Do diskusie

Predčasné voľby?

Pravdaže, prečo a načo? Zopakujme si to! Potrebujeme sa súrne a čo najrýchlejšie dostať k moci, aby sme získali prístup k najrozličnejším druhom majetku a aby sme ho mohli speňažiť. Pre koho? No predsa pre seba a rozšíriť tak tú uzučkú kapitálovú vrstvu na Slovensku. A prečo? No preto, aby sme sa v zahraničí mohli ukazovať ako rovnocenní s najbohatšími boháčmi sveta. Musíme obstavať pobrežia viacerých morí tými najprepychovejšími bungalovmi. Nech svet vidí, čo dokážeme my, Slováci. Ale čo na Slovensku, čo vlasť a čo národ? To je predsa vedľajšie, keď ide o nás mocných, o naše majetky a o naše peniaze poctivo nadobudnuté ťažkým špekulovaním. Národ, ty len trp, veď si na to od vekov zvyknutý. Odjakživa preslávený a nazývaný ako Slovač - bedač a aj si poučený o tom, že vrchnosť je od boha. Tak poslúchaj a nech ti nenapadne nezúčastniť sa na referende a neumožniť nám rozširovať blahobyt znova zvolením a rozširovaním kapitálovej vrstvy na našom milovanom Slovensku! Jozef Vojtech, Bratislava Humor náš každodenný

Humor - obyčajné slovo, mužského rodu, vzor dub, a tak veľa v našom živote znamená. Niekde viac konzervatívny, niekde čierny, no a tiež spontánny a na niektorých miestach možno až vulgárny, o čom svedčí samozrejme aj inteligencia jeho "tráviteľov". Po vzniku našej republiky vyrástli humoristi ako huby po daždi - a to rôzni. Pri sledovaní vyhlasovania výsledkov ankety TOM 2000, som sa len chytala za hlavu, keď som videla stúpať po schodíkoch Joža Pročka, ktorý zskal titul Najlepší zabávač televízie Markíza. Ja mu jeho ocenenie nijako neberiem, ale za máčny mak neviem pochopiť, čo sa ľuďom na tomto človeku páči. Je veľmi interesantné pozorovať ľudí, s akým nadšením ospevujú Joža Pročka a chvália jeho zabávačské umenie. Treba však povedať, že medzi našich národných humoristov by sa mohli zaradiť aj poslanci NR SR, ktorí nám neraz spestrili sledovania priamych prenosov z rokovaní. Našťastie, klasici Milan Lasica a Julo Satinský sú stále medzi nami a majú ešte dosť síl na to, aby zaplátali diery slovenského humoru. Mali by sme sa zamyslieť, ako a na čom sa chceme zabávať. Viem, že niekomu nasilu vtĺkať Lasicu alebo Satinského je zbytočné, ale aspoň prehodnoťme aj napriek demokracii u nás, kto bude figurovať v dejinách našich médií a divadla.

Jaroslava Milčíková, Banská Bystrica Referendum je politické dobrodružstvo

Každý, kto číta tlač a sleduje elektronické médiá, dobre vie, že HZDS ústami svojich politikov najmenej stokrát vyhlasovali, že poslanci hlasujú podľa svojho vedomia a svedomia. V praxi za ich vládnutia bolo všetko o 180 stupňov inak. Najmä, keď vo svoj prospech účelovo rozhodovali a viac ako dvadsaťkrát hlasovali v rozpore s ústavou. Ich konanie nemalo nič spoločné s vedomím a svedomím poslanca. Bola to slepá poslušnosť a vynútená stranícka disciplína. Stačí spomenúť prípad Gaulieder. Dnes sa tvária ako svätí za dedinou. Nikdy nepochopím, ako môžu predstavitelia HZDS očakávať, že koaliční poslanci by mali hlasovať za mečiarovské referendum o predčasných parlamentných voľbách. Bolo by to v rozpore s logikou zdravého rozumu a pohŕdaním mandátu svojich voličov. Položme si otázku: Kto je otcom myšlienky o predčasných voľbách? Občan alebo mocichtiví politici? Je na škodu nás všetkých, keď si niektorí neuvedomujú, že tí, ktorí organizujú referendum o predčasných voľbách to nerobia pre dobro občana, ale len pre svoj osobný prospech. Predstavitelia kapitálovej vrstvy potrebujú na upevnenie svojho panstva znovu získať ústavnú moc, politicky obsadiť rozhodujúce miesta v riadení štátu, v justícii a iných dôležitých orgánoch. Organizované referendum je proti záujmom občanov a spoločnosti ako celku. Nezmyselné referendum je dôkazom, že politika je pánske huncústvo, ktorého živnou pôdou sa stal parlament a vystupovanie politikov v médiách, ktorým ide o peniaze a moc. Všetko ostatné je len dymovou clonou na oklamanie občanov. Organizátori referenda nevsadili na rozum a prospech občana, ale na slepú poslušnosť časti obyvateľstva. Referendum o predčasných voľbách bude do dejín zapísané len ako bezhlavé politické dobrodružstvo a zúfalý pokus o uchopenie moci.

Ján Hruška, Martin Peniaze z privatizácie

Kde sú peniaze za doteraz sprivatizované podniky? Kde sú tie miliardy, keď štát je chudobný a nemá na nič peniaze? Finančné prostriedky sa asi niekam stratili. Štát môže privatizáciou pomôcť aj občanom. Namiesto toho sa špekuluje a ani sa nenazdáme a príde rok 2002, nové voľby a podniky ako-tak zveľadené aj za cenu biedy občanov sa dostanú do nesprávnych rúk. To isté sa týka bánk. O chvíľu príde niekto iný a banky znova vytuneluje. Naša obeta biedy príde nazmar. Rozália Sojčáková, Dubnica nad Váhom Mafiáni a kolonizátori u nás

Prezident Václav Havel charakterizoval súčasný český kapitalizmus prívlastkom mafiánsky. Ak by sme chceli presnejšie pomenovať ten náš, musíme použiť hneď dva prívlastky: mafiánsky a koloniálny. Obsah oboch pojmov má cudzí pôvod. Dnes sú aktuálne aj pre naše pomery. Všade tam, kde chudobnie štát, kde sa odohráva výpredaj lukratívnych podnikov a národného bohatstva, v krajine s bábkovou vládou, objavujú sa mafiáni a kolonizátori ako huby po daždi. Od večera do rána sa stávajú super boháčmi. A tak sa ocitáme v situácii, keď na jednej strane dochádza k hromadeniu enormného bohatstva a na druhej strane geometrickým radom rastie chudoba. Len neplačme, ale tešme sa a ďakujme, že máme bohatých pánov. Čím ich bude viac a čím budú bohatší, podľa teórie bývalého amerického prezidenta Ronalda Reagana, postupne bude ubúdať chudoby. Napokon, v televízii môžeme obdivovať ich vysokú životnú úroveň, bezduchú noblesu, v časopisoch fotografie z ich osobného života a snívať, ako nám bude, keď sa všetci staneme bohatými. Pokiaľ však zatiaľ neumrieme. Jozef Nemšovský, Bratislava