Od polarizácie k súčasnej diferenciácii (1)

Trinásť rokov, ktoré od Novembra 1989 doslova ubehli, je dlhý čas. Veď v popretŕhanom 20. storočí trvala dlhšie iba „Masarykova demokracia“ a „Husákova normalizácia“. Toto búrlivé trinásťročné obdobie dostatočne ukázalo, ktoré javy boli iba prechodné a zanikli rovnako rýchlo, ako vznikli, a ktoré sú trvalé či dlhodobé.
Počet zobrazení: 917

Trinásť rokov, ktoré od Novembra 1989 doslova ubehli, je dlhý čas. Veď v popretŕhanom 20. storočí trvala dlhšie iba „Masarykova demokracia“ a „Husákova normalizácia“. Toto búrlivé trinásťročné obdobie dostatočne ukázalo, ktoré javy boli iba prechodné a zanikli rovnako rýchlo, ako vznikli, a ktoré sú trvalé či dlhodobé.

Tiež sme sa mohli presvedčiť, že naše problémy, hodnotové založenie, prevaha negatívnej energie (sebectvo, hrubosť, závisť, nenávisť a pod.), mizerné právne vedomie, nádeje, neraz dosť naivné, frázovitosť politikov sú porovnateľné s našimi postkomunistickými susedmi. Na druhej strane si nemožno nevšimnúť, že politická kultúra a hodnotová orientácia Slovákov vykazuje rad zvláštností, že medzi nimi rezonujú vo verejných i súkromných diskusiách i témy, ktoré susedov netrápia, že Slováci zaujímajú ku kategóriám ako národ, občan, demokracia, menšina, vlasť a pod. polarizovanejšie postoje. Vôbec na Slovensku v poslednom decéniu bola i je polarizácia politických názorov, koncepcií, združovania sa, hodnotenia vlastnej kultúry, seba a tých druhých ostrejšia ako u jeho susedov. Sociologické výskumy, vyhlásenia politikov i názory v tlači potvrdzujú tiež vyššiu mieru uzavretosti Slovákov pred vonkajším svetom, spoliehania sa na štát, úrady, otcovského politika, pasívnejšie správanie, väčšiu túžbu po istotách. Aj svojrázne postoje časti verejnosti k viacerým udalostiam moderných dejín, k dejinám ako celku i k európskym hodnotám vzbudzujú veľa otáznikov.

Tieto a ďalšie, zväčša negatívne, znaky našej súčasnosti sa už veľakrát analyzovali a určovali sa aj ich príčiny. Pre jedných to je predovšetkým nutný dôsledok polstoročnej komunistickej neslobody, podľa druhých ich vyvolala masívna a nepochybne nespravodlivá privatizácia a šokujúci rast nerovnosti a chudoby v poslednom desaťročí, ďalší ich odvodzujú aj od uzavretosti karpatských kotlín. Pre iných je príčinou prevahy negatívnych prvkov v našich „dušiach“ fenomén mečiarizmu, pre ďalších dejiny, lebo fatálne predurčili Slovákov hrať rolu „otroka“. Dokonca sa objavili aj názory, ktoré v duchu rasizmu spájali súčasné problémy Slovákov s narušeným genetickým kódom. Posledný názor je obyčajnou špekuláciou ukrývajúcou nekorektnosť, váha ostatných tvrdení je rôzna, podľa nášho názoru však ani jedno nevyjadruje podstatu negatív a polarizácie prítomnosti.

Ťažko hľadať ich genézu v dejinách ako celku, pretože ešte v 18. storočí sa parametre kultúry a života Slovákov zhodovali s ich susedmi. Stredná Európa patrila civilizačne do latinskej Európy. Už od stredoveku sa tu vyvíjal samosprávny systém (šľachtický snem a stolice, mestská správa), dualizmus medzi svetskou a cirkevnou mocou. Uplatnili sa všetky umelecké slohy a myšlienkové smery, predovšetkým habsburský dvor a cirkev podnecovali šírenie vzdelania, latinčina tvorila základ verejnej komunikácie. Rástla individualizácia, v porovnaní s európskym východom a juhovýchodom požíval väčšiu ochranu aj poddaný roľník. Ak sa však pozorovateľ zastaví pri 1. polovici 20. storočia, bez väčšej námahy postrehne, že slovenská kultúra a mentalita vykazovala oproti najbližším susedom viacero špecifických čŕt, z ktorých sa väčšina vo forme stereotypov udržala dodnes. Teda genézu vyššie spomenutých slovenských odlišností, domnievam sa, treba hľadať predovšetkým v prvej fáze moderných dejín – v „dlhom“ 19. storočí. V 20. storočí, presnejšie po roku 1918, sa „iba“ umocňovali, resp. modifikovali a – čo je tiež dôležité – nachádzali počas neho živnú pôdu. Prečo teda vznikla a ako vyzerala v základných parametroch táto „zvláštna cesta“ slovenských dejín?

Jej začiatky sa spájajú so začiatkom veľkej celospoločenskej modernizácie, ktorú možno sledovať v strednej Európe od polovice 18. storočia a ktorej organickou súčasťou bolo aj formovanie moderných národov a ich kultúr, zrod moderného národného vedomia, politiky, symbolov, pamäti. Tento proces rúcajúci vyžitú stavovskú organizáciu života určoval predovšetkým zápas o presadenie dvoch základných hodnôt. Na jednej strane to boli integrujúce osvietenské idey a normy spojené s princípom rovnosti ľudí, liberálnymi slobodami a právami, pluralitou názorov, ústavným zriadením. Na druhej strane začali elity rôznych etník vyvíjať dezintegrujúcu snahu smerujúcu k emancipácii svojich národov a zabezpečenie ich slobody. Toto úsilie a tento pohyb prerástol skôr či neskôr do túžby po vymedzení vlastných území a zriadení vlastných politických inštitúcií, teda po dosiahnutí nejakej formy národnej štátnosti. Šťastnejšie, zväčša západoeurópske národy, ktoré sa často dávajú za učebnicový príklad, naplňovali tieto dve stránky modernizácie včasne a súbežne, teda aj harmonicky. Kontinuita jednoty občianskej a národnej slobody rámcuje ich život už niekoľko generácií a na tento fakt si zvykli natoľko, že si ho ani veľmi neuvedomujú. V prípade menej „šťastných“ národov, a tými sú prakticky všetky národy strednej a východnej Európy (teda väčšina národov kontinentu), sa naplňovali občianske a národné slobody nerovnomerne a popretŕhane. V ich moderných dejinách sa vyskytol, ba u niektorých prevažoval útlak a pocit neslobody. Odlišná historická pamäť a protichodné symboly vyvolávali nielen u politických a kultúrnych elít týchto národov, ale aj fakticky vo všetkých ich vrstvách nervozitu a medzi nimi navzájom nedôveru a pestré animozity.

Slováci predstavujú jeden z variantov tohto stredoeurópskeho osudu. Patria medzi tie národy, ktoré počas 200 rokov moderných dejín nežili nikdy, až do roku 1989 v podmienkach, kde sa súbežne a harmonicky naplňovali ich oba póly – individuálne občianske slobody na jednej a sloboda národa či pocit slobodného národného vyžitia sa na druhej strane. Aspoň jeden z týchto pólov býval potlačovaný a nenaplňoval sa, čo poznačilo aj kultúru a mentalitu Slovákov. Súčasťou tejto „zvláštnej“ historickej cesty bol aj nedostatok príležitostí a energie pomenovať tieto deformácie a vyrovnať sa s vlastnými dejinami. O to by bolo tristnejšie, keby sa prepásla súčasná oneskorená, pritom vlastne prvá šanca uskutočniť historickú sebareflexiu s dostatočným odstupom.

Vytváranie moderných národov neprebiehalo nikde a nikdy nekonfliktne. Jednotlivé nacionalizmy medzi sebou zápasili, jedni usilovali o rozšírenie svojho vplyvu na celý štát či asimiláciu iných etník, druhí sa proti tomu bránili. Národy, ktoré neboli utláčané, ale ich elity mohli iných utláčať, prežívali už v 19. storočí očarenie z vlastnej jedinečnosti, „veľkosti“ a historického poslania. Utláčané národy často zápasili o púhe prežitie. Typickým príkladom v tomto smere bolo Uhorsko. V ňom sa viedol v 19. storočí hlavný zápas medzi expandujúcim maďarským nacionalizmom a nacionalizmami ostatných národov, vrátane Slovákov. Maďarský nacionalizmus bol prislabý na to, aby zlikvidoval slovenský a Slovákov asimiloval. Bol však natoľko silný, aby zdeformoval ich sociálnu štruktúru a negatívne poznačil ich kultúru. Nositeľom slovenskej národnej idey bola v 19. storočí fakticky len málo vplyvná a sociálne slabá vidiecka a malomestská inteligencia a slovenský národ až na výnimky splýval s ľudovými vrstvami.

Maďarská propaganda a škola v Uhorsku dominovali, mali celospoločenský dosah a niekoľkým generáciám vštepovali, že tvorcami civilizácie v Uhorsku a nositeľmi jeho dejín sú Maďari. Pred koncepciou maďarského Uhorska a útlakom sa slovenská vlastenecká spoločnosť nebránila len kritikou politiky v ňom, ale aj tým, že si vytvárala, často za cenu úniku z neutešenej reality a „vyprázdňovania“ histórie, vlastný duchovný priestor. Najmä po roku 1867 relativizovala hodnotu Uhorska. S oslabovaním pocitu spoluúčasti Slovákov na dejinách a civilizácii Uhorska silnela aj predstava o ich bezdejinnosti. Podľa nej dejiny Slovákov v Uhorsku vyplnil trvalý útlak, vo svojej odstrčenosti a bezvýznamnosti boli nútení „ vegetovať“ na okraji civilizácie. Tým sa komplikoval aj vzťah k dobovým európskym hodnotám a modernizačným pohybom, ktoré si osvojovala maďarská strana. Zvlášť to platí o protirečivom postoji k liberalizmu, ktorý si počas 19. storočia na kontinente razil cestu z desaťročia na desaťročie smelšie. Veď v Uhorsku sa s ním, v každom prípade aspoň deklaratívne, stotožnila strana, ktorá zostavila takmer všetky vlády a stelesňovala útlak Nemaďarov. Navyše vtedajší liberalizmus bol ideológiou silných a perspektívnych – majetných a vzdelaných druhej vrstiev. Marginalizoval tých, ktorí sa bránili (elity utláčaných národov) a ktorí potrebovali ochranu (nižšie vrstvy).

Pocit ohrozenia a dejinnú skromnosť sa usilovala slovenská kultúra eliminovať idealizáciou slovenskej reality, dôrazom na tradíciu, mravnosť a náboženstvo i podozrievavým postojom voči kritikom z vlastných radov. Dominovala v nej civilizáciou minimálne dotknutá dedina ako protipól mravne narušeného mesta. Proti továrenskému mestu, kde udával tón maďarský a židovský kapitál, hľadala alternatívu v romantickej horskej krajine a pastierstve. Protipól odcudzených robotníkov a namyslených podnikateľov zasa predstavoval do kroja oblečený roľník alebo humánne a nábožne založený vzdelanec. Proti individualizmu vyzdvihovala kolektivitu ponížených, rodinnú a susedskú solidaritu. Pevný bod v obrannom zápase znamenala tiež slovanská vzájomnosť a rusofilstvo, ktoré mali vyvážiť slabé zázemia slovenskej politiky a ideológie. Slováci jej prikladali – spomedzi všetkých stredoeurópskych národov – najväčší význam. Moderná slovenská kultúra a myslenie sa tak výraznejšie ako okolité kultúry zakladali na silných plebejských črtách, konzervatívnych zásadách, rezervovanom postoji k modernej civilizácii a slabom historickom vedomí.

Počas 19. storočia charakterizoval slovenský vývoj zreteľný dualizmus. Modernizácia a civilizačný vzostup zasahoval všetky vrstvy spoločnosti a regióny Slovenska. Na druhej strane slovenská kultúra zaujímala k týmto modernizačným zmenám selektívny, niekedy až odmietavý postoj, pred niektorými sa uzatvárala najmä zo strachu pred zosilnením národného útlaku. Tieto postoje však boli „disidentské“, mali malý dosah, boli živé iba v nepočetnej a do seba dosť silne uzavretej vlasteneckej spoločnosti. K veľkej väčšine Slovákov sa nedostali, ich názory formoval uhorský vlastenecký duch a oficiálna maďarská kultúra.

Vznik Československa v roku 1918 znamenal pre Slovákov oslobodenie, tak sa ho aj veľká väčšina z nich naučila vnímať. Z postavenia utláčaného sa prakticky zo dňa na deň stali zložkou štátotvorného národa. V demokratických pomeroch sa až prekvapujúco rýchlo rozvíjal ich kultúrny život a vzdelanosť, slovenská spoločnosť prijímala európske normy života, naprávala sa jej pokrivená sociálna štruktúra. Slovenskú kultúru však naďalej determinovala väčšina z vyššie spomínaných čŕt spred roku 1918. Prečo? Nový, československý štát zdôvodňoval svoju opodstatnenosť a autoritu tiež kritikou až negáciou starej monarchie a Uhorska. S obľubou sa Slováci a Česi vyhlasovali za „prirodzene“ demokratickejšie a pokrokovejšie národy ako Maďari (to isté tvrdila v 19. storočí maďarská elita o Maďaroch či nemecká o Nemcoch). Do školských lavíc sa dostala téza o tisícročnom útlaku Slovákov v Uhorsku, o tom, že nemali nikdy svoj štát. Súčasťou protimaďarskej zahrotenosti sa stal aj obraz panovačného Maďara ako utláčateľa Slovákov (v Čechách sa pestoval podobný obraz o Nemcoch). Silu týchto mýtov ešte znásobovala revizionistická politika nedemokratického Maďarska v medzivojnovom období.

Po roku 1918 sa časť slovenskej verejnosti stotožnila s ďalším novým prvkom – protičeskou zahrotenosťou. Aké príčiny vyvolali pocity, že Slovensko dopláca na politiku Prahy, že Česi utláčajú a odnárodňujú Slovákov? Veľa problémov spôsobila asynchrónnosť vývoja českých krajín a Slovenska. V Československu sa spojili dva jazykovo veľmi blízke národy, ale mentálne, hospodársky, kultúrne rozdielne krajiny. Slovensko bolo podstatne menej urbanizované, industrializované, vzdelané, jeho kultúra málo pestrá. Prevládali tu ešte tradičné patriarchálne a rustikálne črty a hodnoty, život väčšiny Slovákov sa intímne spájal s náboženstvom a cirkvou, s dedinou a prírodou, menej s liberálnymi hodnotami, demokratickými inštitúciami, mestským spôsobom života. Medzi úlohy Československa patrilo odstránenie väčšiny týchto rozdielov. Mnohé z nedočkavo vyslovovaných očakávaní od nového štátu však boli väčšie, ako jeho reálne možnosti trvajúce krátkych 20 rokov.

Rozpor medzi očakávaniami a realitou bol o to väčší, o čo sa slovenská spoločnosť v demokratických pomeroch rýchlejšie modernizovala a Slováci sa dokonštituovali v moderný národ. V 30. rokoch už vykazovali prirodzenú sociálnu štruktúru a občianske sebavedomie, národná idea už neoslovovala iba hŕstky vzdelancov, ale všetky vrstvy spoločnosti. Slovensko sa „poslovenčilo“. Tento fakt však neviedol k spokojnosti so svojím postavením, ale k zvyšovaniu nárokov. Dejiny veľakrát potvrdili, že práve v tejto fáze nenaplnený nacionalizmus precitlivene reaguje na nerovnosť a neraz až nedočkavo túži po naplnení pocitu národnej slobody a štátnosti. To bol aj prípad Slovákov v medzivojnovom období.

Iné, azda hlavné rameno spojitých nádob tejto nespokojnosti predstavoval úzkostlivý „pražský“ centralizmus a neochota českej elity akceptovať česko-slovenský národný dualizmus a prispôsobiť mu usporiadanie Československa. Známy zápas s ústavne zakotvenou ideou československého národa a úsilie časti slovenských politických strán o uznanie národnej svojbytnosti Slovákov a autonómiu Slovenska vyplnil celé dvadsaťročie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984