Pracovníci MS o svojej organizácii
Matica slovenská a slovenské zahraničie
Tak trochu v neadekvátnom tieni súčasného pertraktovania problematiky Matice slovenskej (MS) zostáva otázka jej pôsobnosti vo vzťahu k zahraničným Slovákom. Azda nebudem preháňať, keď napíšem, že ide o oblasť mimoriadne citlivú a zároveň dôležitú. Z vlastnej skúsenosti viem, že naši krajania v diaspórach veľmi pozorne sledujú vývoj v MS, ktorú podstatná väčšina z nich vníma ako najvýznamnejšiu národnú kultúrnu ustanovizeň.
Aká je však realita? Podobne, ako v prípade iných matičných odborných ústavov, aj v tomto smere je dnešná situácia na míle vzdialená od optimálneho variantu. Na uvedenom konštatovaní nemôže nič zmeniť skutočnosť, že na pôde MS živoria také pracoviská, ako Krajanské múzeum, Kabinet dejín výskumu slovenského exilu či Kultúrne a informačné strediská v New Yorku a Toronte (činnosť posledného menovaného bola nedávno z finančných dôvodov pozastavená).
Zložité peripetie slovenských dejín spôsobili, že MS v poslednom polstoročí nemohla plnohodnotne a najmä komplexne rozvinúť tie aktivity, ktoré by smerovali k dokumentácii a následnej záchrane nášho kultúrneho dedičstva v zahraničí. Je však smutnou (aj trápnou) epizódou najnovšej matičnej histórie, že sa tak nestalo ani v 90. rokoch. MS z viacerých dôvodov (ideologických, partikulárnych, osobné animozity...) nebola spôsobilá zriadiť moderné funkčné pracovisko vedecko-výskumného i prezentačného typu, ktoré by v kontexte ďalších matičných ústavov (Slovenská národná knižnica, Biografický ústav, Archív literatúry a umenia) koncepčne a cieľavedome pracovalo na riešení danej problematiky. V zahraničí sa totiž nachádza množstvo slovacikálnej literatúry, vzácnych literárnych a umeleckých pozostalostí či iných pamätihodností, ktoré patria do zbierok MS ako neodmysliteľná súčasť našich kultúrnych dejín.
Je teda najvyšší čas konať. Prekonať sektárske tendencie i osobné rozpory a pokúsiť sa zachrániť, čo sa ešte dá. Bez zdokumentovania, archivovania a sprístupnenia slovenského kultúrneho dedičstva v zahraničí je komplexný aj objektivizujúci pohľad na naše moderné dejiny opäť v nedohľadne. Tiež preto je mimoriadne dôležité, aby sa spomínaná činnosť vykonávala v súčinnosti s adekvátnou legislatívou a transparentným financovaním. Inými slovami, štátna gescia je aj v tomto prípade nezastupiteľná.
Peter Cabadaj, pracovník MS
Slovenská národná knižnica
Pripravovaný knižničný zákon rieši aj konštituovanie národnej knižnice Slovenskej republiky. Slovensko je v tejto oblasti výnimkou. Jeho národná knižnica nie je zriadená štátom, jej zriaďovateľom je Matica slovenská, ktorá ju tiež financuje z príspevku, ktorý dostáva od štátu. V zmysle zákona o MS č. 68/97 Z. z. SNK ako jedna z najdôležitejších kultúrnych a informačných inštitúcií štátu je súčasťou verejnoprávnej inštitúcie bez priamej ingerencie štátu.
Kým všetky ostatné vrcholné kultúrne inštitúcie na Slovensku sú už dávno zriadené a financované štátom (SNM, SNG, SNA, atď.) a nikto sa nad tým nepozastavuje, otázka zriadenia Slovenskej národnej knižnice (SNK) sa v istých kruhoch považuje priam za svätokrádež. I v tomto prípade sa manipuluje s faktami. MS bezpochyby už od svojho vzniku začala budovať bibliotéku a jej knižničné zbierky mali v r. 1875, keď ich zhabala maďarská vláda, okolo 14 tis. zväzkov. Po oživení MS sa do Bibliotéky integrovala knižnica Muzeálnej slovenskej spoločnosti - 65 tis. zv.
Od r. 1939 MS dostáva povinný výtlačok z celého Slovenska s tým, že po vzniku Národnej knižnice jej ho odovzdá. V r. 1941 SNK skutočne vznikla, i keď na spolkových základoch. V r. 1954 sa obe knižnice na základe zákona spojili a MS začala vykonávať funkciu národnej knižnice Slovenska. Fondy MS v tom čase predstavovali 300 tis. zväzkov. Dnes má SNK viac ako 3,5 mil. rozličných knižničných dokumentov, ktoré získala a ochraňuje za peniaze štátu.
Kým v 70. a 80. rokoch SNK patrila k najmodernejším národným knižniciam bývalého východného bloku, dnes je situácia kritická a z roka na rok sa zhoršuje. Štát musí prevziať garanciu za jej fungovanie a rozvoj, za ochranu národného knižničného fondu. Národná knižnica musí mať legislatívne, finančné a personálne podmienky na plnenie svojich úloh, na to, aby bola rovnoprávnym partnerom ostatných národných knižníc a mohla sa zapojiť do európskych a svetových informačných diaľnic.
Spory o tom, komu patria fondy súčasnej SNK, sú zbytočné. Patria slovenskému národu a štátu, aj keď malá časť z nich bola zhromaždená MS ako spolkom. Zriadenie SNK na základe pripravovaného knižničného zákona by dovŕšilo konštituovanie národných kultúrnych inštitúcií, ktoré má každý samostatný a plnoprávny štát a zaväzujúci sa týmto aktom garantovať ich rozvoj. A pri vstupe do tretieho tisícročia si to hádam SR a jej obyvatelia zaslúžia.
Ing. Daniela Slížová, pracovníčka MS
Pamätník národnej kultúry
Pamätník národnej kultúry (PNK) ako organická súčasť inštitúcie MS v Martine tvorila relatívne samostatné zbierkové a vedecké pracoviská: Archív literatúry a umenia, Slovenské národné literárne múzeum a Biografický ústav (z mimomartinských pracovísk do neho patria Múzeum Ľ. Štúra v Modre i Múzeum A. S. Puškina v Brodzanoch). Treba zdôrazniť, že archívne, obrazové, muzeálne i biografické zbierky martinských ústavov PNK boli pôvodne integrálnou súčasťou fondu matičnej Bibliotéky a neskôr SNK, z ktorej sa postupne vyčleňovali po utvorení samostatných pracovísk. Zbierky SNK a PNK teda tvoria organický celok, a preto ich nemožno trhať či rozbíjať, ako tým hrozia delením majetku MS niektorí matiční funkcionári. Nie je možné, aby o špecifických pracovných problémoch ústavov rozhodovali funkcionári spolkového hnutia z rozličných kútov Slovenska, ktorí ich vôbec nepoznajú. Je totiž všeobecne známe, že vedeckí či vedúci pracovníci ústavov PNK nie sú zastúpení v nijakých spolkových orgánoch MS.
Donedávna, vlastne len v súvislosti s prípravou Knižničného zákona a novelizáciou zákona o MS, sa funkcionári matičného spolkového hnutia o PNK takmer nezaujímali Nikomu nevadilo, že sa v ostatných rokoch znižoval počet odborných pracovníkov PNK, napr. v slovenskom národnom literárnom múzeu z 38 pracovníkov v r. 1994 na 15 v roku 1999 alebo v Biografickom ústave z pôvodných 25 na 13 v r. 1999. O vybavení, resp. nevybavení pracovísk modernou počítačovou technikou na spracovanie zbierok, ako je to všade vo svete, ani nehovoriac (donedávna mali pracoviská sotva po jednom počítači). Pre tieto a mnohé ďalšie dôvody sa pracovníci PNK už v apríli 1999 jednoznačne pripojili k úsiliu o budovanie SNK ako štátnej kultúrnej inštitúcie s právnou samostatnosťou, ktorej organickou súčasťou by mali byť spomínané ústavy Pamätníka národnej kultúry v Martine. V tomto duchu podporujú vydanie Knižničného zákona, v ktorom by SNK a PNK mali právnu a ekonomickú subjektivitu ako štátom garantovaná kultúrna inštitúcia.
PhDr. Augustín Maťovčík, DrSc., pracovník MS
Politika v matičných súvislostiach
Pri pohľade na dejiny MS by bolo naivné a nehistorické tvrdiť, že tejto ustanovizne sa netýkal aj vývoj a osudy slovenskej politiky. Už v prvom období existencie MS v 19. storočí (1863-1875), keď sa na základe memorandových pohybov definitívne dokryštalizovala matičná myšlienka a konkretizovala náplň jej činnosti, nastáva v slovenskej politike rozkol. Na jednej strane sa nachádzali predstavitelia Starej školy slovenskej (J. Francisci, V. Paulíny - Tóth, J. M. Hurban a i.), na druhej strane sa po rakúsko-maďarskom vyrovnaní od r. 1867 formuje Nová škola slovenská (J. Palárik, J. Mallý - Dusarov, J. N. Bobula), pričom ich politické programy boli antagonistické. V roku 1871 sa Stará škola slovenská transformovala na Slovenskú národnú stranu (SNS) a Nová škola slovenská r. 1872 na Stranu vyrovnania. Politickí vodcovia zvádzali ostrý boj, ktorý však neprenášali na pôdu MS.
Po vzniku ČSR a oživení MS v medzivojnovom období sa nadviazalo na otvorenosť matičnej kultúrnej misie, prístupnej pre všetkých slovenských politikov, či už reprezentovali čechoslovakisticky orientované československé centralistické strany, alebo išlo o autonomistických, najmä ľudáckych exponentov. Trend nadstraníckosti MS sa výrazne prejavil napr. aj pri kreovaní jej funkcionárskeho aktívu, v ktorom boli čechoslovakisti zastúpení V. Šrobárom, J. Országhom, J. Vanovičom a i. Autonomisti do neho výraznejšie prenikli po r. 1932 prostredníctvom A. Hlinku, F. Hrušovského, a i. Aj keď v r. 1938 po vyhlásení autonómie Slovenska a r. 1939 po vzniku Slovenského štátu sa do výboru MS dostali napr. aj J. Tiso a F. Ďurčanský, spolupredsedami ostali Šrobár i Országh, čo dokumentovalo, že MS sa ani v ťažkých vojnových časoch totalitného režimu celkom nespolitizovala a nespreneverila svojim ideálom.
Bolo symbolické, že v čase obrodného procesu r. 1968 sa do funkcie predsedu MS vrátil práve L. Novomeský, r. 1973 ho vystriedal ďalší komunista V. Mináč, aby pokračoval v jeho diele. Hoci sa MS nachádzala v područí KSS a šírila socialistickú kultúru, postupne ju v matičnom výbore reprezentovali také osobnosti, ako boli a sú napr. E. Suchoň, J. Cikker, F. Štefunko, A. Brunovský, Š. Žáry, P. Jaroš, L. Ballek, atď., čím prejavili úprimný vzťah k tradícii matičnej myšlienky a snažili sa pestovať ju aj v komunistickej totalite.
Po páde komunizmu od r. 1989 a po vzniku SR od r. 1993 sa samotná činnosť MS spolitizovala napriek tomu, že boli vytvorené demokratické podmienky, aby sa do matičnej kultúrnej misie zapojili všetky politické sily, tak ako v r. 1863-1875 a 1919-1949. Militantné bratislavské jadro, ktoré r. 1990 opanovalo MS, si sprvu našlo cestičku k SNS (s ktorou má dokonca uzavretú regulárnu politickú dohodu), od r. 1992 sa datuje jeho úzka spolupráca s HZDS. Zástupcovia týchto dvoch politických subjektov čiastočne už v r. 1992-1994 a úplne 1994-1998 ako sily tzv. pronárodné a štátotvorné za pomoci vedenia MS ju ovládli, pričom matičná kultúrna misia sa netýkala SDĽ, nehovoriac už o KDH, DÚ či DS. Časy sa však menia, na čo v MS nemysleli, preto matičné vedenie politická zmena po r. 1998 zastihla nepripravené. Krátkozrakosť a jednosmernosť súčasných matičných vodcov nemá paralely v dejinách MS a z tohto neuváženého a nezodpovedného konania sa musia vyvodiť dôsledky. Zradili totiž jednu zo základných matičných myšlienok, lebo z MS nebudovali otvorenú jednotu milovníkov slovenského života, jazyka a kultúry, ale Slovákov v pomýlenom duchu mečiarizmu začali deliť na dobrých a zlých. Týmto smerom však cesta nevedie, najmä matičná, a aj preto sa dnes MS nachádza v slepej uličke.
Dr. Pavol Parenička, CSc., pracovník MS
Ešte raz o knižnici
Jednou z významných úloh, ktoré plní SNK v MS na štátnej úrovni je tvorba a sprístupňovanie Slovenskej národnej bibliografie (SNB). Tá dnes - prostredníctvom klasických i elektronických informačných databáz - zahŕňa všetky podstatné informácie o tlači alebo inak verejne sprístupňovaných dokumentoch so vzťahom k Slovensku. V súčasnosti sa tvorba uvedených produktov odvodzuje aj zo základných občianskych práv zaručovaných Ústavou SR - najmä práva občanov na informácie. Toto právo je úzko spojené s právom na vzdelanie. SNB v takto vymedzenej informačnej oblasti - podobne ako všetky národné bibliografie vo svete - je vlastne strategickým vedecko-informačným a kultúrnym inštitútom štátu. Naznačené kvality SNB sa nedajú dosahovať bez štátnych garancií za chod a systematickú výstavbu národného bibliografického systému. Ukazuje to nielen príklad vyspelých krajín sveta, ale aj naša slovenská skúsenosť: SNB je systematicky - ako komplexný systém - budovaná a sprístupňovaná iba od obdobia, keď sa o ňu začal systematicky, právne aj finančne starať štát.
SNB je strategickým vedecko-informačným inštitútom SR. Ako jedna z hlavných úloh SNK v MS je vlastne kľúčovým argumentom v súhrne dôvodov pre jej zaradenie medzi vrcholné štátne kultúrne ustanovizne, a to najmä z dôvodov uplatňovania štátnej informačnej politiky, vrátane jej priameho rozpočtovania a financovania.
Dr. Miloš Kovačka, CSc. riaditeľ Národného bibliografického ústavu SNK v MS
Informačné technológie a ich rozvoj
Medzi základnými projektmi, ktoré sú zamerané na nové technológie, je projekt informačných superdiaľnic, do ktorého patria aj elektronické knižnice. SR musí trendy budovania a rozvoja informačnej spoločnosti a knižníc nielen teoreticky sledovať, ale aj prijímať dlhodobé konkrétne programy a projekty orientované týmto smerom. Nemôžu byť zamerané len na zabezpečenie technických aspektov modernej telekomunikačnej infraštruktúry, ale orientovať ich na oblasť spracovania, sprístupňovania a využívania informačných zdrojov.
V rokoch 1987-1988 sa v SNK v MS v rámci riešenia projektu "Integrovaný knižničný systém (IKIS)" štátneho programu rozvoja vedy a techniky vybudovalo Databázové centrum v hodnote okolo 20 mil. Kčs. Po poslednej väčšej investícii MS v oblasti informačných technológií (štrukturovaná kabeláž lokálnej počítačovej siete v MS) v rokoch 1994-1996 vo výške cca. 4,5 mil. Sk sa ďalší vývoj rapídne spomalil, až prakticky zastavil.
Napriek verbálnym vyhláseniam predstaviteľov MS o jej informatizácii MS a podpore informačných technológií v roku 1998, sa veľa toho neudialo. Výška investičných výdavkov MS v tom roku dosiahla 7,6 mil. Sk namiesto plánovaných 12,5 mil. Sk napriek tomu, že MS vtedy dostala rekordný rozpočet. Strojných investícií bolo asi za 4 mil. Sk a z toho na infomačné technológie sa vynaložilo 1,7 mil. Sk. SNK z týchto investičných prostriedkov dostala približne 1 mil. Sk, z toho na informačné technológie 468 tis. Sk na nákup 8 osobných počítačov. Na prioritnú úlohu je to príliš malé percento. Pre rok 1999 neboli plánované a možné žiadne investície.
V súčasnosti v SNK v MS chýba sieťový CD ROM server na sprístupňovanie informácií na CD ROM, ktoré má SNK k dispozícii pre svojich užívateľov. Ďalej chýba digitalizačné pracovisko a je potrebné inovovať aj hardvér a softvér knižničného systému. V SNK je stále v prevádzke napr. 26 osobných počítačov PC AT 286, z ktorých niektoré sú už staršie ako 9-10 rokov, resp. 29 kusov PC 386. Počítače už nevyhovujú súčasným používaným programovým prostriedkom. Je žiaduce rozšíriť ponuku služieb užívateľom knižnice aj formou prístupu na internet - v súčasnosti sa zabezpečuje len prostredníctvom jedného PC v študovni SNK.
Podľa zákona NR SR č. 212/1997 Z. Z. o povinnom výtlačku a vyhlášky Ministerstva kultúry SR č. 20/1998 Z.z. sú vydavatelia povinní do SNK dodať okrem tlačenej papierovej formy aj elektronickú formu všetkých periodických i neperiodických publikácií a SNK je povinná uchovávať ju a za stanovených podmienok ju sprístupňovať. Túto úlohu však ani vtedajšie MK SR, ani MS nezohľadnili v rozpočte pre SNK. Tak SNK vlastne nemôže plniť literu zákona v princípe progresívneho, aj keď nie práve najšťastnejšie formulovaného zákona NR SR. Inou vecou je, prečo vlastne parlament prijal takýto zákon, ak štát nemôže finančne zabezpečiť jeho realizáciu.
SNK sa snaží získať aj ďalšie zdroje, napríklad od sponzorov a prostredníctvom grantov. V súčasnosti sa často uplatňuje pri grantoch tendencia zachovania pomeru financovania projektu 50% : 50%. Ale SNK nemá ani tých potrebných 50%. Tak strácame tých ďalších 50%. Tento druh politiky považujem za veľmi krátkozraký.
Ing. Igor Prokop, pracovník SNK v MS
