Dôstojnosť obyčajných ľudí
Vo vyjadreniach našich politikov sa nezriedka vyskytuje delenie ľudí na obyčajných a neobyčajných. Kritérium tohto čudného odlišovania sa pritom zvolilo celkom svojvoľne: je ním majetok a moc. Práve moc (politická alebo ekonomická) a majetkové pomery kvalifikujú v očiach politikov človeka k tomu, aby sa stal neobyčajným. A naopak, nedostatok či neprítomnosť majetku a moci určuje iného človeka ako obyčajného, a to iba preto, že jeho vlastníctvom je len jeho pracovná sila a schopnosti. Je prekvapujúce, že túto zvrátenú rétoriku najčastejšie používajú ľavicoví politici, keď apelujú na rešpektovanie oprávnených požiadaviek tzv. obyčajných pracujúcich ľudí. Nielen že sa tým dáva ľuďom najavo akási skrytá nadradenosť tých, čo chcú práva "obyčajných" obhajovať. Každý človek má - vychádzajúc zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv - nárok na rešpektovanie svojej prirodzenej dôstojnosti a na uznanie svojej hodnoty ako človeka. A to, samozrejme, bez ohľadu na to, či žije v blahobyte alebo v chudobe, či je schopný samostatne sa živiť alebo je sociálne odkázaný. Pritom väčšina našich pracujúcich, no i tých, čo stratili zamestnanie, sa vo svojom biednom položení "obyčajných ľudí" ocitla vinou neschopnosti politikov zaručiť im podmienky pre dôstojný život. Veď možnosť zamestnať sa, právo na spravodlivú a uspokojujúcu odmenu za prácu, právo na primeranú ochranu pred nezamestnanosťou je dnes pre mnohých len vzdialeným snom.
Autorka (1952) je samostatná vedecká pracovníčka
