sektoru odkrýva ďalšiu vážnu slabinu SDĽ. Je ňou nedostatočná identifikácia strany s vlastnými programovými cieľmi. Môže si síce dať do programu presadzovanie ekologických cieľov, ale ak zároveň podporuje dobudovanie JE v Mochovciach, nik takéto smerovanie strany nebude brať vážne. SDĽ si uvedomuje realitu nástupu informačnej spoločnosti a to, že dominantným sektorom modernej ekonomiky sa stáva sféra služieb. Zároveň však neraz presadzuje anachronické priority z obdobia industrializmu, uchádza sa o priazeň agrárnej loby a ťažkého priemyslu. Rozvojový potenciál Slovenska sa však skrýva práve v podnikateľskom sektore pôsobiacom vo sfére služieb a spotrebného priemyslu. SDĽ nemôže iba všeobecne a radikalisticky odsudzovať drastické prejavy sociálneho vylúčenia, musí im ponúknuť alternatívu. Je ňou reintegrácia tých, ktorí sa počas realizácie pravicovo-liberálnej vízie transformácie ocitli na strane porazených. Poslaním ľavice nie je iba formálne garantovať ľudské práva a slobody, ale aj ich reálne využívanie čo najširšími vrstvami. To si vyžaduje prehlbovanie demokracie vo verejnom živote. Javy sociálneho vylúčenia a priepastné sociálne rozdiely sú nebezpečenstvom pre slobodu a demokraciu. Preto agenda demokracie a ľudských práv nie je prekonaná a s dosiahnutou úrovňou sa nemôžeme uspokojiť. Týka sa to prejavov diskriminácie (napr. žien, menšín, násilie v rodinách, práva detí), ako i nebezpečenstiev vyplývajúcich z kriminality a všadeprítomnej korupcie. Namiesto nezmyselných zákonov o zákaze dvojitého členstva v politických stranách je pre ľavicu podstatnejšie usilovať sa o ich transparentné financovanie, oddelenie ekonomickej a politickej moci, ako aj prijatie zákona o štátnej službe, ktorý je jednou z podmienok vstupu do EÚ. Zdrojom dôveryhodnosti SDĽ bolo okrem kvalifikovaného a kultivovaného vystupovania jej predstaviteľov i nezávislosť od klientelistických štruktúr a preferovanie riešení, ktoré prinášajú prospech celej spoločnosti, nie partikulárnym záujmovým skupinám. Práve SDĽ presadila prijatie zákona o konflikte záujmov. Žiaľ, v tejto línii svojho programu stratila politickú iniciatívu. Z nostalgie sa veľa nevyťaží SDĽ si doteraz celkom nevyjasnila postoj k politickej a ekonomickej tranzícii. Pozitívny vzťah k minulému režimu, ktorý mal oligarchický charakter a vyraďoval väčšinu pracujúcich z rozhodovania o veciach verejných, nemôže byť kritériom ľavicovosti. To, že veľká časť obyvateľstva hodnotí minulý režim lepšie ako súčasný, znamená negatívne vysvedčenie pre terajšie politické elity, nie pozitívnu identifikáciu sa s obdobím pred rokom 1989. Kto chce ťažiť z nostalgie, dokáže ešte 5 až 10 rokov získavať okolo päť percent hlasov, no s tým sa ľavicová strana nemôže uspokojiť. V súčasnosti 40 percent obyvateľov Slovenska pracuje v stratových podnikoch. Ďalších 20 percent sa oficiálne eviduje ako nezamestnaní. Viac ako polovicu potenciálne ohrozujú transformačné procesy. V zásade existujú tri prístupy k riešeniu ich situácie. Prvý, oficiálne praktizovaný do roku 1992, bol prístup konzervatívno-liberálnej pravice orientujúcej sa na úspešných jednotlivcov. Podľa neho sa tí, čo sa - často nie vlastnou vinou - ocitli na strane porazených, majú postarať sami o seba. Ideálom druhého, populistického prístupu, praktizovaného po roku 1992, bolo konzervovanie existujúceho stavu a odkladanie reštrukturalizácie, čím narastala izolácia SR od celosvetových civilizačných procesov. Výsledkom je prehlbujúce sa zaostávanie krajiny. Viac ako polovica mladých ľudí dnes uvažuje o odchode do zahraničia... Tretí je prístup demokratických socialistov. Veľmi im záleží na zlepšení sociálnej situácie čestných a pracovitých ľudí, no nepomôžeme im kultivovaním pocitu krivdy a rezignáciou na transformáciu. Problémy našej ekonomiky majú štrukturálny charakter. V čase, keď na Slovensku vrcholila industrializácia, na Západe vznikala spoločnosť služieb založená na otvorenosti informačných zdrojov. V záujme prekonania tohto zaostávania sa SR musí zapojiť do medzinárodných ekonomických integračných procesov a pristúpiť k nevyhnutnej reštrukturalizácii ekonomiky, spojenej s rekvalifikáciou pracovnej sily. Úlohou socialistov je dať ohrozeným transformáciou šancu opäť sa zapojiť do ekonomického procesu. Urobiť z ťažko zamestnateľných ľudí, žijúcich z podpôr, znova tvorcov hodnôt. Preto je prioritou ľavice vzdelávanie, podpora zahraničných investícií, malého a stredného podnikania a integrácia do EÚ. Vlastná verzia transformácie Aby transformácia začala prinášať pozitívne výsledky a aby sa začali cítiť bezpečne zamestnanci i zamestnávatelia, je stále aktuálne dobudovanie inštitucionálneho rámca fungovania trhovej ekonomiky. Preto by mali socialisti podporovať pozíciu ministerky financií Brigity Schmögnerovej ako najvýznamnejšej reprezentantky SDĽ v oblasti ekonomiky vo vláde pri presadzovaní ľavicovej verzie transformácie. Žiaľ, nedá sa to realizovať bezbolestne. Týka sa to aj ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Petra Magvašiho. Reforma dôchodkového poistenia spočívajúca vo viaczdrojovom financovaní dôchodkov takisto postihne najmä ľudí s nižšími príjmami. Obmedzovať sa iba na sociálne otázky a radikalizovať sociálnu rétoriku je pre SDĽ ako vládnu stranu priam katastrofálne. Sú to veci, ktoré v súčasnej situácii nedokáže splniť. Čo je schopná dokázať, je prehĺbiť demokraciu, naštartovať nevyhnutné modernizačné procesy, vďaka ktorým dobudujeme inštitucionálny rámec sociálno-trhovej ekonomiky. Informačná spoločnosť si vyžaduje efektívnu verejnú kontrolu moci. Občan musí mať možnosť dovolať sa spravodlivosti. Na to treba prijímať kvalitné právne akty. Z tohto hľadiska nebola najšťastnejšia prezentácia postupu SDĽ pri prijímaní zákona o slobodnom prístupe k informáciám a o boji proti praní špinavých peňazí. Nielenže neprevzala v tejto oblasti iniciatívu, ale dokonca sa dostala do pozície odporcov uvedených noriem. Prehĺbenie demokracie, vymáhateľnosti práva a obmedzenie korupcie prinesie svoje výsledky v posilnení právnej istoty občanov, zamestnancov i zamestnávateľov. Iba v podmienkach efektívnej kontroly moci sa dajú chrániť záujmy slabších a diskriminovaných. V týchto podmienkach je možné aj zvýšenie životnej úrovne obyvateľstva i pokles nezamestnanosti, ktorú občania oprávnene považujú za prvoradý problém Slovenska. Juraj Marušiak - Autor (1970) je politológ Iba silný subjekt si môže dovoliť frakcie Nenaplnené osobné ambície
Potrebuje SDĽ frakcie? Túto otázku si zrejme dnes kladie takmer jej každý člen. Tí, čo stáli pri zrode strany, i tí, ktorí do nej postupne vstupovali. V januári 2001, keď SDĽ oslávi 10. narodeniny, sa pri hodnotení svojej zložitej až strastiplnej cesty nevyhne odpovedi na túto otázku. Osobne som vnímal tie časy tak, že po porážke ľavicových síl a ideí v novembri 1989 sa v SDĽ zoskupili ľudia bez rozdielu spoločenského postavenia, ktorí nesúhlasili s hodnotením obdobia pred prevratom. Boli to ľudia, ktorí sa nezlomili, nesklonili hlavy, nezavreli oči. Veľmi živo si na to spomínam: nové spoločné myšlienky, nové predsavzatia, priateľstvá, vnútorná jednota i odhodlanie zabojovať o modernú, ľavicovú budúcnosť Slovenska. To tvorilo základy novej strany. Vtedy sme verili, že ak z týchto hodnôt nezľavíme, nik nás nerozloží. Časy sa zmenili Dnes už SDĽ nestojí na okraji spoločnosti, kam nás mnohí pasovali, ale naopak, vo vládnej koalícii, zúčastňuje sa na riadení štátu. Ide o úspech, ktorý možno dnes nevieme ani doceniť. Získali sme množstvo skúseností, zistili sme, kto je kto, prichádzali noví ľudia, začali sme spoločnosti ponúkať nové tváre. Žiaľ, začínajú nás sprevádzať aj negatíva. Práve teraz začíname strácať hodnoty, na báze ktorých sme stranu tvorili. Akoby sa z nás začala vytrácať úprimnosť, je v nás veľa márnomyseľnosti, urazenosti, pocitu akejsi nenahraditeľnosti. Často nedokážeme za toho druhého zabojovať, vytráca sa súdružskosť, priateľstvo. Začíname byť majstri sveta vo vzájomnom obviňovaní sa, sypaní popola na hlavu toho druhého. Mrzí ma to, no mám niekedy pocit, že práve tí, čo ešte nedávno tvrdili, že SDĽ sa dá rozbiť len zvnútra, začínajú hrať práve s touto kartou. Je to veľmi riskantná hra. Osobne si myslím, že SDĽ je dostatočne demokratická na to, aby v nej každý mohol povedať svoj názor, aby mohol o správnosti svojich myšlienok presvedčiť ostatných. Určite je na prospech strany, keď na všetko dianie nemáme jeden názor, že sa poslušne neprikyvuje, no frakcie by mali skôr tvoriť jednotlivé strany v budúcom ľavicovom bloku. Za 10 rokov sa SDĽ obišla bez frakcií a nie vždy sme mali na všetko rovnaký názor. Stačí si spomenúť na rok 1994, na vznik Spoločnej voľby, na náš volebný výsledok. Vznik frakcie v tom čase by bol stranu určite rozložil. Podľa mňa si frakcie môže dovoliť len vnútorne silná a úspešná strana. Na ceste k ľavicovému bloku Nie som osobne presvedčený, že súčasný vznik frakcie v SDĽ je zapríčinený iba programovými či názorovými rozdielmi. Skôr mi to pripadá ako riešenie nesplnených osobných ambícií. Ale na personálne zmeny má predsa strana vytvorený vlastný mechanizmus, zakotvený v organizačnom poriadku. Každé obchádzanie vnútorných pravidiel, nerešpektovanie vlastných uznesení je začiatkom rozkladu strany. Ako rád by som sa vo svojej úvahe mýlil. Naozaj by som sa nerád dožil toho, aby sa SDĽ dnes pre niečiu márnomyseľnosť či osobnú nespokojnosť začala rozbíjať. Sme jedinou typickou a všeobecne uznávanou ľavicovou stranou na Slovensku. Mnohí nám veria, želajú si ľavicové smerovanie našej krajiny. V silnom obkľúčení pravicových a liberálnych subjektov to určite nebude ľahká úloha. Veľké úlohy však môžu plniť iba silné a vnútorne jednotné strany. Takéto subjekty dokážu potom vytvoriť i úspešný ľavicový blok. To by mala byť výzva i pre ďalšie ľavicovo orientované sily, aby začali na sebe viac pracovať, dôkladnejšie sa pripravovali na voľby a nespoliehali sa na to, že im opäť ktosi vydláždi cestu do parlamentu a vlády.
Ľubomír Dzurák - Autor (1950) je poslanec NR SR
