Nie príkaz, ale regulácia
Podľa zápisnice z výrobnej porady denníka Práca sú v osobitnom odseku vypísaní redaktori, ktorí môžu písať komentáre. Chýbajú tam ôsmi, ktorým podľa jednej z nich, Evy Moncmanovej, vedenie redakcie zakázalo tento žáner používať. Vedenie obvinila z preventívnej cenzúry.
Konateľ spoločnosti Práca, s.r.o., Vladimír Miškovský jej poradil, aby si kúpila slovník cudzích slov a prečítala si, čo je to cenzúra. "Ide o zásah štátnych orgánov," tvrdí Miškovský. V spomínanom slovníku však nič takéto nestojí. Cenzúra sa tam totiž definuje ako "skúmanie obsahu písaných a tlačených prejavov, kníh, divadelných a filmových kusov, hier a pod. so zreteľom na štátne, spoločenské a mravné záujmy; ako prísny dozor a posúdenia a ako úrad starorímskeho cenzora".
Chybná zápisnica? Bývalý poslanec za SNS a neskôr DU Miškovský spomínanú zápisnicu považuje za chybnú. Existuje tu podľa jeho slov opačný príkaz - ktorí redaktori musia komentáre písať. "Nariadenie z výrobnej porady ma nezaujíma, nie je to vnútorná norma, ale len zápis, ktorý je chybný," zdôrazňuje. Ako ďalej uviedol, zápis z výrobnej porady je zmätočná informácia, pretože v ten deň absentovala sekretárka šéfredaktora a zapisovala ho iná členka redakcie. "Ani nechcem skúmať, či chybu urobili schválne alebo ide len o omyl."
"Je to regulácia vlastníkom média," dodal.
V zápisnici v odseku o redaktoroch, ktorí "môžu" (alebo "musia"?) písať kometáre, chýba osem mien redaktorov. Sedem z vnútropolitického a jedna z ekonomického oddelenia. Eva Moncmanová ich však nechce menovať, aby ich do ničoho nenamočila. "Väčšina z nich to berie ako márny boj a vedia, že spravodlivosť nedosiahnu," nahlas premýšľa redaktorka. Konateľ spoločnosti na druhej strane tvrdí, že mu spomínaných osem redaktorov ani nevedela vymenovať. Podľa našich informácií ide o Ivana Bielika, ktorý bol donedávna šéfredaktorom Práce, a ďalších skúsených a známych publicistov, ako je Marta Moravčíková, Otto Ewiak, Michal Záleta, Eva Moncmanová, Gabriela Klestincová, Kvetoslava Čerňanská a Peter Ondera. Posledný menovaný aj v tejto súvislosti dal výpoveď.
Ôsmi neschopní komentovať "Vyčítal mi nekvalitu mojich komentárov. Zhodou okolností som v ten deň dostala odmenu za hlavný článok o skládke odpadu. Pravdepodobne mu nekonvenuje môj názor. Na to má ako vydavateľ právo," opisuje celú situáciu E. Moncmanová. Dosiaľ jej však ani nejeden komentár nevrátil. "Ak to bola doteraz nekvalita, prečo ich uverejňovali?" Ako ďalej uviedla, podľa V. Miškovského má iné stanovisko ako on. "Myslím si, že moje rezorty - ekológia a poľnohospodárstvo - nie sú vecou politického názoru, ale ekonomiky a našej stratégie pre vstup do Európskej únie. To nie je ani ľavé, ani pravé."
Podľa V. Miškovského však toto nariadenie nie je vecou názoru: "Na komentáre musí mať človek určitú sumu informácií a skúseností. Na to potrebuje aj určitú mieru slušnosti a pokory k čitateľom." Pritom, napríklad Peter Ondera sa venuje témam rezortu vnútra osemnásť rokov (!) a dlhé roky v tomto rezorte aj pôsobil. Žeby ho toto neoprávňovalo mať dostatok skúseností a informácií? Podobné by sme mohli tvrdiť aj o ostatných, ktorých mená na uvedenom zozname neboli spomínané. "Každý sme nejaký. Tí, čo boli vybraní že MUSIA, podľa názoru vedenia redakcie majú schopnosť komentáre písať," povedal pre SLOVO V. Miškovský. Keď sme sa ho opýtali, či teda ostatní nie sú schopní komentáre písať, dostali sme stručnú odpoveď: "Nekomentujem."
Zaujímavé však aj je, že napr. komentár na úrovni z oblasti poľnohospodárstva a ekológie sa v Práci nedočítate, pretože E. Moncmanová tieto rezorty ako jediná obhospodarovala. V zmluve pritom nemala uvedené, ktoré žánre môže, resp. nemôže písať.
"Keď niektorí dlhodobejšie nedosahujú určitý priemer, tak prečo ich nenechať robiť iné žánre? Je niečo proti ľudským právam, keď napríklad z päťdesiatich redaktorov budú iba desiati písať komentáre? Veď vyjadrovať sa dá v žurnalistike aj inými spôsobmi," argumentuje konateľ spoločnosti. Dodal, že on nie je spokojný ani s tými, čo musia ponúkať komentáre. "Viem si predstaviť niekoľko mien, ktoré by tie komentáre nemuseli písať. Nemáme však dostatočné kapacity."
Vraj iba zamestnanecký problém Svoju sťažnosť poslala E. Moncmanová aj Slovenskému syndikátu novinárov (SSN). Podľa jeho predsedu Jána Füleho je celá záležitosť vecou pracovnej zmluvy a pracovnej náplne redaktorov: "Riešiť by to mal šéfredaktor, nie syndikát." Paradoxne, stať o písaní komentárov Eva Moncmanová, ale ani nik iný z redaktorov denníka Práca, v zmluve nemá. Nemožno teda hovoriť o pracovnej zmluve. E. Mocmanová však vo svojej sťažnosti pre SSN uvádza:
"Vieme, že SSN už nie je členom KOZ SR. Tu však nejde o problém zamestnanecký, ale vyslovene stavovský a SSN stavovskou organizáciou je. Otázky etiky novinárov, vydavateľov a celej žurnalistiky by mali byť preň prvoradé." Pritom jej však podľa jej slov ide len o to, aby mohla existovať pestrosť názorov a demokracia.
No pozoruhodné je aj vyjadrenie V. Miškovského k celej záležitosti pre agentúru SITA: "Predpokladám, že za týmto listom je skupina novinárov, ktorí sa nestotožnili s novou majiteľskou štruktúrou a smerovaním denníka k objektivite, pretože stále potrebujú patriť pod krídla nejakej politickej strany."
Žeby práve toto bolo kameňom úrazu? A čo nás, kolegov novinárov, hádam ešte viac mrzí? V iných prípadoch, keď sa spochybňovala či rozličným spôsobom obmedzovaa sloboda novinárskej tvorby v redakciách, stavovské organizácie i ostatné médiá sa do celej záležitosti ihneď obuli. Tentoraz sa v podstate nik ani neunúval uverejniť informáciu agentúry SITA o tejto kauze.
A tak sme dnes na stránkach denníka Práca svedkami paradoxnej situácie. Na strane komentárov bol napríklad v piatok komentár O. Ewiaka, no bez fotografie a vlastnoručného podpisu autora, ako býva zvykom. Svojou grafickou formou pripomínal skôr list čitateľa. Podobná situácia nastala i s článkami P. Onderu, ktoré boli síce rozsiahlejšie ako komentáre kolegov, ale označovali ich ako poznámky - samozrejme, bez fotografie autora. Žeby teda jediným dôvodom, prečo spomínaní ôsmi redaktori nemôžu písať komentáre, bol fakt, že sa vydavateľovi Práce nezdajú byť dosť fotogenickí?
