Vzorka Ruska na kolesách
Z ussurijskej tajgy sme sa vracali 9500 kilometrov dlhou Transibírskou magistrálou, čo spája Moskvu a Nachodku. Čas každému plynie ináč. Pokiaľ sa u nás za posledné obdobie zrýchlil a získal aj ekonomický rozmer, tu si plynie pokojne svojím tempom.
Chýba mu povestný bič západného sveta. Cestujúci spravidla vôbec nesleduje kalendár ani okolie trate. Celý týždeň do sýtosti pospáva, hoduje, číta alebo vedie diskusie. Nebýva uzavretý v kupé. Za deň-dva sa vo vozni zrodí svojská komunita. Diaľkoví pasažieri tvoria zaujímavú vzorku dnešného Ruska. Každá jazda má malú históriu. Vlak zvnútra nepripomína dopravný prostriedok. Ide skôr o internát, ktorý sa zhodou okolností pohybuje. Križuje sa v ňom veľa pestrých osudov.
Riaditeľ i upratovačka Sprievodca nahradzuje všetkých zamestnancov v jednej osobe, od riaditeľa po upratovačku. Nekontroluje iba cestovné lístky. Ustavične prikladá uhlie pod samovar, aby sme mali horúcu vodu. Umýva chodbu aj kupé, pomáha otvárať zaseknuté okná. Vyhadzuje čiernych pasažierov, i keď z času na čas niektorého z nich pritúli. Dáva pozor, aby na stanici nevošlo do vlaku priveľa priekupníkov, ale sám neraz predáva nedostatkový tovar. Energický sprievodca drží situáciu pevne v rukách. Musí byť dobrým psychológom. Zjemňuje trecie plochy medzi extrémnymi povahami. Najviac práce má, keď sa do kupé zatúlajú Amorove šípy či fľaše vodky.
Cudzinec, len čo zabudol, odkiaľ prišiel, vyhral. Prestane sledovať čas a odovzdá sa osudu ako ostatní ruskí cestujúci. To, čo doma trvá hodiny, tu dni. Zhon nastane, iba keď vlak zastane vo väčšom meste. Sprievodca nestačí otvoriť dvere, a už sa medzi cestujúcich nahrnú babky s plnými taškami. Núkajú ovocie, mlieko, horúce zemiaky aj studenú zmrzlinu.
Na tretí deň cesty sa zjavil Bajkal, za ktorým sme sa rozlúčili s Ďalekým východom. Vrátili sme sa na Sibír, ktorá vyvoláva u Európana pocit ľadovej krajiny. Leto tu má však načisto inú tvár. Vo väčšine oblastí dni trvajú podstatne dlhšie ako u nás. Dobiedzajúce lúče ostrého slnka v kontinentálnom pásme vyženú ortuť teplomera veľmi vysoko. Príroda sa po silnom zimnom spánku rýchlo prebudí. Jar ale aj jeseň trvajú iba krátko. Kolobeh v sibírskej tajge pripomína ruské dejiny. Navonok málo dynamický, akoby na večnosť odsúdený stav sa zrazu dramaticky zmení v čosi celkom iné.
Bezdarožje Rozlohou je Sibír zhruba rovnako veľká ako náš kontinent, nežije v nej však ani tridsatina obyvateľstva Európy. Veľká väčšina obýva juh krajiny, náš vlak prechádza severnejšími ľudoprázdnymi oblasťami. Keď sa dívame z vagóna, naozaj máme občas dojem, že samovznietené požiare vidieť častejšie ako ľudí. V mnohých regiónoch iba železnica spája izolované dediny s okolitým svetom. Keď sme sa márne obzerali po automobilových cestách, spomenuli sme si na ruské slovo bezdarožje, ktoré sa do ostatných európskych jazykov nedá preložiť. Obyvatelia tunajších dedín, ale i miest celé stáročia žili a dodnes v mnohých miestach žijú ako na ostrovoch.
Často celé hodiny nevidno ani chalúpku. Riedko osídlená Sibír pomáha vysvetliť, prečo sa v dlhodobej ruskej histórii zakódovali neuveriteľné silné pozície pre mocenské centrum. Metropola si navykla rozhodovať výhradne bez toho, aby si vypočula názory periférií. Petrohrad a ani Moskva, aj keby chceli, jednoducho z technického hľadiska nemohli komunikovať s odľahlými kútmi. Ruský ultracentralizmus, podmienený najmä geografickými podmienkami, prežíva storočia i rozdielne, navonok veľmi protichodné politické režimy. Všade na zemeguli si pragmatickí vladári vyberajú tie najľahšie chodníky. A vládnutie dekrétmi zostáva pomerne jednoduché a efektívne.
Bežný Rus predstaviteľov geograficky i spoločensky nepredstaviteľne vzdialenej moci nikdy nevidel. Žil bez nich spokojne, ak náhodou nepatril k výnimkám, ktorých zaujímala politika. Do Kremľa či Zimného paláca nemal a ani nemá bližšie ako starovekí Gréci na Olymp. Ako apolitický človek pripisoval vrcholným inštitúciám, nech sa mu páčili alebo nie, nadprirodzené vlastnosti. Rozhodnutia z centra prichádzali zriedka, no vždy nečakane. Keďže sa neopierali o poznanie konkrétnych problémov regiónu, ako tajfún ničili zabehaný spôsob života.
Kopeckého postreh Nebohý český herec Miloš Kopecký povedal pred časom v kedysi známom prejave, že keď sa už niečo v Rusku deje, má to vždy veľké rozmery. Vo vedomí miestneho obyvateľstva pretrváva pasívny konzervativizmus. Všetky podstatné doterajšie zmeny vychádzali z centier, ktoré rozkolísali ostatné regióny. Miestni obyvatelia aj v dobe televíznych satelitov považujú Kremeľ za veľmi vzdialený. Dobre si uvedomujú, že i keby v ňom sedeli dokonalí odborníci, do vzdialených oblastí nedovidia. V jeho múdrosť neveria, ako sa niekedy v Európe mylne domnievame. Ani spasenie od neho nečakajú. Málo sú presvedčení, že sami zmenia systém. S nariadeniami veľmi nepolemizujú, prijímajú ich ako vrtochy počasia. Netešia ich, neklaňajú sa im, ale ich akceptujú. Pred návalmi snehov a dažďov a veľkými suchami, ktoré od nepamäti každoročne sporadicky prichádzajú, sa dá schovať. Možno ich obísť, no nik im nezabráni.
Náhle zmeny, prípadne aj prevraty, ktoré prichádzajú z Moskvy (predtým z Petrohradu) po obdobiach dlhej stability Sibírčanovi pripomínajú hru matky Prírody. Zvykol si na ne ako na striedanie suchej extrémnej zimy s horúcim letom, ktoré zasahuje aj zapolárne oblasti. Alebo na striedanie suchých horúčav, spôsobiacich rozsiahle požiare v tajge, s obdobím dažďov, ktoré odrezávajú celé regióny od okolitého sveta. Rozsiahlosť a prírodné prekážky spôsobujú izolovanosť jednotlivých končín. Mnohé generácie žili vo vedomí, že sa z rodného chotára, a to nie iba pre nevoľníctvo, jednoducho fyzicky nedá dostať. Bežný občan preto ani veľmi netúžil poznávať vzdialené krajiny. Klasické cestovanie tu nedosahovalo väčších rozmerov. Napriek tomu, že krajina má slávnu tradíciu expedícií do bielych miest východnej Ázie.
Džinchischánova pravnučka Vo štvrtom kupé pasažieri otvorili fľašky s liehom ešte skôr, ako sa rýchlik pohol. Otec, matka, syn aj dcéra pili ostošesť. Nehádali sa, nevykrikovali na seba, dokonca vyzerali ako usporiadaná rodinka. Po dvoch-troch hodinách jazdy z ich lôžok bolo cítiť kadečo. A nie iba alkohol. Málokedy vytrčili nos zo svojho kupé. Vyzerali veľmi biedne. Nezdravo vychudnutí a špinaví. Podkaukazský sprievodca Gejdar zalamoval rukami: "Sviňuchy!"
Keď sa im po troch dňoch minuli zásoby, častejšie vychádzali von. Raz som stál pri okne v uličke a oslovil ma vytriezvený mladík. Na deravé tričko si nahodil nové tmavé sako a na oči detské okuliare. Pohľad naňho nebol príjemný. Radšej som otvoril oblok dokorán, nikdy predtým som vo vlaku netúžil po čerstvom vzduchu ako teraz. Ale napokon som ostal stáť. Po rozhovore som pochopil, že chlapík nebol iba zapáchajúca sviňucha, no aj vzdelaný a citovo zameraný človek.
Borja, azerbajdžanský obchodník, nasadol v Birobidžane, hlavnom meste Židovskej autonómnej oblasti. Cestoval do Baku na otcov pohreb. Lietadla sa bojí, tak sa rozhodol pre vlak. Ako vojak slúžil v Maďarsku, odkiaľ si priniesol veľa forintov. Teraz nevie, čo s nimi. Doma vo svojej predajni zamestnáva samé ženy. Ale zhodou okolností i v jeho kupé nie je ani jeden chlap.
Borjova suseda si do vozňa priniesla zo záhrady kytice. Ich kupé vyzeralo ako skleník, aj keď veľa kvetov podarovala ostatným vo vozni. Nezabudla ani na alkoholickú rodinku, ktorej sa vyhýbal i sprievodca. Dokonca, hoci zbožňovala poriadok, dokázala na ich posteli hútoriť celé hodiny. Keď pred Moskvou začali niektoré kytice vädnúť, i keď nebola veľmi bohatá, kúpila od bábušiek na peróne nové.
Druhá suseda nastúpila v Čite. Vracala sa zo severnej Číny, kde navštívila starých známych. V Mandžusku ako dcéra ruského šľachtica strávila v emigrácii dve desaťročia. Keď sa s rodinou v roku 1938 vrátila domov, zavreli jej otca. Nadáva na boľševikov, ale súčasne ukazuje staručké fotografie svojho nebohého manžela, ovešaného červenými hviezdami. Ako vojenský plukovník získal veľa vyznamenaní. Napriek tomu, že mala dospelé vnúčatá, váľala očami po chlapoch. Strašne rada by sa dostala do Prahy. Po čase sa však ukázalo, že ju nezaujímajú historické pamiatky, ktoré spomínala na začiatku nášho rozhovoru. V českej metropole zomrela jej tetka, ktorá sa v emigrácii vydala za legionárskeho plukovníka. Bol vraj bohatý a nemali deti...
V Ulan-Ude doplnila kupé Mongolka s drobnučkou sestrou. Išli navštíviť tretiu sestru, ktorá študuje v Petrohrade. Malé čiernooké dievčatko je hotový Džinchischán. Divoko behala po celom vozni, nedala druhým spať, vŕtala diery do dverí. A staršia benevolentná sestra ju nechala šantiť.
Sen o Juhoslávii Vedľa nás spali dvaja vojaci základnej služby. Skončila sa im dovolenka. Vracali sa z Magadanskej oblasti na frontové línie. Jurij slúžil u hraničiarov na afgansko-tadžickej hranici, Váňa v jednotke, čo sa v Karabachu usilovala oddeliť dve znepriatelené strany - Arménov od Azerbajdžancov. Prvý videl zmysluplnosť svojho zadelenia, lebo mal obavy z moslimského fundamentalizmu. Jeho priateľ však neveril, že Rusi v Zakaukazsku zmieria bojujúce strany.
Obaja sa neraz dívali smrti do očí. Jurij najprv slúžil pri železničnom vojsku. Strážil tunely. "Kto má peniaze, ten sa vykúpi z vojenskej povinnosti," povedal mi, "ale zdá sa mi to nečisté voči druhým, ktorí by prišli na moje miesto. Niekto tam musí ísť. Okrem toho, obaja dedovia bojovali. Prvý zmizol bez stopy, druhý zomrel, keď som mal dva roky." Tadžkistan by azda v živote nepoznal. Raz sa na vychádzke opil, ako bývalý boxer zmlátil staršinu. Po incidente si mohol vybrať - vojenský súd alebo prihlášku k bojovým jednotkám.
"Po špeciálnom výcviku nás poslali pod Pamír," rozhovoril sa. "Prvú vážnu službu som mal počas stanného práva. Po večierke som v dedine stretol dušmana, no nechal som ho ísť. Za treťou uličkou si na mňa počkal a namieril pištoľ. Našťastie som mal nabitý samopal. Spočiatku nám zakazovali strieľať. Ale, čo sme mali robiť, keď začali páliť po nás. Kto je pomalý, rýchlo zahynie. Dva dni som videl pred sebou nevládne telo prvého človeka, ktorého som zabil. Nemohol som jesť ani piť. Ale pomaly som si začal zvykať."
Váňa odišiel na vojnu ako osemnásťročný. "Keď som sa po roku vrátil domov na prvú dovolenku, matka ma spočiatku nepoznala," zdôraznil. A naozaj. Odhadovali sme mu o desať rokov viac. Raz ho po výbuchu granátu zavalilo. "Videl som len tmu a cítil som sa ako na druhom svete. Keď ma začali vykopávať, myslel som na posledný súd. Iba som nevedel, či príde anjel alebo čert."
Keď dopil druhý pohár vodky, vysvetľoval: "To som sa tam naučil. Pred bojom nám vždy naliali. Mnohí z nás končia v civile ako alkoholici!" Tretí pohár nevypil, ale vylial na zem. "To je na počesť padlých kamarátov." Rozplakal sa. Chlebom si utieral slzy. Otca nepozná. Ako mladistvý pol roka sedel pre krádež vo vyšetrovacej väzbe. A potom mu navrhli pridať sa k výsadkárom. V Karabachu začal veriť v Boha. A tak má pocit, že ktosi nad ním bdie. Hoci sa im služba končila, nevedeli, ako sa znovu zaradiť do normálneho života. Veľa by dali za to, keby nastúpili k mierovým jednotkám v bývalej Juhoslávii.
Chradnúci chlap Dievča z Jaroslavľa zo susedného vozňa behalo bosé po špinavom vlaku. Vracalo sa domov k manželovi. Využilo posledné dni jeho neprítomnosti. Nedbala na krivý pohľad šľachtičnej a krútila sa okolo Váňu. Ráno sa modlila a plakala. Prebudila ma slovami: "Ja tóže čelavjék." Revala tak nahlas, že celý vagón postavila na nohy. A to v noci jej prítomnosť málokto zaregistroval. Jurij nato vynadal Váňovi, ktorý po čase začal tiež roniť slzy.
Nataša z vedľajšieho kupé pochádza z uralskej dedinky pri Jekaterinburgu. Veľmi pekné, nie vyzývavé dievča, tiež si veľmi nepotrpela na súkromie. Rozprávala o otcovi, ktorý dlho lyžiarsky pretekal a potom robil trénera bielych športov. Až sa zoznámil s jedným Arménom a založili si obchod s alkoholom. Darí sa im dobre, ale otca za posledné dva roky málokedy videla triezveho. Osud vojakov veľmi prežívala, aj ona mala slzy na krajíčku.
Za Bajkalom začal zrazu silný chlap Váňa chradnúť. Strašne sa potil, lomcovala ním horúčka. Do kupé prúdili cestujúci z nášho i zo susedných vagónov, každý chcel pomôcť chorému. Pravá chvíľa prišla pre šľachtičnú. Tvrdila, že kedysi robila aj zdravotnú sestru. Bezvládneho vojačika obskakovala vo dne v noci, nezažmúrila pri ňom oka. Keď Váňa druhý raz stratil vedomie, zo stanice privolali železničného lekára. Konštatoval ťažký zápal pľúc. V Perme za Uralom chorého odviezli do nemocnice. Jeho ďalší osud ostal pre nás neznámy.
Vieme iba toľko, že vojenská služba, kde ho mnohokrát zubatá zvádzala, sa mu mala skončiť o necelý mesiac. Do Karabachu sa ponáhľal vlastne kvôli rozlúčke.
Autor (1955) je expedičný turista. Úryvok z pripravovanej knihy Tucet výprav v panenských horách Ruska.
